Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Už vo februári sme začali plánovať náš letný mototrip. Plán bol prejsť Napoleonove cesty. Ale nejako stále nás to láka na východ. Plán sme teda na poslednú chvíľu upravili, a zvíťazil opäť Balkán. Už sme tam toho veľa pojazdili, takže bolo treba vymyslieť trasu. Toho sa vždy s radosťou ujme Milan. Je perfektné cestovať s kamarátmi, keď si všetci podelíme úlohy. Milan je teda náš navigátor a vyhľadávač zaujímavých bodov hodných návštevy.
Ako hlavný plán sme mali prejsť južnú časť Bulharska a Bosnu. To sú destinácie ktoré nám ešte chýbali.
Dĺžku výletu sme naplánovali maximálne na 2 týždne. Aby sme ušetrili čas presunom do južného Bulharska, zvolili sme cestu vlakom. Z rakúskeho Villachu každý utorok večer vyráža sezónny vlak do Tureckého Edirne. Organizuje to turecká cestovka hlavne pre nemeckých a rakúskych Turkov, ktorí naložia svoje autá na vlak a takto cestujú domov do Turecka.
Musím priznať, že to bol super retro zážitok. Ležadlové vozne z osemdesiatych rokov, k tomu jedálenský vozeň, a samozrejme nákladné vagóny s autami a našimi motorkami, s priateľským srbským personálom. Zábava na tridsaťdva hodín cesty zaručená. Vlak ide systémom štart-cieľ. Nikto nepristupuje.
Vo štvrtok skoro ráno sme teda dorazili do Edirne. Turecké mestečko je pár kilometrov od gréckych hraníc.
Ranné slnko predpovedalo pekelný deň.
Hneď zrána sme sa šli pozrieť na druhú najväčšiu mešitu v Európe. Vedľa Selimovej mešity sme dali raňajky. Za hodinku sme už stáli na konci mesta na štátnej hranici s Gréckom. Akurát sa menila smena, takže sme cca 15 min čakali na hraničnom prechode plnom pochodujúcich vojakov so samopalmi. Prvýkrát sme sa riadne spotili.
Grécko nás privítalo krásnymi slnečnicovými poliami ako z rozprávky. Pripadal som si ako v reklame na slnečnicový olej. Krajina začala mierne „kopcovatieť“ a po asi tridsiatich kilometroch sme zrazu boli na hranici s Bulharskom. Malý hraničný prechod napovedal, že tu jazdia azda len traktory. Colníčka bola veľmi príjemná a po pár minútach sme boli v Bulharsku. Ako sme stúpali do vyšších nadmorských výšok, teplota začala konečne mierne klesať. Prešli sme celým južným Bulharskom v pohorí Rodopov.
Videli sme pekné miesta, napríklad kamenné hríby, kamennú svadbu, Diabolský most a veľa krásnych horských prechodov s nádherným kláštorom v Rile. Na mňa asi najviac zapôsobila stavba Diabolského mosta, ktorý sa nachádzal kdesi v horách a viedla k nemu len úzka cesta. Cestou sme stretli miestneho pastiera. Prišiel k nám, aj sme sa ho niečo pýtali, ale vôbec sme si nerozumeli. Ponúkli sme ho cigaretou, no jeho reč sa nám nepodarilo identifikovať, a to si dovolím tvrdiť, že sme boli vo veľmi dobrom jazykovom zložení. No buď bol ten pastier postihnutý, alebo hovoril nejakou miestnou „krováčtinou.“
Všimli sme si, že juh Bulharska je pod silným vplyvom tureckej menšiny.
Ďalším štátom bolo Srbsko. Treba priznať, že Srbi milujú Slovákov. Už na hranici nás vítali colníci s poznámkou, že sme neuznali Kosovo. Naozaj, niekoľkokrát som bol v Srbsku, a policajti sa k Slovákom správajú lepšie ako k domácim.
