Patrik Cvengroš: Bol som na Kolyme – Сeste Kostí rovnako ako autor knihy Kolymské denníky
Pôvodný dom z roku 1925 v ktorom býval strážnik väzňov

Patrik Cvengroš: Bol som na Kolyme – Сeste Kostí rovnako ako autor knihy Kolymské denníky

Tak som na dovolenke konečne dočítal knihu Kolymské denníky. Nepatrím medzi veľkých knihomoľov, tak možno preto to „machrovanie“. Ani vám nechcem nahovárať, aby ste hneď začali čítať práve túto knihu. Pre mňa má jedno čaro. Bol som na Kolyme – Сeste Kostí rovnako ako jej autor.

Ale poďme pekne poporiadku.

Niekedy v júni som sa vybral sám na motorke na jednodňový výlet. Volám to malé „kolečko po Záhorí“, a keď sa vraciam cez Malé Karpaty a Babu, zastavím sa tam na kopci na kofole. Ku kofole som sa ani nedostal, lebo ku mne pribehol kamoš motorkár, ktorý sa tam tiež zastavil, a hneď vyzvedal, ako bolo na motoripe v Rusku, ktorý som absolvoval pred rokom. Sledoval každý náš kilometer, čítal poctivo každý náš blog. Rovno spomínal, že si kúpil knihu Kolymské denníky, lebo musel si dačo o tom prečítať. O ceste kostí. Priznám sa, o tejto knihe som počul prvýkrát niekedy na jar. Spomínal ju kamarát Marty, s ktorým som absolvoval Cestu Kostí na motorkách. Dokonca mi ju poslal v elektronickej podobe. Ale ja nemám v obľube čítanie elektronických kníh. Aj keď som IT-čkár, radšej mám „analógové“ čítanie, poctivé otáčanie papierových listov.

Kadykčan, opustené mesto, mesto duchov. Zvláštny pocit byt tam

Kamarát Miro ospevoval spomínanú knihu, a keďže som sa priznal, že som ju ešte nečítal, rovno mi ju daroval. Z  motorkového výletu som sa teda vrátil s knihou.

Pekne som si naplánoval každý pracovný deň – o 22:00 odhodiť notebook a aspoň do 24:00 čítať. Veru aj sa mi to darilo. Kniha ma pohltila príbehom.

O čo vlastne ide?

Autorom je poľský novinár Jacek Hugo-Bader, ide o cestopis, dokument tohto autora, ktorý cestuje z Magadanu po Kolymskej ceste vyše 2.000 km do Jakutska. Autor zaznamenáva príbehy poputčíkov (volá tak ľudí, s ktorými cestuje) a opisuje ich príbehy, ktoré siahajú ďaleko do dôb temna. Dôb gulagov a pracovných táborov. Každý kilometer cesty, každá dedina, usadlosť alebo opustené miesto tu skrývajú neskutočné príbehy. Až mráz ide po chrbte. Je to jediná cesta, ktorá spája mesto Magadan s okolitým svetom. Hovorí sa jej aj Cesta kostí, pretože ju budovali vyhnanci, kriminálnici, ale hlavne nepriatelia Stalinovho režimu. Tí, čo neprežili, boli priamo pochovaní do cesty. Hovorí sa asi o 3 miliónov zekov – väzňov ktorí tu zomreli. Ak by ich telá uložili vedľa seba na cestu, nevmestili by sa na celú Kolymskú diaľnicu. Aj keď, diaľnica je silné slovo. Nehľadajte žiaden asfalt, je to proste cesta.

Čurapča, najťažší úsek , lebo všade bolo ťažko prejazdné blato

Príbehy šoférov z cesty, ako bojovali o život, keď sa im pokazilo auto a museli čakať na pomoc pri vyše -50 stupňových teplotách. Alebo príbehy o medveďoch, ktorých tu je viac ako dosť. No najhoršie sú príbehy zekov, ktorí prežili. Čítal som rôzne príbehy vojnových zajatcov alebo príbehy z koncentračných táborov. No toto bolo omnoho horšie.

Dokonca nedávno som nechápavo krútil hlavou na cintoríne v Srebrenici. Ako môže niekto popraviť len tak vyše 8 tisíc ľudí? No pri čítaní o zverstvách, ktoré sa diali v gulagoch, mi zostal rozum stáť. V Srebrenici ich aspoň rovno zastrelili, ale tu? Kde sa berie v ľuďoch tá zloba, to svinstvo, že dokáže takto týrať svojho rodáka? Len za to, že počas hladomoru zobral z družstva liter mlieka, alebo len že bol z vyššej vrstvy, ktorú sa rozhodol Stalin vykynožiť? Príbehy hladujúcich, čo si jedli časti tela, alebo príbeh, ako si jeden boľševik zmyslel, koľko žien môže prežiť 500km pochod v -50 stupňovom mraze? Z vyše 2500 žien prežilo len do 500.

Opustené domy v dedinách po skončení ťažby zlata

Nikdy nedovoľme, aby sa takýto režim niekedy vrátil!

Ja som Cestu kostí prešiel pred rokom na motorke. Tri roky potom, ako tam bol spomínaný autor. Duchovia nám boli naklonení a mali sme šťastie, že sme mohli prejsť túto trasu. Naozaj, Cesta vám musí dovoliť zdolať ju. Po prečítaní knihy ma trošku mrzí, že sme miestnych mohli viac vyspovedať, vypočuť si ich príbehy, pozrieť ešte viac miest.

Kniha je viac o príbehoch ľudí, ktoré autor zaznamenal, ako o opise samotného cestovania, prípadne ospevovania nekonečnej divokej prírody. Tie príbehy by nikdy nemali zapadnúť do zabudnutia. Malo by sa o týchto zverstvách hovoriť a pripomínať, aby už NIKDY…

Patrik Cvengroš

Autor podniká v oblasti správy IT: www.board.sk

Kniha je v ponuke aj priamo vo vydavateľstve ABSYNT: https://www.absynt.sk/kolymske-denniky

Poďte s nami na víkendový reštart - už v Septembri.

Mohlo by vás zaujímať