Láska dvoch svetov sa odohráva aj v Iráne

Pre Katarínu Kunikovú bol jej prvý román ako splnený sen. Takmer štyri desiatky rokov si zbierala námety, postrehy a zážitky a písala poviedky. Dala na dobrú radu a poviedky začala prepracovávať na romány. Neuveriteľný úspech Zákona príťažlivosti ju posmelil, aby siahla po svojej milovanej poviedke, a pripravila ju na vydanie. Láska dvoch svetov sa odohráva aj v Iráne, kde Katka prežila časť svojho dospievania. Až keď na románe pracovala, uvedomila si, ako hlboko v srdci a v duši jej zostal Irán.

Môj Irán

Horúčava sa vás dotkne už v lietadle

Písali sa osemdesiate roky a keď nám otec po roku pôsobenia v Iráne zahlásil, že je načase, aby sme ho nasledovali, všetci v rodine sme sa vydesili. Bolo to v čase vleklého konfliktu medzi Iránom a Irakom.  Ostali sme v panike. Čože? Ten sa musel zblázniť! Máme odísť do krajiny, kde sa bojuje? Na druhej strane, otca sme milovali a veľmi nám chýbal. A to rozhodlo, že sme sa vydali na toto úžasné dobrodružstvo.

Mama, brat a ja, tínedžerka v najháklivejšom veku. Lýtka sa mi zapaľovali, hlavu som mala plnú snov a chlapcov. Môj stav sa zhoršil už na palube iránskych aerolínii. Stewardi boli prototypy krásy a sexeapílu.  Bola to prvá horúčava, ktorá ma obliala, ešte pred vystúpením na teheránskom letisku. Rachla som sa minimálne do dvoch. Prvý raz v živote mi nevadil niekoľkohodinový let.

Lietadlo pristávalo okolo polnoci. Tam ma obliala horúčava druhýkrát.  Teploty sa stále pohybovali okolo 40 stupňov. Po vybavení formalít sme museli postúpiť  „ohmatávaciu“ prehliadku. Očakávala som nejakého krásavca a  vypínala  hruď.  A zrazu vyliezla škaredá, zahalená mátoha. Až som sa jej zľakla. Podotýkam, že Peržanky sú prekrásne ženy, ale kde nabrali túto? Zrejme mala hneď od začiatku vzbudiť strach, aby sa pasažieri z Európy priznali aj k tomu, čo neurobili.

Na takú krásu som nebola absolútne pripravená

V Iráne sme sa pohybovali medzi dvoma miestami – Teheránom a Savehom. V Teheráne sme bývali v trojizbovom priestrannom byte v komplexe s bazénom. Kúpať som sa mohla, ale iba zahalená. Burkiny vtedy ešte nikto nepoznal, takže keď som v dlhých šatoch a šatke vychádzala z vody, pohybovala som sa ako kozmonaut v skafandri. Na moje prekvapenie, prekážalo mi to iba minimálne,   pretože kde mi iránska kultúra brala, inde mi dávala. To, čo mi dávala, prevyšovalo moje nepohodlie.

Milovala som hlavne miestne bazáry. Tú opojnú zmes  chutí, vôní, či farieb. Vône čerstvo upečeného chleba sa miešali s vôňou melónových sorbetov pripravovaných priamo na ulici. (Najkrajšie voňajú melóny práve v Iráne.)

Obdivovala som orientálnu a bohatú architektúru šachovho paláca, rukami som prechádzala po dokonalej štruktúre  perzských kobercov, až som mala pocit, že každú chvíľu jeden z nich vzlietne.  Kochala som sa krásami masívnych zlatých šperkov v teheránskych klenotníctvach a cez ruku som mala zakaždým prehodených aspoň tucet šatiek. Ťažko si bolo totiž vybrať iba jednu.

Svadba sa nekonala

Saveh bola oáza vzdialená asi 150 kilometrov juhozápadne od hlavného mesta. Stála tam továreň na výrobu porcelánových izolátorov, ktorú môj otec ako hlavný technológ spúšťal do prevádzky. Okrem porcelánových izolátorov tam s nami v symbióze žilo i zopár tarantúl. Teda, možno si to mysleli, my s mamou už pomenej. Hlavne, keď číhali v rohu plafóna a rozmýšľali, či skočia na tie dve vyplašené blondínky.

V Savehu vyrástli tie najlepšie granátové jablká a najkrajší chlapec, do ktorého som sa vážne zamilovala. Učil ma prvé slovíčka v perzštine, naučil ma číslovky slovom i písmom a zopár rozprávkových výrazov. Aké bolo moje šťastie, keď sa ten nešťastník odvážil a prišiel ma k otcovi požiadať o ruku! Hneď by som sa za neho bola vydala.

Môjmu otcovi to ako úplne geniálny nápad neprišlo a situácia bola veľmi ošemetná, pretože v Iráne platia iné pravidlá. Na naše veľké sklamanie sa to otcovi podarilo zahrať do autu, diplomaticky sa z tejto situácie vyvliekol. Neskutočne som vtedy rumádzgala. Aby si otec vydýchol od mojich pubertálnych výlevov, vyšiel na strechu bytovky a lupol do seba potajme pálený alkohol.

Pridal sa k nemu i miestny personálny so slovami: „You know Mr. Kunik, my father mulah, my grandfather mulah, my grand, grand, grandfather mulah, mulah, mulah. And me – marxist.“ Tak prakticky vysvetlil, prečo si môže moslim dať za jeden.

Kľúče máme my

Našťastie naša rodina neprišla počas vojny do žiadnej nebezpečnej situácie.  Spor sa nás dotýkal iba hlučnými nábormi mulahov na ulici, ktorí zvolávali veľakrát ešte neplnoletých chlapcov do boja a sľubovali im úžasný život po hrdinskej smrti.

Vojna sa skončila remízou, no oba štáty utrpeli obrovské straty. Ale Iránci to brali takmer športovo. Ako keď z Japonska nakúpili 5000 áut toyota a iracká strana im ich ulúpila v Perzskom zálive. Večer vystúpil v televízii Chomejniho hovorca a zahlásil: „Drahí veriaci, dnes síce naša strana utrpela veľkú materiálnu škodu, ale kľúčiky od áut máme my.“

Irán nemožno nemilovať

Najväčšie horúčavy sa najlepšie dali zvládnuť pri Kaspickom mori.  Vždy sme sa tam tešili, hoci sme najskôr museli zvládnuť niekoľkohodinovú cestu takými serpentínami, že ešte aj uzol na kravate bol rovnejší. Odmenou nám boli takmer ľudoprázdne pláže so štýlovými vilkami, širokými prístupovými cestami, lemované stromami s fantastickým, šťavnatým ovocím.

Mama sa vždy o nás veľmi bála, pretože aj krátka cesta od mora nám trvala aj niekoľko hodín. Spôsobila to naša pažravosť a pohostinnosť domácich. Iránci zbožňujú pikniky a možno ešte viac to, keď môžu privítať hosťa, hoci ho nikdy predtým nestretli a nevideli.

Nikde na svete nenájdete pohostinnejších a prívetivejších ľudí. Keď som sa musela vrátiť domov, nevedela som, či plačem za otcom, ktorý tam ešte zostal pracovať, za svojou platonickou láskou, alebo za všetkými skvostnými miestami. Tak som ich nechala ožiť v románe Láska dvoch svetov. Verím, že sa vás dotknú aspoň na diaľku a v príbehoch hlavných postáv.

Katarína Kuniková

Autorka je spisovateľka