Pravý Slovenský folklór z regiónu Tatier

Keď ste sa doteraz nestretli s článkami o folklóre a zvykoch našich predkov, práve vám sú určené nasledujúce riadky.

Našim cieľom je osveta v širokých vrstvách, odborníci si isto nájdu podrobnejšie zdroje informácií. My budeme radi, ak z našich článkov načerpáte základné informácie o našom krásnom Slovensku, jeho zvykoch, obyčajoch a kultúre odievania.

Pravý Slovenský folklór z regiónu Tatier

Ak by sme sa vybrali pred sto rokmi pod vrcholce Tatier, našli by sme tam plnokrvný živý folklór v obliekaní, ale aj vo zvykoch. Tatranská príroda vie byť drsná, ale aj zázračne krásna. A takto by sa dalo pomenovať aj premietnutie tunajších podmienok do ľudových zvykov. A kde inde začať ako v Štrbe?

Prvé dochované zmienky o obci pochádzajú z roku 1280. Pôvod terajšieho názvu Štrba nebol zatiaľ objasnený. Predtým používaný názov Czorba pravdepodobne súvisí s jej polohou – štrbinou medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami.

ABY BOLO BIELE

Bielenie patrilo k bežným pracovným činnostiam, hlavne v letných mesiacoch. Bielilo sa tak, že sa plátno rozprestrelo na slnku a polievalo sa vodou. Ženy na snímke majú oblečené jednoduché nezdobené oplecka, modré jednoduché farbené plátené zástery.

PRÁCA NA POLI

Práce na poli sa striktne delili  na mužské a ženské. Muži mali na starosti kosenie lúk, prácu v lese, oranie, i zváženie úrody a, sena. Ženy hrabali a starali sa pri prácach o jedlo a  malé deti, ktoré spali v poľných kolískach. Staršie deti už zapájali do  práce. Nosili vodu, zbierali klásky po žatve.

 

Samozrejme, že k práci na poli si obliekali  jednoduché krojové súčasti z domáceho ľanového plátna. Muži košele so širokým rukávom a širšie ľanové letné gate, ženy mali jednoduché oplecká a sukne i zastery zhotovené z praktickejších látok, ako napr. barchet či kartún.  Často však využívali aj staršie sviatočné krojové súčasti, ktoré už boli opotrebované, zničené… Tak ich ešte donosili a zodrali pri prácach.

PÁRAČKY

Páračky patrili k Štrbe od nepamäti. V princípe sa tu dozvedeli ľudia o poslednom dianí za rok. Ženy čistili perie, muži, ak sa vyskytli, tak väčšinou na páračkách boli „prísediaci“.  Ponúkali pálené alebo vymýšľali kulehy. Napríklad  hodili do peria vrabca a ten narobil paseku, kým ho vyplašeného, lietajúceho po miestnosti, chytili a pustili von.

Základom výbavy pre každú nevestu totiž boli hotové periny. Keďže v tomto kraji boli mnohodetné rodiny, tak každú chvíľu bola potrebná nová výbava. A tak sa páralo a páralo…

DUCHNY DO DOMU

Prenášanie perín  – „duchien“ do nového domova nevesty bola záležitosť žien „periniarok“.  Duchny prenášali buď takto osobitne, previazané ľanovou plachtou cez chrbát, alebo spoločne aj s ostatnou výbavou na voze. Sprevádzala ich rezká muzika. Ženy šli  so spevom a prizerajúcim sa na ulici ponúkali pálené a drobné koláče.  K tomuto obradu prenášania perín samozrejme patrilo aj príslušné ustrojenie, úprava a pokrytie hlavy. Periniarky zo Štrby majú kroje takmer bez výšivky a špeciálne na tento obrad si obliekali aj biele zástery.

Ustrojenie periniarok, príprava na  prenášanie duchien, so  spevom do nového  domova nevesty.

REGRÚTI SA LÚČIA

Mládenci – povolanci na povinnú vojenskú službu. Ich znakom  sú regrútske perá a drevený vojenský kufor. Chlapci sa zgrupovali, po ceste spievali a spoločne sa odobrali na najbližší „Cug“

Po ceste sa potom porozchádzali do kasární

DÁTE JU ZA NEVESTU?

Pýtanie nevesty. Ženíchovi sú nápomocní družbovia, aby presvedčili mamku a otca aby pustili dcéru s nastávajúcim do nového gazdovstva, kde pre mladú ženu začína nový život. Vo väčšine regiónov odchádzalo dievča, teda budúca manželka, na gazdovstvo manžela a jeho rodiny.

SVADBA

V deň svadby prišiel ženích a jeho družina vypýtať nevestu od rodičov a požiadať o ich požehnanie. Svadobní rodičia z oboch strán udelili požehnanie krížikom na čelo a tak vlastne vyprevadili nevestu  i ženícha. Až  potom sa odobrali na samotný obrad do kostola, kde mladému páru udelil požehnanie kňaz.

V obci sa narodili aj významné osobnosti, ktoré majú odhalené na príslušných budovách obce pamätné tabule: Dr. Juraj Curiani, osobný priateľ J.A. Komenského, Dr. Ľudovít Markušovský – objaviteľ nosového zrkadla, Pavel Tomko – básnik a aktivista v celoslovenskom hnutí ev. mládeže, Dr. Peter Švorc, významný etnograf a múzejník.

V obci tiež pôsobili a tvoria súčasť jej dejín:
Miloš Janoška, učiteľ, propagátor turistiky v Tatrách, autor prvého turistického sprievodcu pre túto oblasť, národný umelec Eugen Suchoň – hudobný skladateľ, národný umelec Martin Benka – maliar.

Z pôvodných architektonických pamiatok v obci nájdeme ev. a.v. kostol z roku 1784, rím. – katolícky kostol sv. Ondreja z roku 1844, zachovala sa aj pôvodná štrbská drevenička, zrubová stavba, ktorá bola vyhlásená za chránenú kultúrnu pamiatku. Spolu s lokalitou Šoldovo – zaniknutou stredovekou osadou a pamätníkom SNP „Smútiaca mať“.

Foto k článku Pravý Slovenský folklór z regiónu Tatier: Martin Habánek

Na texte spolupracovali: Zuzana Tajek Piešová, Monika Macháčková, Martina Valachová