Romana Filkusová: Stavať logistické parky a obchodné komplexy na výbornej ornej pôde je cesta k otroctvu

Prítomnosť zvierat v rodine s deťmi má liečivý účinok na všetkých, ktorí ich majú radi

Existujú v našom živote ľudia, s ktorými sa stretneme raz a odvtedy už nie je možné ich vylúčiť zo života. Nemusia to byť len naši životní partneri, ale aj priatelia, kolegovia, známi.

Takýmto človekom je v mojom živote Romana. Stretli sme sa v organizácii na ochranu zvierat v Bratislave. Sedela som za stolom dispečerky a ona sa zúčastňovala odchytu a venčenia opustených zvierat. Počas štúdia na prírodovedeckej fakulte pravidelne navštevovala útulok na Poliankach. Pomáhala s venčením a starostlivosťou o psíkov a mačky v útulku. Neskôr sa stala aj hovorkyňou organizácie Sloboda zvierat.

Odvtedy už ubehlo niekoľko rokov. Dnes by som rada pootvorila dvere do príbehu ženy, ochranárky, matky, Romany Filkusovej.

Vyštudovala si odbor environmentalistika na prírodovedeckej fakulte. Odkedy sa u teba formovali postoje k životu v prírode a k zvieratám?

Pri zvieratách a v prírode som sa cítila ako ryba vo vode odjakživa. A keďže som bola v kolektíve nepriebojné a hĺbavé dieťa, mojimi kamarátmi boli lienky aj dážďovky a domov som prišla vždy s niečím živým. Ak som nenašla žiadne vtáčatko vypadnuté z hniezda ani túlavého psa, tak som aspoň priniesla nejakú burinovú kyticu.

Nevedela som pochopiť, prečo žijeme v meste, keď by sme na vidieku mohli byť viac vonku, mať zvieratá, pestovať si všetko potrebné…

Okrem psov som sa neskôr zamilovala do pôdy, z ktorej, ako som si uvedomila, všetko pochádza.

Prácu na nej som začala vnímať ako fenomenálnu činnosť. Si stále na čerstvom vzduchu, v prírodnej posilňovni a, navyše, obklopená svojimi milovanými živými tvormi. Zároveň si tým vyrábaš svoju vlastnú živú potravu a tvoje deti sa pri tebe učia, čo je podstatné. Aj spolupráci, rodinnej súdržnosti, výdrži… Pritom ste všetci neustálou súčasťou nekonečného kolobehu života a vnímate vedome ten dej, deň po dni, po celý rok. Možnosť takto prežiť život ma fascinuje dodnes.

(Ťažko som niesla, keď som pochopila, že základná ani stredná škola ma na nič z toho nepripraví, skôr naopak. Predstava, že sedením v kancelárii strávim svoj život, ma stále desí.)

Neskôr som podnikala „úniky“ z mesta na rôzne rodinné farmy a usadlosti, nadýchať sa toho pre mňa zmysluplného sveta: najviac to asi boli lazy v Záježovej, ale navštívila som aj ranč Transylwahnija, farmu Mašekov mlyn, Brnov les a iné. V Bratislave ma v mojich vysokoškolských rokoch formovala aj vtedy mladá a ideálmi rozpálená Sloboda zvierat. Moje obetavé dobrovoľníctvo v útulku spôsobilo, že som nakoniec opakovala ročník. U mňa má proste prax pred teóriou prednosť.

Si matkou štyroch detí a si oveľa viac zaneprázdnená. Ako sa prejavuje v bežnom živote tento tvoj „svetonázor“?

Istým spôsobom je mi v meste stále úzko, ale o to viac si vážim možnosti vzdialiť sa do prírody, a keď môžem, využijem príležitosť aspoň sezónne pracovať so zvieratami alebo rastlinami.

Som vďačná, že žijeme na naozaj veľmi peknom mieste v Bratislave a máme pri dome aspoň malú záhradku. Tam sa viem odreagovať, keď je plný dom, a niečo si pritom vypestovať. Dnes, keď už najmladšia dcéra má 8 rokov, začínam sem ubytovávať stále viac zvieratiek. U nás stretnete mačičky Mňauku a Murka, korytnačky Žofku, Bodku a Hviezdičku (v sezóne), káčerov Cyrila a Metoda, ktorí pomáhajú so slizniakmi, ďalej kuriatka a ako prvý vás príde privítať náš letný prírastok Goro – psík s príbehom ako z filmu.

Aby som nezabudla, deti majú v izbách akváriá, ktoré najmä v zimných mesiacoch plnia úlohu televízorov s neustálym „live“ vysielaním príbehov rôznych tvorov. 

Samozrejme, keby som bola na to sama, nemohla by som si dovoliť tento malý zverinec.

Je pravda, že niektoré neživé súčasti nášho domova teraz trpia nedostatkom pozornosti, ale verím, že vzhľadom na rastúce deti to bude stále lepšie a raz začnem mať rada aj neohlásené návštevy.

Prečo mi to aj tak stojí zato?

Lebo prítomnosť zvierat v rodine s deťmi má liečivý účinok na všetkých, ktorí ich majú radi a radi ich pozorujú, no zároveň učí deti, že každý tvor má svoje potreby.

Keď chceme, aby sa zvieratko malo u nás dobre, treba ich naplniť tak, ako sme len schopní. A robiť to pravidelne tak, ako sa staráme o seba. Je to pre nich tréning zodpovednosti, ktorú raz budú mať, len oveľa väčšiu.

