Ako sa na veci pozeráme, tak sa budeme cítiť. Všetko je to len v hlave, v našich myšlienkach…

Programy v hlave. Ako sa na veci pozeráme, tak sa budeme cítiť.

To, aký názor si na veci vytvoríme, ako ich prijímame, či neprijímame, ovplyvňuje naše emócie a naše konanie. Všetko je to len v hlave, v našich myšlienkach. Programy v hlave, ktoré nám odmalička vštepovali.

Vonku je 31 stupňov, no príjemný vetrík, ktorý od mora povieva robí tieto teplé dni príjemnými. Aj dnes kráčame dole kopcom k jednej z najkrajších pláží Európy. Sme s deťmi zabratí do rozhovoru o bezvýznamných veciach. Po chvíli zdvihnem zrak a zostanem stáť očarená krásou, ktorú vidím. Uvedomím si, že kým sme sa rozprávali, strácali sme kúzlo prítomného okamihu.

Tu a teraz

Áno, zas ten ospevovaný aj zatracovaný prítomný okamih, okolo ktorého sa všetko točí. Ale, je to tak! Kým sme ponorení v rozhovore o tom, čo bolo, čo bude alebo čo by mohlo, či malo byť, pozeráme sa navzájom na seba, pozeráme sa pod nohy, náš mozog spracúva informácie a premieta si to, o čom hovoríme. Nie sme tu a teraz. Ak si to človek neuvedomí, môže takto prežiť aj celú dovolenku. Fyzicky síce bude pri mori, no jeho hlava o tom ani nevie, lebo stále rieši problémy minulosti a budúcnosti.

Je to akoby ste si vypli všetky zmysly a ponechali len myseľ, ktorá neustále šrotuje informácie. Vypnete zrak a nevidíte farby a obrazy prírody, ktoré sa ukazujú priamo pred vami. Vypnete sluch a nepočujete štebot vtákov a cvrlikanie cikád. Vypnete čuch a necítite vône mora. Neužívate si vietor, ktorý vám strapatí vlasy. Zabúdate sledovať to, čo je okolo vás práve teraz.

Späť do reality

Rýchlo sa zas prepínam do prítomnosti, aby mi to všetko neušlo. Užívam si tú neskutočnú nádheru jasne tyrkisového mora, ktoré sa v diaľke mení na modré. Biely piesok a priezračnú vodu. Čajky, ktoré ladne krúžia nad vodou. Občas zletia dole a snažia sa turistom ukradnúť jedlo, ak si ho na deke nestrážia. Chytia do zobáčika papierovú tašku a ťahajú ju za sebou. Usmievam sa nad tým obrazom ešte aj teraz. Už si dávam pozor, aby mi myšlienky nelietali kade-tade. Aby som mohla nasať atmosféru tohto čarovného miesta a vychutnať si ho.

More je tu plytké. Vetrík na hladine neustále vytvára malé vlnky, ktoré sa naháňajú sem a tam a obmývajú ružový a biely piesok na brehu. Priezračne čistá voda sa trbliece v odleskoch slnka. Mám pocit neskutočného pokoja a nechávam sa tým unášať. Nedávam si slnečné okuliare, aby mi neskresľovali farby, ktoré vidím. Nezatváram si oči, aby mi ani na chvíľu neuniklo to všetko nádherné, čo nás tu obklopuje.

Len sedím a pozorujem.

Neďaleko nás si všimnem dve mladé ženy. Nepatria k sebe. Jedna leží v plytkej vode v zlatých plavkách, s roztiahnutými rukami a nasáva slnečné lúče. Tá druhá sedí vo vode o kúsok ďalej kompletne zabalená v čiernej tunike. Trčí jej len tvár a dlane. Oblieva sa vodou, aby sa trochu osviežila. Napadajú mi v tej chvíli dve veci. Jedna je pocit slobody, ktorý by sa akoby u tej slečny v čiernom strácal. Nemôže si dovoliť vyzliecť si tuniku a len tak byť. Nedovolí jej to jej náboženstvo. Nedovolí jej to kultúra, v ktorej vyrastala. Nedovolí si to ona sama.

