Prečo sa oplatí žiť v pravdivosti

Pravdivosť v mojom živote.

„Ľudia bojujú za pravdu, a tej je to úplne jedno.“ (autora si nepamätám)

„Bez poznania klamstva, by sme nepoznali hodnotu pravdy.“ (autor: ja )

Nedávno sa mi vybavil zážitok z detstva. Bola som druháčka, možno tretiačka na ZDŠ a prvý raz v živote som dostala trojku. Už ani neviem z čoho to bolo. Dovtedy samé včielky, jednotky, dvojky a zrazu TOTO!

Bála som sa priznať rodičom a s malou dušičkou som očakávala (do tohto momentu) neutrálnu otázku:

-Kde máš žiacku knižku?

Mojou detskou hlávkou sa preháňali strašidelné scénáre toho, čo asi bude nasledovať a tak som premýšľala, ako to pred našimi utajiť. Zrazu švác! Nápad bol na svete. (Keď som si na to pred pár dňami spomenula, musela som sa nahlas smiať. ) 

Vzala som žiacku knižku, pero a zaliezla som pod stoličku. No, nie úplne celá, trčali mi spod nej nohy. Ležiac na bruchu, otvorila som trojkou poškvrnenú stránku a krasopisne som cez ňu napísala jednotku. Na otázku našich, prečo mám v žiackej takýto novotvar, som s naprosto nevinným výrazom zahlásila:

-Súdružka učiteľka sa pomýlila.

Jasné že ma najbližšie rodičko odhalilo, ale dodnes si viem vybaviť pocit uspokojenia, ktorý som prežívala, keď som tú trojku prepísala.

Vzorec „dobrého dievčatka“

Všetky moje klamstvá neboli takéto úsmevné. Mnohými som zakrývala svoje omyly, prešľapy a pochybenia. Nikto ma neučil, že chyby sú kamošky, vďaka ktorým sa v živote učím. 

(Našťastie som v tomto smere „nafasovala“ fajn rodičov.) 

Počas svojho výskytu na všetkých školách som bola neustále utvrdzovaná v tom, že chyby sú neprijateľné a trestom je zlá známka.

Klamstvá som sa naučila používať ako ochranu pred pucungom rodičov, ako únik – ak som sa chcela niekomu, či niečomu vyhnúť, aby som ukryla svoje „nedostatky“ a nemusela sa za ne hanbiť… nuž a bez sebaklamu by táto čeliadka rozhodne nebola kompletná. 

Tento prístup som v nejednom prípade považovala za úplne normálny. Navonok som sa naučila ukazovať to, čo moje okolie prijímalo a za čo som dostávala plus hodnotenia. Zrodilo sa dobré dievčatko.

-No a čo, že to nie je tak úplne pravda?

-Veď všetci to tak robia.

Keď sa klamár, stane lekárom

Nebola som v tom sama. Stretávala ľudí, ktorí klamali mne a našlo sa medzi nimi i zopár patologických. Nedokázala som rozlíšiť, kedy klamú a kedy hovoria pravdu. Zažívala som pri nich len zmätok, napätie, zlosť a ak som mala možnosť, vždy som sa im vyhla. 

Vďaka nim som začala prehodnocovať „normálnosť“ tohto konania. Začala som si všímať, čo sa deje v mojom vnútri keď chcem použiť výhovorku, či klamstvo. Fakt nepríjemné pocity.

Vedľajší účinok?

Strach a napätie, pretože si to MUSÍM pamätať.

A ďalší vedľajší účinok aj s devastačným pôsobením – vedomé, alebo podvedomé znižovanie sebahodnoty, pretože kdesi hlboko vnútri viem, že som klamárka!

A ešte jeden vedľajší účinok – keďže viem, že klamem, automaticky nastupuje pocit viny.

Rodičia ma predsa od malinka učili, že klamať sa nemá. Tento pocit má veľmi silnú vibráciu, ktorú ľudia opäť vedome i podvedome odhaľujú s presnosťou detektora kovov. Výsledkom býva vydieranie. Ak nechcem tento pocit viny vnímať, radšej podľahnem a ako čerešničku na tortičke si rozviniem i vzorec obete. Veď ako vydieraná, iné ani byť nemôžem. Však?

-Páááni moji! Ďakujem za toto poznanie. Hurááá, sem s pravdou!!!

Prečo sa oplatí žiť v pravdivosti? Pravda oslobodzuje

Obvykle sa ju bojíme hovoriť nahlas, pretože:

-Čo ak sa ten druhý urazí?

-Čo ak ho zraním?

-Čo ak ma vyhodia z práce?

-Čo ak ma za ňu potrestajú?

-Čo ak ma prestane mať rada / rád?

Takto by som mohla pokračovať veľmi dlho. Čo s tým?

Je mnoho prístupov, spôsobov i riešení, ktoré je možné človeku doslova ušiť na mieru.

V mnohých a mnohých prípadoch platí:

-TO nie je o mne, ale o NEJ, či o ŇOM.

Vyhodili ma kvôli tomu z práce

A viete čo ľudia dobrí? Dodnes som tomu človeku nesmierne vďačná, pretože až potom som si uvedomila, že som v nej zostávala len a len kvôli kolegom. Samotná robota ma nijako zvlášť nebavila.

A vedľajší účinok?

Nevyčísliteľný.

-Zistila som, že si dokážem nájsť omnoho lepšiu prácu.

-Mala som skvelý pocit, pretože som sa nenechala vydierať.

-A? Sebahodnota.

To je to, kvôli čomu sa ľahko necháme manipulovať alebo vydierať, ak TO máme podvýživené, alebo nebodaj na bode mrazu. Tá moja sa vtedy s ľahkosťou vznášala, ako pierko v povetrí.

Moja cesta k pravdivosti

Sprevádzalo ma nej veľké množstvo ľudí. Som im nesmierne vďačná a za všetkých spomeniem aspoň mojich dvoch fantastických bratov, (už nebohého) môjho učiteľa Alexandra Ikrinského (to on mi priniesol knihu Vnútorné cviky pre zdravie), Zuzku Doktorovú Zajacovú (ktorá ma zachránila v mnohých smeroch) a jej maminku Violku Zajacovú, Katarínu Ďurove (ktorú môžete poznať ako Katarínu Runu), Ľubku Mackovú, moje priateľky – Ivku Záleskú, Angeliku de Donnovú, Julku Danajovú a ešte veľa veľa veľa nádherných duší.

Mandalovanie v pravdivosti

Danku Dzúrikovú v tejto súvislosti uvediem zvlášť, pretože ma na ceste k pravde pošupla o hodný kus. Angelika mi poslala pozvánku na jej kurz maľovania mandál na tému – Pravdivosť. S radosťou som sa prihlásila, pretože maľujem od detstva a takúto výzvu som si nemohla nechať ujsť.

Vyhne. Príjemná chalúpka na okraji lesa, fantastická strava, niekoľko žienok túžiacich po …každá po niečom. Každá so svojimi bolesťami i radosťami.

Danka. Nádherná čistá duša. S otvoreným srdcom nás sprevádzala pár dní. Hlasom, spevom, za zvukov rôznych nástrojov, pri svetle slnka i sviečok.

Prišli slzy radosti i smiechu, pocity dôvery a súznenia. Otvárali sme sa ako kvietky pri prvých lúčoch slnka. Bez strachu, posudzovania a hodnotenia. Ten pocit slobody a dôvery nie je možné opísať.

Dá sa len prežiť.

Dodnes z tohto stretnutia ťažím, i keď sa udialo (tuším) pred dvoma rokmi. K mojim najkrajším spomienkam patrí básnička, ktorá zo mňa doslova vypadla v priebehu jednej minútky, hneď v prvý večer.

S radosťou sa o ňu s vami delím:

Život v pravde

Keď pocit, myšlienka i čin, jedno sú,

keď žijem živá, život pre seba, nie pre krásu,

v ktorej by som videná byť chcela,

vtedy viem, že jedno som, že som celá.

Blanka Hegedűšová

Foto: Javor