fbpx

Sme na dne síl. Hotel Lux vedie naša rodina 51 rokov. Plačem veľa a často. Je to moja očista…

Podpora pre gastro - tretia vlna pandémie. Príbeh hotela LUXPodnikanie s možnosťami obmedzenými. Podpora pre gastro – tretia vlna pandémie.

„Ani neviem, ako začať. Doba, v ktorej žijeme, je veľmi zvláštna a donútila nás siahnuť si na svoje dno. Nikdy sme si nevedeli predstaviť, že niečo také môže prísť, že nútene budeme musieť byť zatvorení a zaoberať sa tým, ako to všetko prežiť bez príjmu. Ako ustáť prvú vlnu, druhú vlnu a všetky tie ostatné. Modlím sa, aby to konečne skončilo a bolo nám dovolené robiť to, čo nás baví. Plniť sny našim hosťom.“ Hovorí Michaela Bočkayová Kvalichová.

Michaela vedie Hotel LUX. Áno, to je ten hotel v centre Banskej Bystrice. Ako sa dnes dá vôbec podnikať v hotelierstve? Ako to doteraz prežili a aké sú možnosti vo svete, kde sa každé ráno rozdajú nové karty a vyzerá to, že žolík neexistuje? Aj o tom som sa s Michaelou rozprávala.

Michaela, podeľ sa s nami o váš príbeh. Kedy ste spolu s rodinou začali viesť hotel?

Náš príbeh začína v minulom storočí (hahaha). Môj otec sa po skončení VŠ zúčastnil konkurzu na riaditeľa hotela Lux v roku 1969. Vybrali ho a odvtedy je hotel Lux súčasťou našich životov. Hotel Lux otvoril svoje brány 20. marca 1970. Otec s maminou sa presťahovali do Banskej Bystrice a nasťahovali sa do bytu v hoteli. Prvý prišiel do rodiny môj brat, s ktorým do dnešného dňa vedieme hotel. No a potom som prišla ja, malá okaňa.

Z pôrodnice rovno do hotela. Myslím, že moje detstvo bolo ovplyvnené životom v hoteli, aj keď moje záľuby boli iné, no keď bolo treba, tak som chodila do kuchyne škrabať zemiaky, už ako 10-ročná. Naše detské ihrisko bolo v hotelovej práčovni a skrývačka sa hrala na 16. poschodiach. Do školy sa chodilo výťahom s výťahárom. Detstvo prešlo veľmi rýchlo a ja som si ho patrične užila. Videla som všetkých predstaviteľov politickej a kultúrnej scény.

Prišli mi ako normálni smrteľníci a brala som to úplne normálne, že môžem sedieť na kolenách Helene Vondráčkovej a prezidentovi Husákovi povedať, že kde sa toľko motá, že ho čakám od samého rána. Neviem, ako sa žilo v panelákoch, my sme mali svoj domov v hoteli Lux.

Prišiel výber strednej školy, a keďže môj výber nevyšiel, išla som na hotelovú školu v Piešťanoch.

Stredná škola ma veľmi ovplyvnila, až natoľko, že dnes je to moje povolanie a baví ma to. Samozrejme, že som na to neprišla počas školy, ale oveľa neskôr.

Po revolúcii sme hotel Lux kúpili, bolo to v roku 2000. Ja som na pár rokov odišla na skusy do UK. Až tam som zistila, že viem použiť vedomosti a zručnosti nadobudnuté z detstva a potom aj tie zo strednej školy. Robila som v niekoľkých reštauráciách, no nakoniec som robila v jednej úplne zašitej pri Kings road, kde sa stretávala londýnska smotánka. Tam som mala možnosť obsluhovať aj anglických princov Williama a Harryho, bol to neopakovateľný zážitok. Z Londýna som odišla do Bratislavy skúsiť prácu na recepcii v Holiday Inn. Vedela som, že akokoľvek sa bránim, moje miesto je v BB v hoteli.

Podpora pre gastro - tretia vlna pandémie. Príbeh hotela LUX
Otec. 50 výročie príchodu do Hotela LUX

Brácho tam už makal na plné obrátky.

