Príbeh bez zoznamky: Vierka má niečo cez štyridsať, dobre vyzerá, dve deti, má šťastne po rozvode…

Príbeh bez zoznamky, ktorý sa stal…

(mená aktérov sú pozmenené)

Vierka má niečo cez štyridsať, dobre vyzerá, dve deti, má šťastne po rozvode už nejaký čas. Je celkom spokojná, no žije bez partnera, zatiaľ sa neobjavil ten pravý.

Popoludní jej volá neznáme číslo.

„Prosím?“

„Ahoj, Vierka, to som ja, Jožo,“ zaznel sebavedomý hlas zo slúchadla.

„Aký Jožo, nepoznám vás,“ Vierka trochu znervóznela.

„No, veď ja, z ubytovne, mám číslo od Jany, tvojej sestry“.

„Aha,“ vyjachtala zo seba „a o čo ide?“

„No, chcem ťa pozvať na rande.“

„Čo, prosím?“ neveriacky zízala na telefón.

„No, vraj si sama, ja tiež, tak, žeby sme dali stretko, čo ty na to?“ vravel Jožo takmer žoviálne.

„No, počkaj… no, dobre… kedy a kde?“

„Poď dolu a ideme, som tu, pod tvojím domom,“ zahlásil Jožo suverénne.

Vierka myslela, že Janu asi zaškrtí.

Tá krava mu dala aj moju adresu, mňa asi vystrie, išlo jej hlavou.

„No dobre, počkaj, o chvíľu som dole,“ vraví mu.

Nejako to rýchlo odbijem a bude. A možno to bude nakoniec aj nejaký fešák, ktovie…

Zišla dolu a neďaleko brány ho zbadala. Utiecť už nemohla, uvidel ju a vykročil smerom k nej.

Vierka nebola vysoká, no Jožo bol o dosť nižší, ako sa hovorí, o hlavu vyšší od kýbla. Na sebe mal šuštiakovú súpravu, zrejme z Miletičky ešte z deväťdesiatych rokov, evidentne jeho obľúbený štýl.

„Kašli na to, to dáš,“ vravela si a kráčala k nemu. Zároveň horúčkovito premýšľala, kam s ním pôjde. Do kaviarne v žiadnom prípade, to by bola hanba na sto zím. Zoberie ho do krčmy. Tam však bolo plno. Tak do druhej.

Išli jej autom, chcela eliminovať riziko, že ju s ním ktosi známy uvidí.

V druhej krčme bolo, našťastie, miesto. Obaja si dali kofolu a Jožo začal Vierke svetácky rozprávať o svojich predošlých frajerkách, ako sú teraz všetky nešťastné, že sa s ním rozišli a tak podobne.

Myslela si, že sa jej asi sníva a premýšľala nad nehlučnou vraždou Jany.

Nevedela obsedieť, bola ako na ihlách. Premýšľala, ako toto celé čo najskôr ukončiť.

„Ideme k tebe či ku mne?“ s úsmevom víťaza zrazu zahlásil Jožo.

Vo Vierke čosi hrklo, prišlo jej nevoľno.

„No, neviem, kam ideš ty, ale ja idem domov. A môžem ťa aj odviezť, domov.“

Jožovi pristál na tvári kyslý úsmev.

„No, dobre teda…“ na viacej sa nezmohol.

Odviezla ho z Petržalky až na Šancovú, pred dvere jeho ubytovne. Pre istotu. Aby sa snáď nevrátil.

Len čo zabuchol dvere na aute, volala Jane.

„Počúvaj, moja zlatá, to čo za dementa si mi dohodila, čo som ti spravila?“ valili sa z nej nasrdené slová.

Jana sa smiala.

„No, Vierka, veď sa len nehnevaj toľko, veď Jožo je celkom fajn týpek. Či nie?“

Napokon som Jane odpustila. Už viem, že to nemyslela zle, chcela ma s niekým zoznámiť, i keď Jožo zrejme nebol ten najvhodnejší adept na funkciu mužného utešiteľa ženského srdca a tela.

Teda, možno aj bol, ale nie môjho.

—

Keď má človek po 40-ke, mal by vedieť povedať nie.

Rozhodne vtedy, ak to tak cíti. Utiecť sa niekedy síce nedá, ale povedať nie, to sa dá vždy…

Ondrej Grell

Korektúry: Katarína Málková