Domov / ROZHOVORY / Ondrej Kandráč: Život beriem tak, ako ide. Nestaviam si vzdušné zámky.

Ondrej Kandráč: Život beriem tak, ako ide. Nestaviam si vzdušné zámky.

Fenomén a hviezda v oblasti slovenskej hudobnej scény sa volá Ondrej Kandráč. Mimoriadne talentovaný muž, ktorý pretavuje tradície a folklór do energicky skomponovaných piesní a pásiem, ktoré máte chuť počúvať. Hudbe sa venuje väčšinu svojho života. A vyzerá to tak, že s tým nemieni prestať. Ostatne, bola by to obrovská škoda…

Ondrej, ako to celé začalo a prečo husle?
Nemal som na výber. V princípe rodičia rozhodli. Veľmi som chcel hrať na klavíri. Dokonca som bol aj prihlásený v Ľudovej škole v Lipanoch. Keď sme sa vracali späť do našej dedinky Krásna Lúka, zastavili sme sa u nášho známeho. Ten po zistení, že idem na klavír „nakričal“ na otca, že prečo klavír. Že to je úplne nepraktické. Nech ma dá na husle. Tak sme sa vrátili späť do Lipian. Ja samozrejme s plačom. A takto to celé začalo.

Koľko hodín denne ste trávili cvičením? Chcelo sa vám?
Boli rôzne obdobia. Boli časy keď sa mi chcelo cvičiť, ale aj časy, keď sa mi veľmi nechcelo. Napríklad v puberte som niekedy nehral celý týždeň a husle som schytil iba pred vyučovacou hodinou v ľudovej škole. A samozrejme to bolo počuť. Keďže sme muzikantská rodina – otec muzikant, mama speváčka, neskôr aj brat začal hrať na husliach, tak ma to napokon udržalo v hudobných obrátkach. Vznikla rodinná kapela. Po revolúcii začali tradície rôznych osláv a výročí v okolitých dedinách. Folklórne súbory, pekné kočky naokolo – aj ma to veru začalo baviť, keď som videl, že viem hudbou zaujať.  Vtedy som bol schopný trénovať aj 6 hodín denne. Poviem to takto. Hra na husle je z veľkej časti o drile. Husle sú fenomenálny nástroj aj preto, že hrať na nich je ťažké. Ak netrénujete dlhší čas, odíde vám mikromotorika. Stuhnú vám svaly a potom je to počuť aj na vašom výkone. Chcel som síce hrať na klavíri, ale som nesmierne rád, že sme sa v ten deň vrátili do Lipian a pod vedením rodičov som napokon ostal verný husliam.

Majú dnešné deti záujem o folklór a sú schopné venovať cvičeniu dlhé hodiny? Predsa len doba instagramu, facebooku a snapchatu ukrajuje (nielen) deťom hodný kus z času…
Staršia generácia má niekedy tendenciu rozprávať o tej mladšej v horšom svetle. Kritizovať. Porovnávať. Ja si však myslím, že všetko nové sa dá fantasticky pretaviť a prepojiť s tradičným. Ak urobíte folklór príťažlivo a nebazírujete na úplnej autenticite postupov, spravíte aj tradičnú muziku esenciálnou pre deti a mladých. Uvediem príklad. So synom cvičíme tak, že stiahnem zaujímavé hudobné podmazy z youtube a syn do toho hrá. Potom má cvičenie úplne inú atmosféru. Zrazu v jeho izbe znie celý orchester a on má sólo. Technika je úžasná vec. My sme za našich mladých čias takéto možnosti nemali. A tak je to i s ľudovou hudbou.

Vaša pieseň Sokoly bola spúšťačom enormného záujmu verejnosti i médií. Ako sa vám zmenil život?
Život sa mi prakticky nezmenil. Som rád, že výrazný úspech prišiel v 40ke. A nie v 20ke. Ak by totiž prišiel v mladom veku, možno by ma to i „zoťalo“. My si žijeme bežný rodinný život. Mám manželku a dve deti. Snažím sa im venovať tak, aby sme prežili pekné spoločné chvíle. Po pracovnej stránke je jedna vec ktorú vnímam zodpovedne – je to môj záväzok, aby sme neskončili pri jednom veľkom hite. Ostatne, za mnou a celým našim tímom je veľa práce, veľa vypredaných koncertných a športových hál, platinových platní – za čo našim priaznivcom veľmi pekne ďakujeme. Tešíme sa z nových TV formátov. Napríklad relácia Všetko čo mám rád, na ktorej sa podieľame, žne neuveriteľné úspechy a láme rekordy sledovanosti. A nie je nič krajšie v živote ako robiť s úžasnými ľuďmi, ktorých mám okolo seba to, čo nás baví a živí zároveň.

Z vášho prejavu ide skromnosť a istota zároveň. Mávate trému?
Už nie. Boli  časy, keď som mal obrovskú trému. Ani nie tak z hrania, ale z moderovaného slova. Hovorené slovo bolo pre mňa výzvou. Postaviť sa pred ľudí a rozprávať je vabank. Ak zahráte v piesni falošný tón, ľudia vám to odpustia, alebo i prepočujú. Ak však poviete „hlúposť“, ťažko sa to berie späť. Tým, že som pracoval v rozhlase a absolvoval som rôzne školenia, tak ma to postupne zocelilo. Zároveň sú vďaka moderovaným vstupom naše koncerty zaujímavé a pútavé. Ľudia sa i zasmejú, dozvedia sa niečo z histórie. Dostanú 3v1. Hudbu, spev aj informácie.

Aké sú vaše plány na najbližšie obdobie? Chystáte novinky, ktoré budú schopné pohnúť slovenským hudobným vesmírom?
Som veriaci človek. Minule počas bohoslužby u nás v Košiciach na Pereši, kde žijeme, náš duchovný povedal: Keď chcete Boha rozosmiať, povedzte mu o svojich plánoch. Život beriem tak, ako ide. Nestaviam si vzdušné zámky. Musím sa držať v dobrej kondícii, pretože chceme samozrejme realizovať ďalšie projekty, ktoré si budú vyžadovať výbornú psychickú i fyzickú pripravenosť. Preto okrem práce veľa športujem, relaxujem a venujem sa i rodine. Všetko tak, aby  som sa vládal podieľať a prispievať k úspechu projektov, v ktorých som zainteresovaný. Spomeniem napríklad pokračovanie Live CD Šalene Turné, ďalej je to pesnička, ktorú sme pripravili spolu s Celeste Buckingham a pôjde von v decembri. Myslím, že by to mohol byť nový hit. Tak uvidíme. Pieseň má vianočný motív a natextoval ju Vlado Puchala, ktorý nám píše všetky tie skvelé texty. Takisto robím s Tomym Okresom z kapely Chinaski a začiatkom roka by mala uzrieť svetlo sveta pieseň v rokovom šate Postav dom. Toto sú naše plány v najbližšej budúcnosti. Jasne, že pokračujeme v našej koncertnej šnúre pod názvom ŠALENE TURNE. Zatiaľ bolo každé jedno úplne vypredané. Od januára budeme pokračovať. Hlavne na Východnom Slovensku, pretože tu cítim ja i môj tím silný záväzok voči ľuďom. Východ bol prvý, ktorý tlieskal našej hudbe a umeniu. A chceme ľuďom na východe aj touto cestou poďakovať a pozdraviť ich.


Tento rozhovor som pripravila veľmi rada a s láskou. Verím, že sa vám páčil. Martina Valachová

...mohlo by vás zaujímať

Zvyčajne si sami seba všimneme až vtedy, keď už niečo nefunguje

Zvyčajne si sami seba všimneme až vtedy, keď už niečo nefunguje

Život je neustála zmena a vždy je ten správny čas naučiť sa niečo nové, pozrieť sa na staré zabehané veci z nového miesta.  Nedávno som bola na jednej konferencii, kde padla otázka, ako často si „aktualizujeme vlastný systém“ , teda seba samých. Tuším som bola jediná, ktorá povedala, že každý deň:o))  Je to škoda, lebo život prináša nespočetne veľa možností príležitostí a my sa rozhodujeme o sebe v každej jednej sekunde. Či už si to uvedomujeme, alebo nie. A práve to, že si väčšinu času  neuvedomuje čo práve robíme, ako myslíme, ako sa rozhodujeme,  že nie sme prítomní v danom momente, nás oberá o možnosť rozhodovať o sebe vedome. Zvyčajne si sami seba všimneme až vtedy, keď už niečo nefunguje, keď už nás niečo trápi. Ak je v mojom živote niečo, čo potrebujem riešiť so sprievodcom – lebo dobrý kouč je v prvom rade bezpečný sprievodca, obraciam sa na moju koučku.