Prečo je dobré pozerať sa na dospievajúce deti inak

Vošla som do jeho izby. Pane Bože pomáhaj. Bordel ako v tanku. Taký dobrý študent a taký bordelár. Chlpy od psa sa miešali na podlahe s nedopečenými popcornami. Na jeden som stúpila. Au. Zabodol sa mi medzi prsty. To mám preto, že chodím bosá. Tak mi treba. Ako je možné, že dospievajúci človek toto okolo seba nevidí? Začala som prepratávať, umývať, triediť šaty. Na rad prišiel stôl.

Hrniec z popcornu a pár zvyškov kukurice naokolo

Takže stôl. Zaťapkaný. Hrniec z popcornu a pár zvyškov kukurice naokolo. Keď sa stola dotkneš, zacítiš zvyšky soli, aj keď nápis na obale sľuboval, že sú solené. Asi málo. Čo už. Poznámky z nemčiny sa miešali s literatúrou. Medzitým vypadol ešte zasušený struk z nejakého stromu. Už ho len zasadiť. 

Boh vie kde sa ten môj syn špacíroval. Asi v parku – tak to je fajn. Lepšie ako v „Auparku“. Zrazu spod kopy papierov vypadol časopis. Wau. Čo to tu on má? Sadla som si na stoličku a začala premýšľať. Všeličo by som bola čakala, ale toto veru nie. Otvorila som ho a začítala som sa. 

Nie, nebol to taký ten časopis, ktorý by ste čakali u násťročného v izbe. Bolo to Nota Bene. Prelistovala som ho. A prečítala som jeden príbeh. Našla som aj zaujímavý článok, ku ktorému robila fotky Zuzka Gavulka. Zbožňujem jej fotky. 

Sú tak bezprostredné a tečie z nich život. Zatvorila som časopis a položila na stôl, ktorý bol ešte neutretý a posypaný soľou zo včerajších popcornov. Zamyslela som sa. Zrazu mi ten neporiadok neprekážal. Aleže vôbec mi neprekážal. Sedela som tam spokojná a po pár minútach som s radosťou upratala zvyšky soli, hrniec, päť pohárov, dve fľaše z kofoly a papieriky z horaliek.

Keď sme vychádzali z potravín, stála tam Cecilka…

Chcela som ísť behať. V tom prišiel syn domov. Prehodili sme zopár slov.
„Mami ďakujem, že si mi upratala, kričí zhora.“
„Nie je začóóó.“
Decko jedno. Ešteže si to všimol a ocenil. Zašla som za ním do izby. Nedalo mi to.

„Maťo, skade máš to Nota Bene? To si kúpil?“
„Áno mami.“
„Íha. A to čo ti napadlo?“
„Boli sme v meste a keď sme vychádzali z potravín, stála tam Cecilka. Tak sa volá tá pani, ktorá mi ho predala. Je tam dnu o nej aj článok. Cena je 1,40€ Nechal som jej ale viac. Chápeš. Nemá to jednoduché. Veď si prečítaj.“

Objala som ho.
„Bože Maťo. Ty si taký dobrý človek. Teším sa z teba.“ Pozrel na mňa modrými očami ( má nádherné oči). Nahodil letmý náznak úsmevu.
„Áno viem. Lebo proste mami – ja chcem byť dobrý človek.“

AMEN

Martina Valachová