Jeho prvá práca bola kotolník, potom chodil upratovať kuchyňu, prešiel si prácou na recepcii, robil barmana v nočnom bare a nakoniec sa popri otcovi stal výkonným riaditeľom. Otec mu odovzdával všetky vedomosti, ktoré potom odovzdával mne.

Ja som začínala tiež tzv. od podlahy. Upratovačka, čašníčka, recepčná, F&B manager, skladníčka, skladové hospodárstvo, až nakoniec som skončila vo vedúcej pozícii, aj keď si ju nikde neuvádzam, lebo stále som ostala nohami na zemi a robím všetko, čo je treba. Keď to robíte srdcom, tak si nepotrebujete písať na vizitku konateľ, majiteľ, riaditeľ…

Otec nás vždy viedol k tomu, že keď chceš byť dobrý riaditeľ, musíš ovládať všetky odvetvia, ktoré sa v hoteli nachádzajú, aby sme vedeli objektívne posúdiť, či je práca urobená tak ako má byť. Naučil nás, že v našej brandži „nedá sa“ neexistuje. Vždy musíš nájsť spôsob, ako urobiť všetko pre to, aby hotel fungoval ako jeden tím a živý organizmus a hostia odchádzali spokojní. Otec bol veľmi prísny, ale naučil nás toho veľa, a myslím si, že sme dobrými pokračovateľmi toho, čo začal. S bratom sa na 100 % dopĺňame, on ovláda tie technické veci a ja všetko ostatné.

Konzultujeme veci, keď sa nevieme rozhodnúť a potrebujeme iný uhol pohľadu na vec. Naši rodičia, a neskôr aj to, že spolu pracujeme, vybudovalo v nás veľmi silené súrodenecké puto. Vieme, že tvoríme silný tím v práci aj v súkromí, ako rodina. Môj brat ma vždy viedol tým správnym smerom.

Podpora pre gastro - tretia vlna pandémie. Príbeh hotela LUX

Takže, po Bratislave si sa vrátila do BB a do hotela?

V tej dobe som ešte nevedela, či chcem ostať na Slovensku. No láska rozhodla, stretla som môjho manžela, narodil sa nám syn a bolo rozhodnuté, že už nikam neodídem. Ostala som v hoteli, ktorý je mojím domovom a pracoviskom do dnešného dňa.

Hotel Lux funguje pod vedením rodiny Bočkayovej viac ako 51 rokov.

Ani vo sne nám nenapadlo, čo za doba môže prísť.

Ako prebiehali doterajšie vlny vo vašom segmente?

Jedným slovom, likvidačne. Gastro je vo veľmi zlej situácii, nedá sa donekonečna využívať len vlastné prostriedky na to, aby sme všetko ustáli.

Dostali ste dostatočnú podporu od štátu?

Keď prišla prvá vlna, nikto netušil, čo bude. Prvý mesiac sme to brali, že je čas na upratovanie a veci, na ktoré čas nebol, keď sme boli v plnej prevádzke. No prišli ďalšie vlny a začalo byť veľmi ťažké to ustáť. Pomoc od štátu je absolútne neefektívna. To by bolo na ďalší článok. Museli sme sami vymyslieť, ako prežiť. Donútilo nás to k postupnej prerábke hotelových poschodí na apartmánové byty, ktoré sme predali a peniaze využili na to, aby sme prežili prvú, druhú vlnu. Lebo aj keď hospodárite, na takúto situáciu sa nedá našetriť.

Ľudia, čo nevedia, ako to funguje a nezažili, keď vás zavrú zo dňa na deň, netušia, aké je to strašné. Že nemáte príjem, ale zamestnanci, voda, plyn, elektrina, poplatky sa musia platiť, nikto vám nič neodpustí. Neviem, ako prežijeme tretiu vlnu bez pomoci. Je to nočná mora, no nevzdávame sa.

Čo personál? Vraj tí, čo robili v gastre už sa nechcú vrátiť… Ako to riešite?

