fbpx
Príhody a spomienky študentky veteriny sorryAKO

Odísť? Otec a mama vo vás veria.

#sorryAKO je rubrika, ktorá je písaná štýlom STAND UP. Niekedy odvážne, ale vždy vtipne a priamo zo života. Vulgarizmy hviezdičkujeme :– )

VETERINA

Priložená fotka zodpovedá môjmu duševnému stavu na konci štúdia. Môj chlap ju volá Jano.

Príhody a spomienky študentky veteriny sorryAKO
Príhody a spomienky študentky veteriny #sorryAKO
Neviem, čo mi to napadlo sa tam prihlásiť.
Jednoducho som nemala dosť gulí na medinu, ktorá bola mojim snom, alebo zasiahol osud.
Ale, zasa na druhej strane si myslím, že zážitky z tejto univerzity sú proste jedinečné.

Keď začínate, máte pocit, že ste ako vo filme.

Nastúpite do vlaku a cítite sa ako Harry Potter.
Akurát vás po dorazení do cieľa nečaká bohatá hostina a suprové ubytko.
A ani čarovať vás tam nenaučia.
V izbe 5×3 metre s obavami čakáte na spolubývajúceho a ráno neviete trafiť na prvú prednášku, lebo celá univerzita je ako Rokfort.
Spleť uličiek, maštalí, kliník, učební, prednaškárni, smradu a dobreže vám netreba kuzelnú mapu.
Pôvodne to bol dokonca liečebný ústav pre psychicky chorých.
Ale, zvyknete si.

Rozdiel medzi ostatnými univerzitami je v tom, že môžete šliapnuť do akéhokoľvek hovna.

Po ceste stretnete kravu, kone a utekajúce ovce, či kozy, ktoré zbesilo naháňa zúfalý študent v gumákoch.
Keď konečne dorazíte na prvú prednášku, ste v ďalšom filme:
 „Jak básnici přicházejí o iluze“.
Fakt o nich prídete.
Anatómia je rovnako chaotická a strašidelná, ako ju zažíval Štepán Šafránek.
„Už tomu rozumíte, kolego?“

Toľko kníh, koľko som v knižnici vyfasovala na prvý rok, som nemala za celé štúdium na strednej.

Po prvom týždni som si ešte vravela, že kľud, nejak to dáme.
Po druhom týždni:
No do p*či…
K*rva…
Čo som to urobila?

A v hlave to šrotuje.

Odísť?
Otec a mama vo vás veria.
No, veria, skôr je to také, že násilne ťa zbavia života a zakopú na záhrade, ak to nedáš a urobíš hanbu celej rodine…
Takže si budeš musieť siahnuť na dno svojich síl a schopností, bez ohľadu na to, aký si bol na strednej sprostý a lenivý.
Proste:
 „Na nĕkteré věci budete muset v nejbližší době zapomenout.“
Latinčina, úradný jazyk Vatikánu, vás bude odteraz sprevádzať celý váš život.
Až do smrti, lebo to sa nedá zabudnúť, ani keby ste fest chceli.

Močový mechúr bude už navždy iba močák a žalúdok bachor.

Kŕmne dávky budete počítať už aj sebe a výrazy ako popol, sušina, jadro, objem, dusík, vláknina, pasáž, fermentácia a bezdusíkaté látky výťažkové vás budú privádzať do šialenstva…
Kokos…

Poznáte všetky hovná.

Všetky.
A lepšie jak svoje.
Miešate ich už s takou apatiou, jak ráno kavej.
Mikroskop je vaša druhá ruka.

Patola je skvost.

Nič jej nechýba.
Všetky nechutnosti obsiahnuté a dotiahnuté do dokonalosti.
Smrť, smrad, strašidelné prostredie, strašidelní vyučujúci, gumené galoše, zástery ako z hororu, pitevné protokoly, príčiny smrti, slová ako rigor mortis, algor mortis, exitus, kadáver….
Chýba vlastne iba Kraus a Chosé z Dominika Dána…

„To je zajímavé, jak tihle mrtví jsou užiteční i po smrti, zatímco o některých se to nedá říct ani za živa.“

Je to aj o zábave, lebo maľujete nádherné abstraktné obrázky kadečoho, vystrihujete, párujete a lepíte chromozómy na papier, píšete eseje…
Hygiena mäsa, mlieka, vajec, hydiny, rýb..
Tam sa rozhodujete, či budete vitarián, alebo na práne a prehodnotíte vážne svoj vzťah k jedlu.

Andrológia a umelá inseminácia.

Nič pre Záborskú a Vašečku.

A neviem, či tušia, že mäso, ktoré jedia a mlieko, ktoré pijú pochádza od zvierat z umelej inseminácie.
A spermie, čo sme počítali tiež pošli mimo pošvu…
Nepríjemné…

Život študenta veteriny je taký terénny, by som povedala.

Základná výbava – gumáky, montérky, termoska, čapica a gumené rukavice po rameno.
Lebo tam nikdy nevieš, kde sa ocitneš.
A si ľahko spoznateľný v uzavretých dopravných prostriedkoch.
Páchneš.
Tvoje ruky boli naozaj hlboko, oči videli všeličo.
Triasol si sa od zimy spolu so stádom kráv a bachorovým obsahom v ruke.
Vieš, čo je to sakramentský smrad a zlomená ihla v zadku kravy.
Vieš, aké to je keď ťa prepleskne osratý, mokrý chvost…
V závere, keď dávaš dokopy to, čo ťa naučili, to, čo sa robí na praxi a to, čo sa skutočne robí na ambulancii, cítiš sa ako chuj.

Ale si absolventom univerzity…

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová