Prečo je dôležité nemať niekedy pravdu

Každý z nás to už niekedy zažil. Situáciu, keď niekomu dokážete, že sa mýli a on cez všetky tie vaše dokonalé argumenty ide až iracionálne to svoje. Niekedy pridá hraný smiech, ktorý je akože výsmechom, inokedy začne byť možno až agresívny.

A na druhej strane, povedzme si, koľko krát sa stalo nám, že nám preukázali našu chybu a vtedy sme sa zúfalo snažili nájsť nejakú výhovorku? Obkecať situáciu, obhájiť sa, že „to bol len môj názor“, či niečo podobné?

Nedávno som začul príhodu, keď sa dievčina pýtala svojej mamy, ako má zvládnuť situáciu, či sa ospravedlniť, keď jej partner dokáže, že sa mýlila.

Matka dotyčnej poradila- povedz mu, nech sa len nepos..e.  Áno, je to častá reakcia ľudí, ktorým dôjdu argumenty a chcú hrdo udržať svoju dôstojnosť neomylného. Je to akoby naša dôstojnosť závisela od našej neomylnosti. Čo je vlastne na neomylnosti takého úžasného? Sme presvedčení, že svojou bezchybnosťou ohúrime, získame si nekonečnú úctu, či možno podobné nezmysly.

Pritom sme svojou tvrdohlavosťou tomu druhému niekedy až na smiech. Predstavte si to z iného pohľadu, predstavte si debatu s niekým, ku komu vzhliadate s obdivom, nech je to z akéhokoľvek dôvodu. Možno starší a skúsený muž, ktorý ozaj niečo pre tento svet urobil a jeho názory sú triezve a logické. A s týmto mužom máte debatu, v ktorej sa dostanete do situácie, keď mu vysvetľujete nejaký svoj názor, čiastočne ho i obhajujete.

Dotyčný sa pritom zamyslí, pohladí si svoju šedivú bradu a povie Vám: vidíš, takto som sa na to nikdy nepozrel, máš pravdu, dal si mi iný pohľad na vec. Budete si ho od tej chvíle menej vážiť? Padne snáď vo vašich očiach? Alebo jeho úprimnosť a otvorenosť vzbudí vo vás ešte viac úcty? V tej chvíli ste totiž od neho dostali jeden dar, ktorý ste si možno nevšimli. A tým bol rešpekt.

Áno, rešpekt inej ľudskej bytosti pred vašim názorom, pred vašou skúsenosťou.

Dostali ste v tom okamihu uznanie a cítili ste sa v jeho prítomnosti skvele. Možno ste sa dokonca cítili na moment múdrejším, ako ten druhý, čo vám dodalo dobrý pocit zo seba samého. A ten druhý, ktorý vám tento dar daroval, si navždy získal vašu priazeň. Kto teda vyhral? Ešte stále ste presvedčený, že je také úžasné mať vždy pravdu?

Kapitola 2, vlastná skúsenosť

Bolo to jedného dňa v lete, keď som bol so svojou priateľkou pri vode. Bol horúci deň, čo sa prejavovalo aj na našej nálade. Navyše sme mali posledné dni každý svoje starosti, takže sme spolu menej komunikovali a nebol to práve jeden z vrcholov nášho vzťahu. A vraví mi: vieš, cítim sa byť zanedbaná, menej si ma všímaš a máš na mňa málo času.

Hneď sa vo mne zdvihol adrenalín a už aj som jej chcel vysvetliť, že veľa pracujem, aby sme sa mali dobre a že je málo ohľaduplná a že vlastne by mala byť rada, že má tak pracovitého muža a nie nejakého povaľača. V tom momente som si však uvedomil jednu vec: čo tým vlastne dosiahnem? Že dám argument, ktorý ju musí uspokojiť a zvíťazím v debate, to je jasné. Že na to nebude mať moc čo povedať, je zrejmé tiež.

V tej chvíli som si však uvedomil niečo väčšie: Ona týmto mojim vysvetlením nebude šťastnejšia. Moja milovaná žena, ktorá je mojim pokladom, nezíska mojimi argumentmi viac radosti z nášho vzťahu a ani nepocíti viac lásky ku mne. Práve naopak, bude sa cítiť ešte osamelejšia a nepochopenejšia.

A keď som si toto uvedomil, potlačil som v sebe túžbu mať pravdu a vravím jej: mrzí ma, že sa tak cítiš. Je pravdou, že mám dôvody, prečo pri tebe nie som, je však mojou chybou, že sa tak cítiš a napravím to. Neskôr mi povedala, že v tej chvíli som sa stal pre ňu hrdinom. Nie však preto, že som mal neomylnú pravdu a dokázal som jej, že som alfa samec. Ale preto, lebo som jej dal porozumenie a rešpekt ku jej pocitom a jej samej…

Marek Zajac

Autor je lektor a školiteľ obchodných zručností