Domov / ZAMYSLENIA / O náruči

O náruči

Dnes píše Andrea Trávničková: O náruči

Náruč je časopriestor, v ktorom sa môže odohrať celý život, človek v nej môže stratiť alebo nabrať nielen dych, ale aj sám seba. Náruč je bezpečie, láska, sila, energia, náruč je často to najviac, čo môžeme dať, ale aj dostať. Náruč môže byť väzením, mrazivým zovretím, čo z vás v jedinej nanosekunde vysaje život. Môže byť úsmevnou náhodou. Náruč môže byť volaním o pomoc a aj pomocou samotnou. Náruč môže byť neha a bezbrannosť, nekonečná dôvera a nádej, že do nej patríme. Každá náruč má svoju vôňu, silu, čas a pôvab. Náruč je miesto, kde smieme byť sami sebou. Náruč je výnimočný kúsok vesmíru v rukách človeka.

Premýšľam o náručiach, v ktorých by som sa strašne rada ešte aspoň jeden, jediný raz schúlila, ale ich čaro lovím už iba v spomienkach. Mäkká a nežná náruč starých mám, kde ten obrovský svet okolo strácal význam a nebol už taký desivý a nekonečný. Miesto, kde sa stratila každá moja bolesť a neistota, lebo náruče starých mám mi utreli slzy a vyliečili každú krivdu, vyvetrali smútok a vyhnali samotu. A dokázali ma pustiť silnú v pravý čas. