fbpx
Príznaky mozgovej porážky verzus príznaky korony

Myslela som, že mám koronu. Bola to mozgová porážka.

Viete, aké sú príznaky pred porážkou? Kvetka to zažila a hľadá podporu. Je jedna z nás.

Ešte pred letom som písala, že tu i tam bude k nám prispievať svojimi textami Kvetka Vanerková. Usmiata, veselá. Rada píše a dobre píše. Priniesli sme aj jej príbeh reštartu v rozhovore spolu s jej sestrou. No a zrazu je všetko inak.

Kvetka dostala mozgovú príhodu.

Aktuálne má najhoršie za sebou a chce vydať knihu. O jej náhlej príhode, ale aj o tom, ako sa žije PO, som sa jej spýtala…

Kvetka, vieš nám priblížiť, čo si pamätáš?

Ja mám pocit, že všetko. Moji blízki to vidia inak. Na to, ako sa to stalo, si pamätám úplne presne, teda z môjho pohľadu. Ráno som vstala o šiestej a, ako dobrá maminka z „mama hotela“, som chcela pripraviť synovi desiatu, obed. Už pár dní predtým ma bolela hlava. Tak migrenózne. V kuchyni mi dvakrát vypadli z ruky nožnice a synovi som len povedala, že si musím ísť opäť ľahnúť, kvôli bolesti hlavy.

Nebolo na tom nič nezvyčajné, veď nás, ženy, bolieva hlava často. Vstala som o ôsmej, chystala som sa do práce. Z vane ma vytiahol domový zvonček. Išla som k dverám, za dverami stál montér a dožadoval sa vstupu do bytu, že vraj mi má meniť elektromer. A vraj poslali oznámenie. Ja som si až neskôr uvedomila, že moje správanie už vtedy nebolo štandardné.

Alebo bolo?

Pýtala som si preukaz zamestnanca a žena, ktorá prišla s montérom, mi neuveriteľne išla na nervy. Prevracala očami, že zdržujem a že mám okamžite otvoriť a blá, blá. Proste sa mi zdali podozriví a dnu som ich nevpustila, s tým, že si ich overím telefonicky v elektrárňach. Vzápätí zas zvonili a dožadovali sa vstupu. To už som sa vytočila, pretože mi nedali čas na overenie.

Lenže.

Pravdepodobne mi všetko trvalo dlho, to už môj mozog nechápal a nespájal úkony, napr. nevedel dať rýchly pokyn na vyťukanie čísla, a moje reakcie boli ako v spomalenom filme. Ešte som napokon zavolala do elektrární a v tom som si uvedomila, že neartikulujem a bľabocem, a údaje od pracovníčky zapisujem na papier ako opitá na mol. Tak som aj rozprávala. To ma paradoxne prebralo.

Odišla som do kúpeľne, vôbec netuším, kto mi to pošepkal, skontrolovať si, či mi neovisol kútik. Ešte som na seba vyplazila jazyk, ten sa nekrútil. A ja som sa uspokojila. Nie, to nemôže byť porážka. Tieto vedomosti som si pamätala z príručiek o porážke. Ale. Aj tak som sa „posrala“ a zľakla. Najskôr som vyťukala muža. Nedvihol, klasika.

Ale, nakoniec, bol v práci, tak nemusí skočiť hneď, keď ja zazvoním. Tri minúty po tom, záznam hovorov  som si pozrela až po návrate z nemocnice, som vytočila 112. To „vyťukala“ je veľmi prenesené, dlhé tri minúty som pozerala na tu vec v rukách a nevedela, čo s ňou urobiť, netušila som, ako sa s mobilom narába, ani to, že to je telefón. Napokon ma osvietilo a ťukla som na tiesňový hovor.                                      

Mala si príznaky aj predtým? Myslím také, ktoré spätne už vieš vyhodnotiť…

Príznakom bola asi úporná bolesť hlavy, ale, povedzme si úprimne, kto chodí len s bolesťou hlavy k lekárovi… A okrem toho som mala 5 dní po plošnom testovaní hnačku. Tak som si myslela, že som sa buď nakazila, alebo mám „len“ črevnú chrípku.

Spätne iba viem vyhodnotiť, že sme zanedbávali a že stále zanedbávame v roku 2020 COVID 19 „iné“ príznaky a choroby, a už sa na to pozerám inak.

Kto ťa našiel? Stihla si volať záchranku ty? Ako to prebiehalo?

Záchranku, ako už hore píšem, som si volala sama. Paradoxne, nikto nebol doma, aj keď všetci pracujú na zmeny, práve vtedy im vyšla práca takto. Po vyťukaní 112 som oznámila amatérsky, že asi ma porazilo. Pán záchranár na linke sa mi zdal, teda aj bol asi, neskutočne empatický, milý. Okamžite ma navigoval, čo mám urobiť. Poslal ma k dverám, aby som ich otvorila. Aj vchodové, aj tie na chodbe.

A mala som si sadnúť. Aby som nezakopla a nespadla.

Dohadovala som sa s ním, že nemôžem sedieť, že nemôžem ísť v domácom tričku a teplákoch nikam predsa. Stále mi prízvukoval, že to nech neriešim a že nech, hlavne, nevstávam. Tak som si ešte tvrdohlavo našla preukaz poistenca, tieto mantry, že preukaz je dôležitejší ako život, máme všetci choro zakorenené.

Záchranár na linke stále so mnou komunikoval, informoval ma, kde sa sanitka nachádza a, opakujem, jeho prístup bol neuveriteľný. Aj keď viem, že keď mi vravel, že už sú na Šintavskej, to som už nechápala, čo je Šintavská, kde je Šintavská, skrátka nič. Nakoniec, po 16. min. a 41 sekundách prišla osádka sanitky do bytu. Toto som si musela pozrieť v zázname hovorov. A to už ma mali v rukách, „sanitkári“. Došli traja.

Pochopila som, že teda asi je situácia vážna, lebo tam bol aj doktor. Do dvadsatich minút ma prepravili, s infúziou zapichnutou v predlaktí, na Antolskú.

Koľko trvalo, kým si prišla k sebe? Ale tak naozaj… že si si začala uvedomovať súvislosti…

Ja si uvedomujem, že priamo, keď prišli záchranári, som všetko videla ako vo filme. Ale s krátkymi úsekmi mikrospánku. Pamätám si útlu záchranárku, o ktorú som sa mala oprieť, a bála som sa, že keď na ňu spadnem, že ublížim ja jej, pamätám sa, že pán doktor chcel telefónne číslo na manžela a ja som ho nevedela, aj keď toto jediné som predtým vedela naspamäť.

Nevedela som ani PIN k mobilu. Nič. Bola som dezorientovaná, podľa správy z nemocnice to trvalo 45 minút. Mám len také záblesky, na také zaužívané mantry. Záchranárke som zverila zamknutie dverí a v sanitke som „zhysterčila“. Doprdele, nemám rúško. A potom si už pamätám centrálny príjem.

Aký je predpoklad liečenia a máš aktuálne z čoho žiť? Si živnostníčka…

Nuž, to je dobrá otázka. Súbeh okolností, čo sa dejú tento rok, je v tomto ohľade priam tragický. Už od marca je to taký finančný prepad, že som rozmýšľala už pred touto udalosťou, čo budem robiť. Dokonca som si poslala životopis do krematória. S úplnou vážnosťou. Pred mojou cievnou príhodou sme mali úmrtie v rodine a ja so písala rozlúčkovú reč.

Pán ju cez rúško a, žiaľ, tak nezrozumiteľne prečítal, lebo toto tiež nemôže robiť každý, že som sa rozhodla, že by som mohla aj toto robiť. Ako bývalá recitátorka.

Na Profesii na mňa vybehol inzerát na obsluhu kremačných pecí a že možno potom pracovne postúpim. Keď so to oznámila rodine, ťukali si na čelo. Ja na tom nevidím absolútne nič morbídne. Aj smrť patrí k životu.

A tá neistota, finančná, tú by som pokojne vymenila aj za túto prácu. Zatiaľ financie neriešime. Rodina ma neskutočne podržala a drží stále. Ešte neviem, či pozastavím živnosť a pôjdem na úrad práce, ešte neviem nič… predpoklad liečenia je pol roka. Tento úsek je vraj kritický a cievna príhoda môže recidivovať.

Do úplnej kondičky, vzhľadom na prekonanú diagnózu, je rok, v rámci možností. Do úplného zdravia už nikdy…

Napísala si knihu a hľadáš podporu. Kde ťa ľudia môžu podporiť a kedy by mala byť kniha hotová?

Počas hospitalizácie som napísala knihu. Následok cievnej mozgovej príhody spôsobil, že som nemohla v noci spať, a keď už som nebola paralyzovaná, tak som písala. O tom, ako to prebiehalo, o hospitalizácii. Skrátka, jediné, čo som po pár dňoch mohla robiť, bolo písanie a vypísanie sa z toho. Absolútna katarzia, aspoň pre mňa.

Kniha je síce napísaná, ale prostriedky na ňu nie. Prvý krát som sa rozhodla pre crowdfundigový spôsob vydania knihy, to znamená, že sa ľudia vyzbierajú na tento projekt a po vydaní im knihu zašlem. Knihu plánujem, ak sa podarí, vydať do pol roka.

Myslím, že to je zaujímavá téma z pohľadu toho, kto cievnu mozgovú príhodu prežil a je schopný o tom otvorene hovoriť.

Pretože niektoré zdravotné problémy, najmä ťažké diagnózy, sú pre nás tabu, a je to škoda, pretože, keby sme o nich vedeli viac, prekonáme zbytočný strach a možno fakt zachránime niekomu z nás život. Alebo aj sebe…


PRIATELIA – vytvárame spolu komunitu. Nielen v časoch dobrých, ale aj zlých… Ak môžete, kliknite na tento ODKAZ a podporte vydanie knihy. Môže pomôcť mnohým.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorkaMáte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová