Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
O vode, ktorá ho držala nad vodou, o Jožovi Urbanovi, ktorý sa o svojom najväčšom úspechu nedozvedel a o jednom filme…
Onedlho – 28.11. 2019, v deň nedožitých 55.narodenín básnika Jozefa Urbana – sa do kín dostane film, ktorý si zaslúži pozornosť. Témou, aj tým, ako vznikal. Je to ďalší dôkaz toho, že ak sa chce, všetko sa dá. Aj keď je prekážok na prvý pohľad priveľa. Spisovateľ ONDREJ KALAMÁR sa ich nezľakol.
Ako sa dostane spisovateľ (ak sa tak vôbec môžem nazvať) k filmu?
Vlastne ani sám neviem. Mal som priateľa, vynikajúceho básnika s boľavou dušou a rozbúreným životom. Jožka Urbana. Keď napísal svoj asi najlepší pesničkový text v živote – Voda čo ma drží nad vodou – tragicky zahynul a tú pesničku už nikdy nepočul. Už samotný príbeh vzniku tohto textu je takým silným príbehom, že by stál za sfilmovanie. Ale nič by nebolo, keby…
Keby sa pár rokov po jeho tragickej smrti nezačali objavovať rôzne verzie toho, ako „vraj“ vznikol.
Kto všetko „vraj“ vymyslel ten názov, ako ho „vraj“ za poldeci borovičky Jožovi predal, (toto dokonca tvrdili dvaja rôzni páni, jeden mne dokonca do očí, aj keď bol vtedy spitý ako pltník). A – jedna vraj stará Jožova kamarátka dokonca nechávala o sebe tvrdiť, že ten text napísala ona a Jožo sa pod to len podpísal. Poznal som Joža príliš dobre na to, aby som vedel, že on by sa NIKDY nepodpísal nielen pod cudzí text, alebo názov, ale ani pod cudzie slovo!
A navyše som, aj vďaka kamošovi Jurajovi Kuniakovi, poznal presný príbeh vzniku.
Tak som sa rozhodol, na popud Daniela Heviera, napísať o tom knihu. Pivo u Chárona.
Už keď som tú knihu písal, odvíjal sa mi celý jeho príbeh pred vnútorným zrakom ako film. A tak som po vydaní knihy začal hľadať niekoho, kto by ten film natočil. Jednoduché, že?
Ešte jednoduchšie bolo, že všetci oslovení mi síce drukovali, že je to výborný nápad a že nech si dám pozor, aby mi ho niekto neukradol. Tam končila moja snaha.
Jedného dňa som bol na stretnutí zástupcov Spolku slovenských spisovateľov a Obce českých spisovatelů, kde som sa okrem iných zoznámil s Tomášom Magnuskom, predsedom Obce, hercom, režisérom, atd. Pri druhom stretnutí o pol roka som mu nenápadne venoval svoju knihu. Veď čo ak náhodou… Ale nič.
Pri treťom, opäť o pol roka, som sa ho opýtal, či si ju prečítal. Nie.
Tak som mu pri večeri (s rodinami) vyrozprával svoju víziu filmu. Počúval veľmi pozorne. Na druhý deň ráno mi povedal, že si tú moju knižku prečítal, že sa mu moja vízia páči a ide so mnou do toho. A nech zoženiem peniaze.
Po pol roku šialeného úsilia som zohnal závratnú sumu nula eur. Tak som to vzdal. Ale na jednej úžasnej poetickej akcii u iného priateľa, českého básnika Aloisa Marhoula som rozprával príbeh vzniku tejto piesne a malo to veľký úspech. O tri dni mi Lojzo poslal mail, že sa mu ten príbeh tak páči, že ho podporí a investuje doňho svoje celoživotné úspory.
A to naštartovalo film.
Nechcel som písať scenár, lebo to neviem.
Napokon sme ten scenár napísali s Tomášom počas dvoch mojich pobytov v jeho penzióne Viktorka.
Nechcel som vo filme hrať, lebo to neviem.
Napokon tam hrám sám seba. 11. mája 2018 padla prvá klapka. Presne v deň mojich šesťdesiatych narodenín. To nebolo naplánované, jednoducho vtedy mali herci čas.
Jednoduché…
Potrebných peňazí sme nemali ani polovicu a tak to zostalo až do konca.
Keď už bol film nahrubo natočený, povedal som Tomášovi, že idem asi znovu vydať Pivo u Chárona, lebo je prakticky vypredaný. Tomáš dostal nápad, aby som k nemu dal ako prílohu filmový scenár, že to ešte nikto neurobil. Zdal sa mi to skvelý nápad.
Keď som si scenár doma pozrel, prestal sa mi zdať.
Tak som si povedal, že napíšem k Pivo… napíšem doslov, o natáčaní filmu.
A vtedy začal presne opačný proces, ako pri písaní knihy – film som prepisoval do riadkov.
A ako som si tak písal, zrazu bola z doslovu doslova kniha.
Voda, ktorej nikto neveril.
Kruh sa uzavrel. Kniha je na svete a film ide čoskoro do kín.