Čo je podľa teba v ochrane prírody najpodstatnejšou oblasťou?

V rôznych fázach môjho života som ako milovník prírody pripisovala dôležitosť rôznym formám práce v ochrane prírody. A opodstatnenie má každá z nich, ale čo sa pre mňa stalo najzmysluplnejším, je prebúdzať deti k spojeniu s prírodou, so zemou. Alebo presnejšie, k uvedomeniu si, že toto spojenie existuje a je večné. A učiť sa spolu s nimi meniť toto spojenie na spojenectvo.

Asi už je zrejmé, že tým nemyslím futrovať deti faktami o niečom, čo v živote nevideli, a nútiť ich zapamätať si to. V tomto smere je mi z formálnej výuky v školách trošku smutno. Skôr sprevádzať ich pri jednoduchých, ale aj tak veľkých zážitkoch, hlavne nech je to „naživo“, kde môžu skúmať všetkými zmyslami, čo príroda, dokonca aj tá mestská, ponúka. Dôležité je totiž podľa mňa rozvinúť v detstve ten vzťah, radosť z kontaktu s prírodou, informácií si potom nájdu nespočet, ak budú chcieť.

Preto sa občas aj zapojím do nejakej komunitnej akcie, pokiaľ v nej ide o to, čo mi je blízke, a viem využiť svoje vedomosti zo sveta zvierat, rastlín či svoje pestovateľské skúsenosti. A verím, že čoraz viac budem schopná chrliť nápady, ako to, čo cítim vnútri v sebe, ponúknuť ako workshop alebo výučbový program deťom či mládeži. Snívam o práci, ktorá v sebe spojí toto poslanie s nutným finančným zabezpečením…

Hovorievaš, že momentálne nemáš čas, ale deti odrastú. Ktorej oblasti v rámci ochrany prírody sa chceš venovať?

Ako som už spomenula, viem si predstaviť robiť lektorku, ale skôr v teréne, v prírode, na farme, niekde, kde to žije a kde žijem aj ja.

Mám silný vzťah k pôde, vidím veľký zmysel v hospodárení na nej a pociťujem potrebu poukazovať na to, aký nesmierny význam pre nás všetkých má jej zachovanie.

Chcela by som pomôcť tomu, aby si budúci dospeláci začali uvedomovať, že krajina = pôda a nie plocha plná ľudí bez potravinovej sebestačnosti. Že stavať logistické parky a obchodné komplexy na výbornej ornej pôde je cesta k otroctvu. Že za chvíľu sa naozaj za tie peniaze nebudú dať kúpiť naozajstné potraviny, ako sa to kedysi snažil bielym ľuďom vo svojom prejave vysvetliť indiánsky náčelník Seattle.

Aby som rozohnala tieto chmáry, predstavujem si, že vo všetkých základných školách budúcnosti sa s veľkou úctou učia praktické základy hospodárenia na pôde. Záštitu by nad tým mohli mať ľudia ako slovenský zeleninársky fenomén Ján Šlinský, ktorého názory, nápady a schopnosti vytvorili jedinečný a šetrný spôsob hospodárenia. Alebo zanietený ovocinár telom i dušou Ľudo Vašš, ktorý vie, že zdravý strom rodiaci dobré ovocie rastie v živej, nie v mŕtvej zemi. Určite je viac podobne zmýšľajúcich praktických hospodárov so zdravým rozumom a srdcom na správnom mieste, no keby sme sa o nich dozvedali z „mainstreamu“, mali by sme denne dobrých správ vysoko nad povolenú normu.

Vedieš k láske ku všetkému živému aj svoje deti? Ako sa to konkrétne prejavuje?

Asi sa nedá neviesť svoje deti k tomu, čím žijeme, oni sa totiž učia najmä pozorovaním najbližších dospelých. Sledujú rodičov a nasávajú vzory najmä vtedy, keď to ani netušíme. Vidia, čomu sa venujeme, z čoho sa tešíme, čo je pre nás dôležité, rozmýšľajú o tom. Naše deti sú veľmi vnímavé a o mnohých veciach sa s nimi môžeme rozprávať ako s dospelými. A som rada, že tieto „blavácke“ deti vedia zasiať hrach, vyplieť jahody, zamulčovať stromy či nakŕmiť kačice. Ale aj to, že jedlo sa nevyhadzuje, že pôda, ak nás má nakŕmiť, potrebuje aj niečo vrátiť späť, že veľa vecí vo vyspelých krajinách nie je až takých vyspelých. (Ako môžeme stále montovať wc na splachovanie pitnou vodou???)

Som rada, že naše deti namiesto obchodov spoznávajú inšpirujúce miesta ako Abeland, farma Ostrov pri Veľkom Léli či minifarma v Ľubinej.

K láske k prírode patrí aj rozumné gazdovanie s rôznymi civilizačnými výdobytkami a je pre nás dôležité ukázať deťom, že nie sú automatickou samozrejmosťou. Ale o tom niekedy nabudúce.

Pripravila Zuzana Balašovová Donátová

Korektúry: Katarína Málková

 

Ako začať pestovať vlastné potraviny?

Pozrite si rozhovor s Hankou Sekulovou. A o pár mesiacov, na jar, môžete začať…