Prečo som kresťanom?

Prečo som kresťanom?

„Bez Platónovho posolstva by nebolo Európy ani kresťanstva. Platónov gigantický duch vdýchol kresťanstvu argumenty a dôkazy jediného Boha bez mýtu a zázrakov.“

Sme svedkami, ako si každú nedeľu plnia veriaci svoju povinnosť účasťou na omši. Dôvody majú rôzne. Niektorí to robia zo zvyku a udržiavajú tak rodinný folklór. Svojím životom sú však k Bohu tak ľahostajní ako ktorýkoľvek ateista.
Sú takí, ktorí účasťou na omši uspokojujú svoje upäté iracionálne až fanatické vnímanie viery bez akéhokoľvek racionálneho a intelektuálneho jadra. Ale nájde sa aj zopár takých, ktorí berú účasť na omši ako súčasť svojho dennodenného vzťahu k Bohu, ako umelecký a kultúrny zážitok. Ako užitočný doplnok.

Patrím medzi tých, ktorí by sa na omši potešili hlbokým myšlienkam a povzbudeniu.

Monumentálna atmosféra vytvorená zvukmi organových píšťal a chorálovými spevmi by mala slová kňaza umocňovať a zabezpečiť, aby sa nejaký čas v mysli ľudí udržali, aj keď sa rozídu do svojich domovov. Do sveta plného nástrah, pokušení, konzumu a ohlupujúcich mediálnych výstupov.

Burcujúci hlas kňaza by sa mal ozývať vnútrom veriaceho minimálne do najbližšej nedele.

Na omšu však nechodím. Rád si posedím v prázdnom kostole, ponorím sa do modlitby a som vďačný, ak mám šťastie na organové cvičenie. Opieram zrak o sochársku výzdobu chrámu a maľby, ktoré potešia moju dušu túžiacu po kráse a
vznešenosti. Teda aspoň v Božích domoch, ktoré boli postavené v dobe, keď človek chápal, že krása a vznešenosť je vyjadrením Božieho zámeru a umocňuje samotný akt kontemplácie a zážitku.

Súčasné Božie stánky v tvare kozmických lodí a čudesných geometrických tvarov, ktorých interiér zíva prázdnotou a umeleckou chudobou, plnia iba funkciu zhromaždísk.

Od účasti na omši ma odrádzajú najmä slová, ktorými sa prihovára k prítomným kňaz. Mnohí kazatelia snažiaci sa navodiť atmosféru pokory iba moduláciou hlasu, môžu iba ťažko zanechať vo veriacich dlhodobý dojem, nech by aj zvestovali hlboké a hodnotné posolstvá. Tie však dnes v kázňach nájdeme iba výnimočne. Vypočujeme si ich iba od kňazov, ktorí poznajú hodnotu intelektu. Pre nich je samozrejmé, že človek je homo sapiens a intelekt je nielen súčasťou viery, ale života ako takého.

Väčšinou sa nám spoza rečníckych pultov v kostoloch prihovárajú intelektuálne poddimenzované bytosti, ktoré sa upísali cirkvi bez vnútornej výzvy a poznania.

Sú to ritualizovaní jedinci, ktorí cyklicky recitujú vybrané pasáže z Písma, ktoré im vtlačili do pozornosti ich formovatelia na katedrách. Zavádzajú veriacich pod rúškom autority a vytvárajú ilúziu duchovna. Vyhlasujú sa za nasledovníkov Krista, no bez ostychu stále opakujú state zo Starého zákona a Kristova všeobjímajúca láska a idea odpustenia sú im cudzie.

Nový zákon deformujú na zopár podobenstiev alebo poučení, pričom jeho hodnotu nepoznajú. Vystrihujú z Evanjelií a Listov torzá, ktoré im slúžia na ideologickú propagandu, manipulovanie prítomných a imitáciu odbornosti. Vytvárajú fiktívnu realitu Kristovho života a im nehodiace sa pasáže Písma zamlčujú. Alebo ich nepoznajú. Títo kazatelia nerobia a ani nemôžu urobiť z nikoho lepšieho človeka. Veriaci folklorista sa neunúva počúvať, tomu stačí zárez splnenej povinnosti. Oduševnený veriaci ich počúvať nepotrebuje a veriaci ako ja, sa kostolu počas omše vyhne.

Boli časy, keď kňazi tvorili elitu spoločnosti.

Keď cirkev tvorila dejiny sveta a národov. Držala na uzde silných monarchov a lobistické skupiny. Zabraňovala krvavým konfliktom, potláčala segregáciu a pomáhala bezmocným. Uchovávala a rozvíjala hodnoty kresťanského sveta. Aj s pomocou odpustkov produkovala krásu a vznešenosť vo forme umenia či architektúry.

Dnes cirkev iba počíta milodary a utiera si pot z čela, keď čaká na výsledky sčítania byvateľstva. Stáva sa súčasťou období, keď cirkev neplnila svoj účel, zneužívala svoju moc, či bola iba nástrojom v rukách mocných. Vidiac frenetický dav oslavujúci pápežov, ktorí pochovávajú základné kresťanské hodnoty, sa človek pýta sám seba, čoho je to súčasťou. Kňazi dnes nechávajú človeka bez pomoci v bahne konzumu, matérie, pretvárky a duševnej zaostalosti.

Neťahajú veriacich na vyššie poschodia ľudského uvedomenia a nerobia ich hodnotovo pevných. Lebo
cirkev zabudla na Logos, na intelekt. Zabudla, že kresťanstvo nie je iba cesta viery cez osobu Ježiša Krista a cesta „nepýtaj sa a nasleduj“.

Kresťanstvo nie je iba obyčajné náboženstvo založené na sloganoch a mytológii o pôvode a živote Krista. Kresťanstvo je aj filozofia, umenie, vzdelanie či právo.

Čomu vlastne veria veriaci?

Čítali celý príbeh Písma či diela cirkevných apologétov, otcov a profesorov? Alebo len počúvajú a pohodlne veria kazateľom? Ak by veriaci neboli kultúrne vyprahnutí, ak by mali úctu k sebe samým, záležalo by im na tom, čomu veria. Cez svoju vlastnú skúsenosť by sa zoznamovali s kresťanskou teológiou a overovali by tak závery kázní. Zistili by, aká je kresťanská doktrína krásna a že sa ju naozaj oplatí nasledovať a napĺňať. Oboznámili by sa s úmyselne prehliadanými textami Nového zákona a získali by videnie odlišujúce sa od videnia tých, ktorí im chcú nasadiť obojok.

Cez diela kresťanských filozofov by sa oboznámili s dielami Platóna a Aristotela. Zoznámili by sa s Ciceronom, Marcom Aureliom i ďalšími mysliteľmi, ktorí sa stali neoddeliteľnou súčasťou kresťanskej viery. Dozvedeli by sa, že kresťanstvo ponúka aj cestu „pýtaj sa a pochop“. Cestu rozumového uchopenia Stvoriteľa bez mytológie a zázrakov.

Každé náboženstvo či ideológia má svoju doktrínu.

Ide o súhrn určitých názorov a zásad, ktorými sa má riadiť myslenie a život človeka. Redukovať kresťanské myslenie iba na biblické texty je hlbokým nepochopením vývoja kresťanstva a jeho degradácia. Po formálnej stránke je kresťan ten, kto sa hlási k osobe a učeniu Ježiša Krista. Materiálne jadro pojmu kresťan je širšie. Úzko súvisí s významom a obsahovou náplňou kresťanstva ako myšlienkového systému zasadeného najmä do obdobia jeho vzniku.

Počas celých dejín kresťanstva existovali snahy vysporiadať sa so vzájomnou rozporuplnosťou textov, ktoré dostali názov Starý a Nový zákon. Je pochopiteľné, že nasledovníci Kristovej zvesti potrebovali istý čas, aby naložili s obdobím a textami pred pôsobením Krista, pretože Kristus pôsobil v prostredí, kde bol Starý zákon, pod iným názvom, dogmou. A keďže si uvedomovali nezlučiteľnosť koncepcií, rozdelili tak matériu na dve časti. Nedokázali však matériu Starého zákona odmietnuť.

Zaradenie textov Starého zákona do matérie Biblie malo v dejinách kresťanstva mnoho kritikov.

