Od detstva sa mi páčili starší ľudia. Mamina, pekné tety hlásateľky, ale aj muži, ktorí o seba dbali aj vo vyššom veku a vyžaroval z nich život a radosť z neho.
Vnímal som múdrosť starších, starých ľudí, i keď som videl aj dosť tých, na ktorých sa veľa múdrosti z ich života nenalepilo. Ale aj to boli fajn príklady, ako nechcem vo vyššom veku vyzerať, žiť. Tiež si myslím, že to nie je plytké, práve naopak.
Hovoriť o starobe a smrti je stále tabu.
A možno aj viac, než inokedy. Pretože je nám podsúvaný, ukazovaný svet, kult mladosti, jej krásy, kde je takmer každý krásny, plný síl. Akoby sme nestarli hneď, od prvého dňa, ako sme sa narodili.
Starí ľudia sú často prehliadaní, častokrát sú považovaní za hlúpych, pretože neovládajú internet, či iné moderné technológie, ako by to bol vrchol ľudského snaženia, umu.
Áno zovňajšok je dôležitý a čím je človek starší, tým viac sám premieta na sebe svoj život, ako žil/žije, ako myslí.
Rád pozorujem ľudí, najmä starších a mnohí sú dosť čitateľní. Jedna žena má štyridsať, je svieža, žiari, vyzerá na tridsať. Iná má toľko isto, no tvár má strhanú, v jej očiach už nieto lesku, ktorý tam možno kedysi dávno bol, vyzerá minimálne na päťdesiat. Zrejme rezignovala na život, už dávno hodila pomyselnú flintu do žita a akoby čakala na smrť, na vykúpenie z pekla.
Mám rád starých ľudí, ktorí sú múdri a môžem sa od nich veľa naučiť, prípadne odovzdať im svoj pohľad na život, obohatiť sa vzájomne. Tých opačných obchádzam širokým oblúkom. Nechcem sa nechať sťahovať do ich bažín, kde sa necítim dobre a úzkosť mi srdce zviera.
O pol roka budem mať päťdesiat a akosi sa mi to nechce veriť, ale je to tak. No nechystám sa ešte do parku chodiť, na lavičke bezducho sedieť a holuby, či vrabce kŕmiť. Život je krátky, ale krásny, ako si ustelieme, tak budeme spať, čo zasejeme, to budeme žať.