PROBLÉM, KTORÝ SA ŤAŽKO PRIZNÁVA. KEĎ DETI PIJÚ

Dnes je mojim hosťom kamarát pedagóg a v súčasnosti už skúsený odborník na primárnu prevenciu drogových závislostí, RNDr. Jaroslav Malchárek. Má za sebou 25 rokov autorskej a producentskej činnosti a množstvo úspešných športových a protidrogových projektov pre deti a mládež  vrátane 13 edukačných dokumentárnych filmov. Nedávno krstil svoj zatiaľ posledný výchovno-vzdelávací filmový projekt pre školy zameraný na smutný fenomén dnešnej doby, nadmerné pravidelné pitie alkoholu mladými ľuďmi pred dosiahnutím veku dospelosti: „Čo sme si, to sme si, vypime si? Dievčatá…“                  

Jaro, ako ti napadlo venovať sa tejto téme a dokumentu. Dotýkalo sa pitie mladých niekoho v tvojom blízkom okolí?

Nápad spracovať tému nadmerného pitia alkoholu tínedžermi nebol náhodný. Mládeži som sa začal venovať profesionálne už od roku 1986. Revolúcia v roku 1989 priniesla so sebou očakávaný pocit slobody, ale bohužiaľ aj fenomén, ktorý bol dovtedy viac-menej typický pre západnú demokraciu – nelegálne drogy a s tým súvisiace následky. O tom, že naša spoločnosť nebola pripravená na túto skutočnosť, už hádam dnes nikto nepochybuje. Do prvej polovice 90-tych rokov na následky užívania drog, najmä heroínu, zomrelo, alebo zostalo pomerne rýchlo závislých veľmi veľa najmä mladých ľudí. Mnohí, ktorí heroínové peklo vtedy prežili, povedali, že keby vedeli viac o účinkoch a fatálnych následkoch tejto drogy, určite by si s ňou nezačali. Vtedy som sa ako mladý triedny učiteľ a otec malej dcérky nedokázal na túto situáciu pasívne prizerať. Čakať, či sa v školstve niekto konečne zobudí a vytvorí pre učiteľov a ich žiakov zodpovedajúce informačno-edukatívne zázemie, ktoré v prevencii vtedy chýbalo ako soľ, sa mi už nechcelo. Ľahostajnosť kompetentných v tej dobe skutočne zabíjala. A zbytočne. Začal som sa teda venovať problematike prevencie závislostí profesionálne. V roku 1995 som dal dokopy tím schopných ľudí, psychológov, lekárov, filmárov a v priebehu roka sme vytvorili pre školy prvý „porevolučný“ výchovno-vzdelávací protidrogový dokument „Skok do raja?…“ (réžia Vlado Fischer, 1996), šitý na mieru novej dobe, novej droge a hlavne modernou atraktívnou formou spracovaný pre cieľovú skupinu tínedžerov. V priebehu ďalších cca 3 rokov sa nám podarilo dostať film (ešte na VHS) cielenou distribúciou bezplatne po celom Slovensku do škôl a takmer všade tam, kde sa pracovalo s mládežou v oblasti prevencie. Doplnili sme úspešne už zastaranú, a pre porevolučnú mládež neatraktívnu filmotéku o škodlivosti všeličoho v školách, poradniach a podobne. To boli moje začiatky v prevencii popri mnohých iných projektoch pre mládež. Dnes máme s mojím tímom za sebou úspešne už 13 dokumentárnych filmov pre mládež zameraných na závislosti, ako napríklad „Sila osobnosti“, réžia Braňo Mišík 2002, „Play true – ži pravdivo, neklam sám seba“, réžia Braňo Mišík, 2008, „Aj my Rómovia dokážeme veľké veci“, réžia Juraj Nvota, Juraj Lehotský, Vlado Fischer, Miloš Voľný, 2008 a ďalšie.

Filmová trilógia „Čo sme si, to sme si, vypime si? Dievčatá…“ (réžia Jana Pirohová, 2018), ktorej dominuje dokument „Až do dna…“  nadväzuje na náš dokument Kým stúpa dym… (Jana Pirohová, 2011) zameraný taktiež na dievčenskú populáciu vo veku cca 13 – 17 rokov. Obidva filmy sú prirodzenou reakciou na situáciu v našej spoločnosti (nielen na Slovensku), kde mladé neplnoleté dievčatá v snahe emancipovať sa, nielen vo fajčení a pití dobiehajú chlapcov. Nielen v množstve, ale aj vo frekvencii požívania týchto látok. Filmová trilógia vznikla s podporou MZ SR, ktoré formou grantu podporilo náš projekt, čo je dôkazom toho, že ani im nie je ľahostajná aktuálna situácia v súvislosti s nadmerným pitím alkoholu mladistvými na Slovensku. Pitie alkoholu je historickou súčasťou života v našej spoločnosti. Tolerancia spoločnosti k tomuto neduhu žiaľ, rastie. Následok je nielen väčší počet pravidelne pijúcich „detí“, ale najmä stále znižujúca sa veková hranica nadmerných užívateľov. Výnimkou nie sú ani deti vo veku okolo 10 rokov.

Našťastie, v mojom najbližšom okolí som sa nestretol s pitím alkoholu u detí a mladistvých. Môj motív bol jednoduchý, nedokázal som byť ľahostajný k situácii, keď v neskorších večerných hodinách človek v meste bežne musí  prekračovať  opité mladé dievčatá, ktoré evidentne ešte len čakajú na dovŕšenie svojho veku dospelosti. Smutná realita…  

Povedz ako prebiehalo nakrúcanie. Museli ste točiť po nociach. Skrývali ste sa?

Samotný dokument je citlivou kombináciou pravdivých emotívnych príbehov troch dievčat a faktografie – zrozumiteľných, a hlavne odborne fundovaných „komentov“ top odborníkov na uvedenú problematiku. Nakrúcanie ilustračných záberov z terénu vo svojej podstate bolo viac smutné, ako dobrodružné. Zvracajúce opité mladé dievčatá  boli žiaľ len jednou z mnohých bežných smutných epizód, ktoré sme mali v meste možnosť vidieť. Pri nakrúcaní atmosféry z mesta, podnikov sme samozrejme dbali na to, aby sme v prvom rade nikomu neuškodili. Mnohé scény z reálneho večerného mesta sme radšej z etických dôvodov ani nepoužili. Pristúpili sme preto k nakrúcaniu citlivých scén s komparzistami – študentmi herectva na ZUŠ pedagogičky, mladej režisérky Zuzky Spodniakovej. Ich herecké výkony a spolupráca s maskérkou Klárou Surdusovou však neubrali nič z autentičnosti a dramatičnosti dokumentu. Pri nakrúcaní scén s nami spolupracovali aj policajti, či majitelia podnikov, za čom im touto cestou ešte raz ďakujeme.

Boli respondenti ochotní rozprávať na kameru?

Veľmi si vážim, že hlavné protagonistky boli ochotné podeliť sa so svojimi príbehmi na kameru. Daň, ktorú niektoré z nich museli zaplatiť za svoje „kamarátstvo“ s alkoholom, by malo byť mementom pre mladé diváčky, ktoré si tento film pozrú na školách v prítomnosti výchovného poradcu, či iného odborníka. Vzhľadom na to, že príbehy dievčat sú ešte veľmi čerstvé, rozhodli sme sa vzhľadom na možný dosah na životy dievčat nešíriť zatiaľ tento film na internete. Filmová trilógia bude na DVD v najbližšom období k dispozícii na väčšine základných a stredných škôl.

Vzorná bola aj spolupráca aj s dvomi gymnáziami v Bratislave, kde nám študenti radi odpovedali na naše otázky. Boli fakt skvelým opozitom k smutných príbehom našich protagonistiek. Bolo vidieť, že majú záujem baviť sa o tejto téme, že im táto téma nie je ľahostajná, uvedomujúc si následky nadmerného pitia alkoholu v mladom veku.  

Čo bolo pre teba najväčším šokom?

Film nie je o „zlých“ deťoch, je o situácii, ktorá nemusela možno v súvislosti s nadmerným pitím alkoholu tínedžermi skončiť až takto ďaleko, keby… Keby rodičia neboli voči deťom až tak nevšímaví, možno naivní, možno priveľmi demokratickí. Je  často pohodlnejšie preniesť zodpovednosť za výchovu detí na školu, alebo partiu rovesníkov a súčasne nadávať na represívne zložky, že nekonajú…  Veľmi často sa uspokoja s výhovorkou: „Spím u kamarátky…“ Pýtam sa: „Im doma nechýbajú v noci každý víkend ich deti?“ To je asi to, čo ma najviac stále šokuje… nezáujem, alebo len deklarovaný záujem rodičov o vlastné deti.   

Dokument teraz prezentujete na školách. Ako vnímajú mladí ľudia obsah dokumentu?

Film distribuujeme na školy vďaka efektívnej spolupráci a podpore Odboru prevencie kriminality kancelárie ministra MV SR už od minulého roku. Už prvé spätné väzby zo škôl, psychologických poradní, regionálnych úradov verejného zdravotníctva, či od regionálnych pracovníkov v rámci prevencie kriminality ukazujú, že sa nám podarilo vytvoriť efektívnu, a hlavne v tejto oblasti chýbajúcu edukačnú pomôcku pre prácu s mládežou. Mladí ľudia vo veku okolo 15 rokov vnímajú emotívny a pravdivý dokument veľmi silne, chcú sa o téme ďalej rozprávať. To je pri práci s deťmi to najdôležitejšie. Z filmu sa dozvedia napríklad aj to, že pri intenzívnom pití alkoholu sa  závislým  na alkohole môže mladý človek stať už do jedného roka. Dozvedia sa, že dievčatá sú v tomto samozrejme rizikovejšie a zraniteľnejšie, vzhľadom na ich celkovú fyziologickú odlišnosť. Zaujímavosťou je pre laickú verejnosť aj to, že ľudský mozog sa vyvíja približne do veku 21 rokov, teda nadmerné pitie už od mladšieho veku môže mať reálne následky na intelektuálne, pamäťové či iné vlastnosti človeka. Súčasťou trilógie sú aj dokumenty popisujúce následky pitia alkoholu na plod počas tehotenstva a riziká pitia alkoholu z neoverených zdrojov.

 Popularizácii projektu prispeli aj krstní otcovia filmu, populárny raper KALI a úspešný slovenský atlét, charizmatický Ján Volko. KALI-ho pesnička „Späť domov“ sprevádza jeden z príbehov vo filme.

Mapovali ste aj iné drogy ako alkohol?

V tomto projekte nie, ale treba si uvedomiť, dnes je pre užívanie návykových látok, teda aj alkoholu typické užívanie viacerých druhov a teda následne aj možný vznik tzv. kombinovanej závislosti.

Čo môže spoločnosť urobiť, aby sa eliminovalo nadmerné pitie u mladých?

Myslím si, že jeden z predpokladov každého úspechu je zadefinovanie reálnych cieľov. Preto ani náš projekt, a myslím, že celkovo rozumné trendy v prevencii, nemajú ambície zaviesť v našej spoločnosti prohibíciu, alebo odnaučiť všetkých piť alkohol. Snahou je naučiť spoločnosť aspoň piť s rozumom, v primeranej miere a veku. Pre pitie alkoholických nápojov deťmi a neplnoletými osobami nekompromisne nulová spoločenská tolerancia. Žiaden zákon túto snahu nevyrieši, môže jej iba pomôcť. Spoločnosť sme my. Preto si myslím, že ak chceme čokoľvek zmeniť, musíme aj v tomto začať každý od seba. A pre rodičov, ako prirodzené vzory pre svoje deti, to platí dvojnásobne.            

Máš v pláne točiť pokračovanie? Prípadne pripravuješ niečo ďalšie?

Tém súvisiacich so závislosťami je stále veľa, niečo už pripravujeme, a bude to „silná káva“, nechajte sa prekvapiť!

Akým životným mottom sa riadiš?

V jednom mojom filmovom projekte pre mládež „Sila osobnosti“ povedal legendárny svetový rekordér oštepár Jan Železný svoje životné krédo : V živote môžeš prehrať, ale nikdy nie sám so sebou…“ Plne sa s ním stotožňujem, pretože si myslím, že je to jeden z predpokladov, ako dosiahnuť v živote svoje ciele a sny. A to prajem zo srdca všetkým mladým ľuďom.        

Rozhovor pripravila: Martina Valachová