fbpx
Po štyridsiatke som sa na svet začala pozerať inými očami
Domov / ROZHOVORY / Po štyridsiatke som sa na svet začala pozerať inými očami

Po štyridsiatke som sa na svet začala pozerať inými očami

Keď sa Caroline pozriete do očí, vidíte úprimnosť, ľudskosť, ale zároveň aj odhodlanie. V detstve sa musela popasovať s prístupom niektorých ľudí, pretože jej otec je čierny. Ako rodina však držali pokope. Ľudskosť a prístup k ľuďom napokon vyhrali aj v takej konzervatívnej krajine, akou vtedy Slovensko bolo. A v istých ohľadoch je ešte i dnes. Sme radi, že sme sa mohli s Caroline porozprávať o jej reštarte po štyridsiatke.

Caroline, prezraďte, ako ste prišli k takému netradičnému menu?

Vybral mi ho môj otec. Pochádza z Ghany. Na Slovensko prišiel študovať medicínu, zaľúbil sa, oženil sa a už tu žije 55 rokov.

Pracovali ste v oblasti financií, ale po štyridsiatke nastal zlom. Žena, katolíčka, je razom politička. Čo vás k tomu viedlo?

Zaujímavé je, že práve v štyridsiatke som vstúpila do KDH. Vek som nikdy veľmi neriešila, ale keď som dosiahla štyridsať rokov, niektoré veci som si uvedomovala intenzívnejšie. V mladšom veku človek rieši štúdium, bývanie, kariérny rast, zakladanie rodiny, deti, čo každého dosť pohltí. Po štyridsiatke som sa na svet začala pozerať inými očami. Mala som väčší priestor zaujímať sa o veci verejné a vyhodnotila som, že nestačí frflať pred televízorom.

Treba sa začať aktívne zapájať do diania, i do toho politického. Som presvedčená, že všetko má svoj čas a prirodzený vývoj. Tak ako som z finančnej analytičky vyrástla na riaditeľku finančného odboru či riaditeľku pobočky, tak som sa z radovej členky politickej strany posunula do najvyššieho vedenia. Životná skúsenosť mi potvrdzuje, že byť „skokanom“ a mať ambície dosahovať rýchle výhry sa nevypláca. Okrem toho, deti mi už odrástli a tým sa mi vytvoril priestor venovať sa politike.

Hovorí sa, že politika kriví charaktery ľudí. Ste odhodlaná ostať „rovná“? Dá sa to v slovenskej politike?

Niekto múdry raz povedal, že peniaze a moc nekazia charakter, ale práve vtedy sa ukáže skutočná osobnosť človeka. Verím, že obstojím.

Máte dve dospelé deti. Ako vnímajú vaše rozhodnutie? Podporujú vás?

Moje dcéry sú už samostatné. Patrícia má 23 a Dominika bude mať o dva mesiace 21. Podporujú ma, lebo mi dôverujú a vedia, že to robím úprimne pre lepšiu budúcnosť našej krajiny. Vychovávala som ich v duchu, že nikdy nesmieme ostať ľahostajní. Okrem toho im hovorím, že to, čo nám život dal – zdravie, rodinu, vzdelanie, prácu, je správne vrátiť vo verejný prospech. Nemali by sme prijímať tieto dary so samozrejmosťou.

Ľudia na Slovensku už neveria skoro nikomu. Ako im chcete vysvetliť, že váš prístup bude iný?

Mrzí ma, že aj po 30 rokoch od Nežnej revolúcie sú zdravotníctvo, sociálne služby a školstvo tam, kde sú. Denne počúvame o obrovských kauzách. Ľudia úplne strácajú dôveru v štát a v spravodlivosť. Verejné financie sa míňajú bez akejkoľvek zodpovednosti za strednodobú a dlhodobú udržateľnosť. Jednoducho som sa na to nedokázala pozerať a ignorovať realitu. Verím, že ľudia nádej na pozitívnu zmenu ešte nestratili a že si získam ich dôveru.

Žena v KDH a na vysokom poste. To pôsobí skoro ako oxymoron. Ako sa to stalo?

Krivdila by som bývalému aj súčasnému vedeniu, keby som potvrdila, že to, že som vo vedení KDH, je výnimočný jav. Ženy političky v KDH vždy boli, len ich asi bolo menej vidieť a počuť.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Pridajte sa k nášmu reštartu