Prvý kresťanský ideológ Pavol z Tarzu znenie Starého zákona odmietol rovnako ako mnohí jeho nasledovníci. Známa francúzska mysliteľka židovského pôvodu Simone Weilová považovala dokonca za najväčšiu chybu kresťanstva, že sa Starý zákon stal súčasťou Biblie. Korene kresťanstva videla v univerzálnej gréckej myšlienke. V momente, keď ostali Kristove myšlienky bez podpory starozákonného prostredia a stratili zázemie, hrozil im zánik. Čakal ich rovnaký koniec ako všetky myšlienky, ktoré neprekročili rámec sekty. Lebo ich kultúrne prostredie neprijalo. Univerzálne platné náboženské a filozofické predstavy grécko – rímskeho sveta, tematické a mnohé hodnotové zhody obidvoch koncepcii spôsobili, že v civilizačnom okruhu Rímskej ríše si nakoniec podali ruku grécka myšlienka a Kristove slovo a anticko – kresťanský Logos začal prúdiť do všetkých končín impéria.

Kresťan nie je viazaný Starým zákonom.

Kresťan miluje svojho nepriateľa, bráni sa s láskou a odpúšťa. Neuplatňuje oko za oko a zub za zub. Kresťan si ctí a miluje každého človeka, nie iba toho z Desatora. U kresťana nie je Boh striktne dogmatický na prvom mieste. Je neoddeliteľnou a stálou súčasťou jeho života a všetkého, čo robí ako človek, rodič, priateľ alebo v práci. Kresťanom môže byť ktokoľvek, nie iba vybraná či preferovaná komunita. Kresťan komunikuje so Stvoriteľom ako s partnerom, prosí a nezabúda poďakovať. Venuje mu čas primerane jeho kráse a všemohúcnosti. V tomto spočíva výnimočnosť kresťana, ktorá je taká náročná.

Naproti tomu Desatoro legitimizuje ľudské zlyhania a neťahá človeka k Bohu, k dokonalosti. Ukotvuje človeka v zemitom stave. Európska kultúra je plná príbehov, podobenstiev a životopisov, ktoré môžu slúžiť pre Európana a kresťana ako vzor a vodítko. Tieto sú prirodzenou súčasťou kresťanskej doktríny, ktorá je pevnou zložkou európskeho myslenia. Vďaka činnosti veľkých kresťanských mysliteľov boli pokrstené mnohé osobnosti európskeho myslenia, ktoré Kristove slová poznať nemohli, no myšlienky mali rovnaké, podobné, či precíznejšie.

Bez Platónovho posolstva by nebolo Európy ani kresťanstva.

Platónov gigantický duch vdýchol kresťanstvu argumenty a dôkazy jediného Boha bez mýtu a zázrakov. Platónova erotická duša oslovila Augustína z Hippo, Tomáša Akvinského, či Bonaventúru z Bagnoregia. Osobnosť Platóna je dôkazom, že človek nemusí bezmocne čakať na Božie vtelenie alebo zásah, aby presvedčivo uveril. Ukázal človeku, že starostlivosťou o dušu môže človek vystúpiť k Bohu a spoznať ho.

Keď Platón na sklonku života urobil svoje idey myšlienkami Božími a predpovedal ukrižovanie najspravodlivejšieho zo všetkých, pripravil pôdu pre plošnú akceptáciu Kristovho slova v grécko – rímskom svete. Pôsobením gréckej myšlienky dostala fanatická sekta aj intelektuálny rozmer.

Čokoľvek racionálne je univerzálne a má potenciál byť prijaté kdekoľvek a kýmkoľvek.

Antický Logos vytvorený gréckym duchom vdýchol kresťanstvu výnimočnosť.

Žiadne iné svetové náboženstvo nemá vo svojej identite zakotvené vnímanie Boha ako Logos. Teda predikciu, že Boh je racionálna bytosť konajúca v súlade so zdravým rozumom, ktorý je rozpoznateľný a predpokladateľný človekom. Nie je to predstava nepredvídateľného, trestajúceho starozákonného Boha alebo starohelénskeho panteónu bohov plného prudkých emócií. Platón a jeho nasledovníci pochopili racionálnu a harmonickú podstatu Boha.

Kristova zvesť človeku ukázala, že Boh je aj bytosť pozitívnych emócií a citov. Je naplnený láskou a starostlivosťou o dielo, ktoré vytvoril. Syntéza gréckej myšlienky reprezentovanej stoicizmom či platonizmom a Kristovej zvesti obsiahnutej v Novom zákone vytvorila z kresťanstva silu, ktorá musela byť akceptovaná v rímskom civilizačnom okruhu, v ktorom platila náboženská tolerancia, univerzálne právo a všeobecne platná grécka kultúra.

Rímske impérium vyznačujúce sa vysokým stupňom rasovej a náboženskej tolerancie bolo odhodlané akceptovať novovznikajúce náboženstvo rovnako, ako iné náboženské predstavy. Boj, ktorý muselo zviesť kresťanstvo o svoju existenciu, bol prirodzený. Dlhodobo dobre fungujúce impérium nakoniec nové náboženstvo prijalo a vďaka rímskej moci, infraštruktúre a filozofii sa stalo svetovým náboženstvom.

• Kresťanstvo odmietlo starozákonný spôsob myslenia a života a prijalo univerzálny kultúrny a civilizačný grécko-rímsky spôsob fungovania.
• Grécky filozofický monoteizmus sa stal tematickým a argumentačným východiskom a obranou kresťanstva.
• Rímsky polyteizmus sa v silnejúcom náboženstve transformoval na uctievanie svätých a patrónov.
• Antické umelecké formy sa stali základným vyjadrovacím prostriedkom nasledovníkov Krista.
• Rímske právo a spôsob organizácie ríše sa stali napodobňovanou paradigmou pre celé cirkevné zriadenie až do dnešných dní.
• A latinčina je stále oficiálny štátny jazyk vo Vatikáne.

Som kresťanom preto, lebo iba kresťanstvo mi ako jediné náboženstvo umožňuje cestu „pýtaj sa pochop“.

Prostredníctvom gréckej myšlienky mi dáva možnosť uchopiť Boha a jeho podstatu racionálnym spôsobom cez dielo a zákony, ktoré Stvoriteľ – Zákonodarca vytvoril. Cez osobnosti Platóna a Aristotela poskytol platonizmus argumenty pre Božiu existenciu Tomášovi Akvinskému a ďalším kresťanským mysliteľom. Keďže som Európan, je prirodzené, že som kresťan.

Kresťanské náboženstvo sa zásadným spôsobom spolupodieľalo na vzniku Európy a jej hodnotách. Uchovalo a rozvinulo odkaz antiky. Stalo sa nositeľom filozofie, umenia a vedeckého pokroku. Podporovalo vzdelanosť, humanizmus a rovnosť. Ani zlyhania cirkvi, ktoré tak často zdôrazňujú jej neprajníci, nemôžu prekryť jej prínos pre náš európsky domov.

Kresťanstvo mi poskytuje pocit voľnosti a slobody. Byť kresťanom sa dá na veľa spôsobov. Kresťanom je katolík, protestant či ortodoxný. Kresťanom môže byť človek mysliaci aj nemysliaci, bohatý či chudobný, ľudia rôznych rás a obidvoch pohlaví. A všetci sú rovnocenní a rovnako dôležití.

Byť kresťanom pre mňa znamená viac, ako byť katolíkom. Niektoré protestantské alebo ortodoxné prístupy môžu byť aj pre katolíka obohatením.

Ako kresťan viem, že som iba človekom.

Chápem, že svojou rozumovou schopnosťou dokážem pochopiť veľmi veľa, ale nie všetko. Verím v božskú podstatu Krista a zázraky, ktoré vykonal. Verím vo fakty náboženské, filozofické, vedecké aj umelecké. Priznávam, že k Bohu ma priviedol skôr Platón ako Kristus a vždy mi bolo cudzie modlárske až bezmyšlienkovité uctievanie Krista. Boha a jeho trojjedinosť vnímam nie cez dogmu, ale prostredníctvom božskej podstaty, ktorú majú všetky tri osoby totožnú.

Život Ježiša Krista, tak podobný osudu Sokrata, je inšpiráciou tak pre veriaceho, ako aj pre ateistu. Jeho myšlienky musia byť zaujímavé pre vzdelanca, ako aj pre človeka bez diplomu. Kristus bol kazateľ. Nevysvetľoval ani nezdôvodňoval svoje tézy. Dokonca ani neobohatil ľudstvo novými a prevratnými myšlienkami. To urobili dávno pred ním stoici či platonici.

Kristus obohatil život ľudstva svojou silou a razanciou, tým ako dokázal sprostredkovať Boha a zabudnúť na seba samého, vďaka čomu sa mohla dostať do popredia jeho božskosť. Koľkí z nás dokážu zabudnúť na seba samého a zvýrazniť v nás to božské?

Som kresťanom aj preto, lebo cítim Božiu lásku.

Cítim, že je pri mne a dodáva mi silu robiť správne rozhodnutia. A ak sa stane, že som k jeho radám hluchý a slepý, tak mi pomáha chyby napraviť a poučiť sa. On je Logos. Zdravý rozum, ktorý nás často opúšťa pod vplyvom emócií či pudov. Pod vplyvom hmotného tela, strachu a túžob. Pomáha mi správne narábať s mechanizmami, ktorými nás on sám vybavil pri narodení.

A tiež som kresťanom, lebo byť kresťanom znamená vzdorovať a meniť spoločenské pomery. Postaviť sa relativizmu a šíriť posolstvo pravdy, lásky, krásy, dobra a spravodlivosti. Lebo kresťanstvo, cez grécku myšlienku, túži po uchopení objektivity a jasnosti. Túži nielen po cítení a správnej mienke, ale najmä po vedení.

A preto kresťanskú filozofiu vnímam ako východisko z úpadkovej situácie, v ktorej sa súčasná kresťanská náuka ocitla. Duchovnú kamufláž a masový exodus európskeho človeka k ateizmu či orientálnym koncepciám je možné zastaviť načretím do hlbín zabudnutej kresťanskej filozofickej doktríny. Uchopenie kresťanskej filozofie na čele s kresťanským platonizmom reprezentujúcim racionálne uchopenie Boha ruka v ruke s posolstvom Ježiša Krista sa môže stať tou správnou ponukou pre dnešného človeka túžiaceho po pochopení.

Platón predkladá intelektuálne hladnému jedincovi racionálny, nedogmatický monoteizmus, rozumovo uchopiteľný nebeský svet ideí, v ktorých uvidel myšlienky Stvoriteľa, ponúka nám logickú nadradenosť duchovného života nad sférou materiálnou a zmyslovou, dekóduje eschatologické východiská pre nesmrteľnosť duše, či poskytuje prirodzenú definíciu najvyššieho životného cieľa človeka homoiosis theoi kata to dynaton (pripodobniť sa Bohu, nakoľko je to možné).

Platónovi sa ako prvému mysliteľovi podarilo skrotiť neustálu premenlivosť bytia. Toto zdanie nikde nekončiacej dynamiky zviazal svojimi ideami (formami), v ktorých obsiahnuté univerzálie staticky zjednocujú všetko nestále. Sú to trvácne a nemenné princípy, medzi ktorými pulzuje všetko premenlivé v živote. Toto je jeden zo základných prínosov Platónovej filozofie, ktorý poskytol človeku pokoj, istotu a stabilitu.

Epilóg

Nevyhľadávam účasť na omši, nechodím sa spovedať kňazom a len letmo dodržiavam sviatosti. Ale som kresťanom. Nie dokonalým, ale kresťanom. Modlím sa ráno aj večer, vnímam krásu a helénsku univerzálnosť slov Otčenáša, filozofickú hodnotu Jánovho evanjelia či jeho historiografickú pravdivosť. Milujem svojich nepriateľov ako ľudské bytosti a ctím si všetky živé tvory. Snažím sa žiť čestne, neklamať a odpúšťať. Uvedomujem si svoje rezervy a zlyhania. Cítim svoj záväzok a povinnosti voči Stvoriteľovi, ako aj vďačnosť za to, že som. A že som kresťanom.

Autor textu: Patrik Števík