fbpx
Pacienti trpiaci demenciou, nie sú blázni.
Ilustrácie: Vlado Javorský

Ľudia, pacienti trpiaci demenciou, nie sú blázni.  Len akosi zablúdili vo svojej minulosti. Prežívajú náhodne svoje spomienky…

Stratení v našom svete / Zo svojich postrehov v práci so seniormi.

Raz niekto niekde povedal:

“Načo som toľko študoval a stal sa študovaným, keď na staré kolená to aj tak všetko zabudnem?”

Je to naozaj tak?

Zábudlivosť, zmätenosť, nevnímanie reality, stratenie sa v čase… Tak by som neformálne mohla nazvať ochorenie, ktoré  sa medicínsky označuje ako demencia.

Mala som ju možnosť vnímať intenzívne u starších pacientov v liečebni dlhodobo chorých, ale aj v domove seniorov, kde som pracovala ako socioterapeutka.

Počas obeda v liečebni, sa jeden z pacientov postavil s lyžicou v ruke, s naloženou zemiakovou kašou, a rýchlou chôdzou unikal z jedálne.

“Kam ste sa vybrali, veď ste ešte nezjedli obed,” prekvapene zvolala  službukonajúca sanitárka.

“Idem dať kačiciam,”rozhodne odpovedal pán a pokračoval k výťahovým dverám. V poslednom momente pred nástupom do výťahu som ho zachytila so slovami:

“Pôjdem s vami nakŕmiť tie kačky, ale najprv zjedzte obed,” vynašla som sa. Pán sa otočil, usmial sa a vrátil sa ku stolu.

…Sestričky cestou naspäť z obeda uvideli staršieho pacienta, ako prelieza zábradlie na vonkajšej terase s cieľom uniknúť.  Bolo by sa to skončilo jeho pádom, keby nebolo včasného zareagovania personálu. Pán pôsobil celý život ako kňaz, ktorého v určitom období prenasledovali a väznili.

…V kuchynke bolo v jedno dopoludnie rušno. Pán Peťko sa rozhodol, že pripraví schôdzu pre svojich zamestnancov.  Chystal a upravoval stoličky v miestnosti. Vo svojom živote pracoval ako riaditeľ podniku a  ťažké mu bolo vysvetliť, že už ním nie je.

Pacienti trpiaci demenciou, nie sú blázni
Ilustrácia: Vlado Javorský

Je nutné niečo vysvetľovať?

Pacienti trpiaci demenciou nie sú blázniví či rozprávajúci z cesty ako sa často medzi ľuďmi hovorí.

Myslím si, že sú to ľudia nohami v prítomnosti, ale mysľou vo svojich spomienkach.

To, čo sa nám zdá u nich ako bláznivé a nenormálne, v súčasnej dobe je pre nich prirodzené a často skutočné, čo sami zažili. V stave demencie sa náhodilo dostávajú do svojich zážitkov, neuvedomujúc si realitu dňa. Preto pôsobia zmätene, nenormálne až bláznivo.

…Pán Augustín, majiteľ podniku a milovník lodí, do poslednej chvíle na lôžku ma prekvapoval otázkou.

“Ja ničomu nerozumiem, veď my s bratom máme podnik a ja musím ísť… “

Pani Bernardína vo veku 94 rokov potrebovala ísť k dcérke, lebo bola ešte malá.

Pani profesorka ekonómie pravidelne nachytala personál pri stole, ako sa baví.

Dala si ruky v bok a prísnym tónom ich vyháňala a napomínala so slovami:

“Však počkajte, ja vám to spočítam, budete mať zlé známky.”

Pacienti trpiaci demenciou, nie sú blázni
Ilustrácia: Vlado Javorský

Ľudia, pacienti trpiaci demenciou, nie sú blázni.  Len akosi zablúdili vo svojej minulosti. 

Prežívajú náhodne svoje spomienky, možno tie najsilnejšie, najintenzívnejšie. Tie, ktoré boli nasýtené silnou emóciou.

V určitom štádiu svojej choroby sa už nepoznajú v zrkadle.

Stáli sme pred zrkadlom s 85 ročnou pacientkou Evičkou.

“Ukážte, ktorá ste vy?” opýtala som sa.

Pani Eva ukázala prstom na mňa bez rozmýšľania.

Zaujímavé.

Pacienti trpiaci demenciou vnímajú citlivo naše emócie.

Pán Jožko sedel v invalidnom vozíčku za stolom v spoločenskej miestnosti a tvoril s ceruzkami obrázok. Blížil sa čas obeda a chystala som sa Jožka rýchlo odviezť.

Nerozumel, čo sa deje, zo strachu pustil ceruzky a držal sa stola tak pevne, že ho nebolo možné od neho odtrhnúť.

“Pán Jožko, pozvali nás na obed, poďte, pôjdem s vami, dáme si niečo dobrého,” zaznela veta z mojích úst. Jožko sa upokojil a presunuli sme sa do jedálne.

Pacienti trpiaci demenciou nás už nepoznávajú.

Myslím si, že to je ťažký údel pre rodinu, ktorá sa stará o svojeho blízkeho s demenciou.

Pán so slzami v očiach stál na prahu izby svojej manželky.

Ona si len v tichu šepkala nesúrodé slová a pozerala sa naňho s prázdnym pohľadom bez známok akejkoľvek emócie.

Avšak vo vlastnom svete bola až zvláštne pokojná.

Pacienti s demenciou, s ochorením, ktoré tak pomenovala medicína, možno nie sú “chorí”.

Len už dávno odišli.

Aj keď sú stale nohami na zemi, ale v myšlienkach už dávno unikli do svojich spomienok..

Záver:  Vo svojej knihe Za dverami liečebne,  ponúkam čitateľom pár epizód na tému, stratení vo svojom svete – pacienti s demenciou.

KNIHA

Videoukážka

Zuzana Balašovová Donátová

Podporte knihu o tom, ako si budovať finančnú rezervu v predpredaji. Ďakujem. Martina Valachová