Personál je ďalšia kapitola. Keďže je doba, aká je, boli sme prinútení prepúšťať. Nebolo to ľahké, niektorí ľudia u nás pracovali 30 rokov. No, keďže pomoc nebola efektívna a dostatočná, a to nie je dostatočná do dnešného dňa, nemali sme inú možnosť. Pomoc nepokryje náklady, ani pomoc na výplaty nie je dostatočná, každú „pomoc“ obratom zaplatíme štátu na odvodoch alebo na iných poplatkoch.

Dnes sa do gastra väčšina ľudí nechce vrátiť, zo šikovných kuchárov, čašníkov, barmanov sú kuriéri, stavbári, predavači. Je veľký problém zohnať kvalifikovaný personál. Sme absolútne nestabilný sektor, kvôli opatreniam, a preto nevieme ponúknuť istotu dlhodobého zamestnania.

Takže sme pristúpili k rôznym kumulovaným funkciám, máme okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní robiť tak, aby sme prežili aj nedostatok personálu. Veľmi pekne im za to ďakujem.

Podpora pre gastro – tretia vlna pandémie. Ako vyzerá váš deň aktuálne?

Dnes? Zima, aj keď temperujeme, tma. Keď máme ubytovaných hostí, tak urobíme raňajky, vynesieme na izbu. Potom čakáme na objednávky pre okienkový predaj. No už je aj v hre, že zatvoríme úplne, kým opatrenia nebudú priaznivé.

Na čo myslíš, keď si sama? Sú aj slzy?

Myslím na to, kedy to už skončí. Kde sa stratil rešpekt, úcta, pokora a láska. Prečo sa ľudia tešia z toho, že sa gastru nedarí. Prečo sa ľudia delia na očko a neočko, kde majú istotu, že ten ich názor je ten správny? Som zhrozená, kam až vieme zájsť.

Každý deň chcem nájsť svetlo na konci tunela, ten tlak je strašný. Nebudem predstierať, že všetko zvládam, a áno, plačem. Plačem veľa a často je to moja očista, ktorou sa zbavujem toho, čo sa okolo deje, to je moja stratégia, ako prežiť toto ťažké obdobie. A potom tu mám moju najväčšiu oporu, moju rodinu, a tých pár priateľov, čo ostali. To je paradox tejto doby, že sa krásne ukázalo, kto pri vás bude stáť, aj keď ste v s**čkách. Ďakujem všetkým, čo pri mne, a vlastne pri nás, stoja. Čo ma vypočujú, keď od plaču ledva rozprávam, keď sa prepadám do tmy, vtedy príde tá osvedčená veta „hlavu hore a usmej sa“. Všetko, čo má odísť, odíde a príde niečo nové a lepšie. Veľmi veľa ma naučila táto doba a vyhlásila som vojnu a budem bojovať do posledného dychu.

Čo by, podľa teba, mohlo pomôcť?

Pomohla by znížená DPH, ale nie za podmienok, aké navrhol minister. Tie sú na smiech. Pobavila ma nová merná jednotka 1 krčah vody. Už niekoľko rokov u nás hostia k menu dostávajú vodu s citrónom. Ku kávičke dostanete čistú vodu. Detské menu, eko menu atď., pre inteligentných netreba vysvetľovať, že je to úplne na hlavu.

Zníženie odvodov aspoň na určitý čas.

Zmeniť podmienky čerpania pomoci, lebo je to tak nastavené, že o to nemôže väčšina ani len žiadať. Bez pomoci na určitý čas prežijú len tí, ktorí majú ešte iný biznis, ktorý vyrába peniaze a vy ich obratom dávate do hotela či reštaurácie, ale aj to je dočasné.

Bez pomoci gastro neprežije. Pomoc je myslená aj vo forme podpory od našich zákazníkov a všetkých dobrých ľudí, ktorí nás podporujú. Našim hosťom patrí veľká vďaka.

Čo na záver, dúfam že táto šikana už skončí, že konečne budeme fungovať a tešiť sa, že môžeme robiť to, čo nás baví.

Hotel Lux je stále v hre, stále sa držíme a stále platí náš slogan „Váš domov na cestách“.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať