Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Oľga Viestová je novinárka – publicistka, ktorá počas svojej kariéry pôsobila v mnohých redakciách a zameriavala sa na rôzne témy. Aktuálne je už zopár rokov na voľnej nohe a venuje sa písaniu pre magazíny EMMA a Formen. Magazín 40plus je jej veľmi blízky a preto sa tešíme, že sa rozhodla prispievať rozhovormi, fejtónmi a zamysleniami do nášho internetového titulu. Okrem písania sa Oľga venuje aj numerológii.
Oľga, bolo písanie tvojim detským snom?
Presne o tom som nedávno premýšľala, že kto “za to môže”. Určite som nebola dieťa, ktoré si sadlo s perom v ruke pevne rozhodnuté, že toto je moja cesta. Ja som vlastne okrem povinných slohov dlho nepísala nič navyše. Čítala som, vášnivo a veľa. Dve, tri knihy denne. Mala som pätnásť, pod bránou sa so mnou rozišiel Janko, chlapec, ktorý mi zlomil srdce a zároveň ukázal krásu poézie. Seifert, Holan, Prévert … . Kúpila som si zápisník a začala vylievať zranenú dušu do veršov, stále ich mám a nie sú zlé. Ale to bolo vtedy tak všetko.
Kedy si sa rozhodla, že pôjdeš týmto smerom?
Zmaturovala som na knihovníckej škole. Tie štyri roky v čisto babskom kolektíve, medzi katalogizačnými lístkami boli pre mňa utrpením, prežila som iba vďaka literatúre, rozhodnutá, že žiadna škola nikdy viac. Stačili však štyri mesiace behania medzi regálmi. Potom sa spojili situácie, ľudia. Prišla revolúcia v 89 – tom a šanca študovať aj bez protekcie. Mama mala frajera, novinára, často sme viedli zaujímavé debaty, čítal moje slohy. Raz večer, iba tak, medzi rečou zahlásil, že a ty prečo nejdeš na žurnalistiku? Podala som si prihlášku, mame do písacieho stroja nadiktovala za dva večery asi desať krátkych úvah, recenzií. Pripravila som reportáž o bezbariérovom Pezinku. Cestou za vtedajšou starostkou sme s fotografom havarovali, čelná zrážka s električkou, skončila som v nemocnici s otrasom mozgu a stlačenou lebkou. Starostka počkala, reportáž vyšla a na prijímačkách sa páčila. To bolo znamenie.
Stretávať sa s osobnosťami alebo známymi ľuďmi a robiť s nimi rozhovory je inšpiratívne.
Presne si to pomenovala. Je to inšpiratívne. Môžem povedať, že som mala a stále mám obrovské šťastie, pretože som si do veľkej miery mohla a môžem vyberať, oproti komu sa posadím. Som stará škola, pred každým rozhovorom sa dôkladne pripravím, naštudujem si o človeku, čo sa dá. Akoby som trochu uchopila časť jeho príbehu už vopred. Sama som otvorená duša, vravím tomu, extrovertný introvert, nemám problém hovoriť aj o sebe. A tak najprv sa asi pol hodinu iba tak oťukávame, pijeme kávu a plynule prejdeme do debaty. Milujem to. Ten pocit, čo vo mne ešte dlho po stretnutí rezonuje. Stretnutia s múdrymi ľuďmi. Rešpekt a korektnosť. Po tých rokoch nie je nikto, komu by som sa vyhýbala. A zásadne sa snažím nerobiť rozhovory mailom, stráca to šťavu, autenticitu.
Pamätáš si na niektorý z rozhovorov, ktorý ťa do istej miery zásadne ovplyvnil? Zasiahol?
Jan Saudek. Presne pred trinástimi rokmi. Prišli sme aj s fotografkou do jeho ateliéru asi o pol hodinu skôr, bola kalamita, príšerná zima, išli sme vlakom do Prahy a zo stanice priamo za ním. Privítal nás rozospatý, zapínal si košeľu. Rozložil pred nás salámy, čokoládu, syry, víno. Chcel sa baviť o ženách a sexe, na rovinu som mu povedala, že preto som sa za ním neterigala. “Majstre, to je všade. Povedzte mi, prečo chcete ďalšie dieťa? Keď ste taký otec, aký ste? Pretože keď urobíte ďalšie, tak ešte žijete? A viete, že ste hraničná osobnosť?” Bolo to buď – alebo. Nakoniec z toho bol štvorhodinový rozhovor o holokauste, radostiach, ťažobe a keď mi Sara do autorizácie napísala, že sa to čítalo tak, ako sa pije dobré víno, došlo mi, že áno, toto je ono. Čo ma baví, čo viem. Prišli ďalší, Jiří Langmajer, Rišo Stanke, Emil Horváth ml, Korben Dallas, Zuzana Mauréry a veľa iných.
Máš niekoho, koho by si túžila osloviť?
Áno, majstra Mikuláša Hubu ml. Pre mňa jeden z najmúdrejších a najcharizmatickejších pánov. V niečom mi pripomína môjho Prešpuráckeho starého otca. Je v ňom obsiahnutá akoby elegancia a grácia starých otcov.
Aké témy sú ti najbližšie? Na čo sa môžeme tešiť?
Vyše troch rokov píšem poviedky, o láske, s prímesou erotiky. Mám rada výzvy, náročné publicistické materiály, aké robím pre pánsky magazín Formen. Pre 40plus sa teším na rozhovory so zaujímavými, inšpiratívnymi ľuďmi, ich príbehy, milujem fejtóny s prímesou láskavého sarkazmu. Glosy, zamyslenia. O živote, bytí a nebytí, hľadaní a nachádzaní vlastného stredu, pevnej pôdy pod nohami.
Venuješ sa aj numerológii. Mnohí ľudia to považujú za oblasť blízku vešteniu. Ako si sa k tomu dostala?
No, asi som odjakživa videla kúsok až za roh 🙂 Potom som vo svojom živote riešila veľmi náročné veci a dostala som kontakt na jednu pani. Išla som tam s rešpektom, možno aj dešpektom a odchádzala v miernom šoku. Pomenovala veci, ktoré nemala odkiaľ vedieť a počas rokov ma pomaly nasmerovala k tejto práci. Kamarátka vraví, že dokážem sa na veci pozrieť inak, vytiahnem šnúrku a rozmotám. Numerológia je úžasná veda, stará tisícky rokov.
Počítaš si niekedy z čísiel úspešnosť projektov alebo spoluprác? Že vopred vieš či to bude skvelé?
Pri sebe sa spolieham na vlastnú intuíciu a tú moju schopnosť vidieť kúsok za roh. Občas si nechám veci pozrieť mojou kolegyňou.
Čo najčastejšie ľudia prostredníctvom numerológie riešia? Ak to nie je tajné, samozrejme.
Vzťahy, zdravie a prácu.
Na čo sa v najbližšej dobe najviac tešíš?
Koncert Pary v Prahe, pozval ma starší syn, budem u neho zopár dní, má voľno. Ráno pôjdeme na kávu do kaviarne, večer na víno. Doma na raňajšie kávy bosá na svojej záhrade. Kúpanie v jazere, pečené ryby a pivo. Víkendové výlety s chlapom a mladším synom. Šumenie stromov, čvirikanie vtákov pri okne. Písanie pod pergolou. A na spoluprácu so 40plus.
Rozhovor pripravila: Martina Valachová
