Opičie kiahne sa prejavujú „chrípkovými“ symptómami a vyrážkami na koži. Liečia sa cca 14 dní

Opičie kiahne sa prejavujú „chrípkovými“ symptómami a vyrážkami na koži. Liečia sa cca 14 dní

Čím menší nepriateľ, tým väčšie nebezpečenstvo… alebo niečo na opičiu tému

Od objavu mikroskopu a vďaka L. Pasteurovi vieme, že nám neviditeľné bytosti dokážu ubližovať. Od objavu antibiotík s nimi bojujeme, často veľmi úspešne. Časť z nich – vírusy, sú ale iný kaliber. Hoci niekoľkonásobne menšie ako baktérie, sú pre nás stálou hrozbou a výzvou. Vedecký pokrok priniesol lieky aj proti nim, nie sú však také účinné ako antibiotiká.

Posledné 2 roky nám nechtiac pripomenuli, aký silný je tento neviditeľný nepriateľ.

Naučil nás umývať si ruky, dýchať do handry a vyhýbať sa jeden druhému… Naučil nás báť sa. Osobne si myslím, že strach o seba má čo dočinenia so svetonázorom a pokorou… ale to je o niečom inom.

Po pandémii nemenovanej vírusovej infekcie tu máme nového kandidáta na strach a paniku. Tentokrát s roztomilejším zvieratkom v logu – opičie kiahne.

Opice sú v tejto chorobe nevinnou obeťou. Príčinou je opäť vírus.

Môže napádať opice i človeka. Kým doteraz bola choroba endemicky viazaná, to znamená, že ste ju mohli dostať len v Afrike, vírus vstúpil do 21. storočia a dal sa cestovať. A okrem toho, že cestuje, tak sa pravdepodobne naučil aj „skočiť“ z človeka na človeka, čo predtým nevedel. A to je to, čo odborníkov trochu vydesilo. Úmrtnosť na opičie kiahne v centrálnej Afrike dosahuje 10 %, v „civilizovanom“ svete zatiaľ pri malom počte prípadov o úmrtnosti nehovoríme, pacienti sa liečia. Opičie kiahne sa prejavujú „chrípkovými“ symptómami a vyrážkami na koži. Liečia sa cca 14 dní, po prekonaní zanechávajú celoživotnú imunitu, netreba sa očkovať.

Neobvyklé a desivé na tejto infekcii je to, že opičie kiahne sú blízke príbuzné pravých kiahní.

Pravé kiahne si pravdepodobne nikto z nás nepamätá, pretože posledný prípad prirodzenej infekcie videli v roku 1977 v Afrike a v roku 1983 sa naposledy nakazil laboratórny pracovník. Toto ochorenie bolo tak vážne a tak smrteľné, že to spojilo celý svet. Všetky krajiny sveta, z východného, západného, severného i južného bloku, sa pod záštitou WHO dohodli a v rokoch 1959 až 1979 dokázali spolupracovať. A v roku 1979 eradikovať túto chorobu – teda odstrániť jej výskyt a jej pôvodcov z povrchu Zeme. Na svete sú len laboratórne kmene, zavreté pod zámkom v USA a v Moskve.

My, ktorí sme narodení do roku 1980, sme boli povinne – bez diskusie, očkovaní a mali by sme mať ešte pretrvávajúcu imunitu. … a heuréka, táto imunita nás dokáže ochrániť aj proti príbuzným pravých kiahní, proti opičím kiahňam, teda hovoria, že aspoň na 85 %. Na vývoj očkovacej látky nemusíme čakať, nemusíme ponáhľať. Už niekoľko desaťročí existuje, bola „odskúšaná“ celosvetovo s veľmi dobrým efektom a nízkym rizikom a farmaceutické firmy sa už tešia na obnovu masovej výroby.

Možno ju bude treba… najmä pre zdravotnícky personál a ľudí v kontakte s chorými. Ale zatiaľ určite nie masovo a hurá systémom.

Dovtedy sa však zhlboka nadýchnime a upokojme.

Toto ochorenie zatiaľ až tak ľahko v našich končinách nestretnete.

Odborníci ho poznajú už cca 80 rokov. Dôkladne poznáme aj jeho pôvodcu, vírus. Vieme, že pacient je infekčný, teda nebezpečný pre svoje okolie vtedy, keď to na sebe cíti. Teda vtedy, keď má na koži vyrážky a ešte 1-2 dni predtým, kedy sa už cíti byť chorý. Takže karanténa nám pravdepodobne nehrozí… asi…

Možno bude stačiť zdravý rozum a zodpovednosť. Zodpovednosť zostať doma, ak som bol v kontakte s chorým a necítim sa dobre. Zodpovednosť nekontaktovať iných, ak som chorý. Ale to sú základné protiepidemiologické pravidlá pri každom prenosnom ochorení.

Takže v prevencii odporúčam veľa slnka, dostatok tekutín a vypnúť správy…

MUDr. Dana Vavricová Ďureje https://danavavricova.sk/