A prečo?

To je tá druhá vec, ktorá mi ihneď prišla na um. Programy. Až to bilo do očí. Všetci máme v hlave nainštalované programy, ktoré nám od detstva vštepovali. Ktoré nám určujú po zvyšok života, čo môžeme a čo nemôžeme, čo je správne a čo nesprávne, čo je prípustné a čo neprípustné. Čo by sme mali a čo nemali robiť. Celý život podľa nich konáme, aj keď si to už ani neuvedomujeme. Niekomu jeho programy umožňujú väčšiu voľnosť a iného zväzujú v pravidlách a obmedzeniach. Nedovolí si, to, čo by si dovoliť mohol. Program ho nepustí. V jeho hlave je to neprijateľné.

Vedľa nás si poobede rozložia deku tri slečny.

Všetky krásne dohneda opálené, všetky tri v čiernych plavkách, s postavami ako modelky. Všetky ich pohyby sú akoby presne vypočítané na efekt. Aby dobre vyzerali, aby sa ešte viac opálili, aby mali dokonalé telá. Rozprávajú len málo. Pripomínajú mi stroje. Robotov, ktorí robia naučené pohyby. Neodsudzujem ich, len pozorujem a uvedomujem si, že aj ony len idú podľa svojich programov. Jedna sa ide ladnou chôdzou namočiť do vody. Zájde kúsok ďalej, namočí sa po pás a vracia sa späť. Pousmejem sa, keď ju moje dieťa nechtiac ostrieka prúdom vody a vyvedie z tej jej strojovej dokonalosti.

Programy v hlave? Všetko je to len v hlave…

Keď sa večer vraciame späť, oproti nám bežia dva psíky. Hrajú sa, strkajú a pobehujú pomedzi ľudí. Mladému mužovi pred nami sa to nepáči a kope okolo seba nohou, aby psy odohnal. Hnevá sa, že sa mu motajú popod nohy a cíti sa nepríjemne. No keď psíky pribehli k rodinke za nami, pristavili sa a pohladkali ich. Usmievali sa, tešili sa z ich prítomnosti. Tie psy sa nezmenili. Prostredie sa nezmenilo. Jediné, čo bolo iné, bolo prežívanie v hlavách tých ľudí. To, ako sa na veci pozeráme určuje, ako sa budeme cítiť. Aký názor si na veci vytvoríme, ako ich prijímame, či neprijímame, ovplyvňuje naše emócie a naše konanie. Všetko je to len v hlave. V našich myšlienkach. V našich programoch. Väčšinou tých podvedomých, ktoré nás ovládajú bez toho, aby sme o tom vedeli. Stačí len tak málo, len drobný pocit uvedomenia a dokážeme to zmeniť.

Rozprávame sa o tom s deťmi.

Ako je dôležité čo si myslíme, ako veci vnímame a či sme myšlienkami tu a teraz. V prítomnom okamihu. Či necháme, aby nás ovládali emócie a myšlienky, ktoré ani nevieme prečo a odkiaľ ku nám prichádzajú, alebo si budeme neustále uvedomovať, koľko zaujímavých, rozmanitých a krásnych vecí je okolo nás.  Treba ich len v každej chvíli vnímať. A keď už nás občas pohltí vír života a vťahuje nás zas a znova do programov, oplatí sa na chvíľu sa zastaviť. Pozerať sa na západ slnka, ako klesá nižšie a nižšie a nakoniec mizne v mori.

Martina Janková

Autorka je blogerka

P.S: Korektorka je na chate. Ak nám náhodou ušla čiarka alebo ste našli inú chybičku, napíšte mi na valachova@40plus.sk

Ďakujem.

Pozrite si aj rozhovor s prof. Janom Rakom