Srbsko je krajina veľkých kontrastov. Pri bulharských hraniciach ako keby sa zastavil čas. Opakom bolo mesto Niš, kde sme strávili noc. Je to neskutočne dynamicky pulzujúce mesto, so skvelým jedlom a megaporciami. Krásne kopce mi veľmi pripomínali naše stredné Slovensko. Krajinu sme opustil pri rieke Drine, ktorá tu na hranici s Bosnou ponúka krásne turistické destinácie plné kaňonov.
Prečítajte si viac o Niši
Katarína Serinová: Kam to vlastne cestuješ? Do Nišu
V bosnianskej Srebrenici nám zamrzol úsmev.
Pri návšteve miestneho cintorína a pri pohľade na pomníky srebrenickej masakry z deväťdesiatych rokov sme v nemom úžase krútili hlavami. Osemtisíc popravených ľudí. Pohľad na ten počet pomníkov znásoboval hrôzu z toho, čo sa tu stalo.
Ďalšia zástavka Durmitor. Je to krásne pohorie v Čiernej Hore. Vozenie po náhornej plošine v tomto pohorí je neskutočné. Naplánovali sme teda trasy, ktoré sme tu ešte nejazdili, a hlavne ubytovanie v Bohom zabudnutom údolí bez internetu, wifi a signálu. Konečne sme sa mohli aj porozprávať .
Po dvoch dňoch vozenia sa v Čiernej Hore sme sa opäť vrátili do Bosny. Bosna tak isto patrí medzi veľmi kontrastné krajiny. Prechádzali sme územia opustených rozpadnutých domov, pozostatkami po občianskej vojne. Úrodné poľnohospodárske časti krajiny zase prekypovali hojnosťou a hustejším osídlením. Prešli sme pohorie bosnianskej časti Durmitoru, nocľah sme hľadali v meste Mostar, ktoré ako keby zosobňovalo multikultúrnosť tejto krajiny.
Nebolo žiadnym zázrakom stretnúť zahalené moslimky, ktorým bolo vidno len oči, ale aj moslimky v pekných červených habitoch alebo v krátkych sukniach. Tak isto sme videli na jednej ulici mešitu a vedľa kostol. Prechádzka po večernom Mostare určite stála za to!
Bosna má krásnu prírodu, pozreli sme niekoľko vodopádov a nahliadli do národného parku Una, ktorý je len pár kilometrov od známych Plitvických jazier.
Hranica s Chorvátskom je stále zamínovaná…
…takže pri návšteve starej opustenej vojenskej základne Željava, sme radšej čúrali z cesty .
Cestovali sme zásadne cestami druhej a tretej triedy. Pri spiatočnej ceste na Slovensko sme sa opäť vyhýbali diaľniciam, takže naša trasa domov viedla okolo Plitvických jazier, krížom cez Slovinsko, Maďarsko a Rakúsko, až na Slovensko. Na piatich motorkách sme za 11 dní prešli 10 krajín a vyše 3.700 kilometrov.
Samozrejme, ani táto cesta sa nezaobišla bez vybavovania si pracovných úloh. Tie som našťastie stíhal vyriešiť v podvečerných hodinách na svojom ThinkPade. Malý odolný 12“ Lenovo notebook x280 je skvelou pomôckou pri cestovaní na motorke.
Balkán je ešte stále plný veľkých kontrastov a divokej prírody, na ktorú človek nemal ešte čas siahnuť.
Preto ak túžite po takomto dobrodružstve, treba ho navštíviť. Všade sme sa stretli len s priateľskými ľuďmi, ochotnými pomôcť. Jedlo je tu skvelé, a nemožno ho veľmi porovnávať s turistickými časťami Chorvátska pri mori (veľké, chutné porcie za nízke ceny). Tieto krajiny sú určite bezpečné, a s pasom EU ako keby sme patrili do vyššieho levelu.
Patrik Cvengroš
Autor podniká v oblasti správy IT: www.board.sk
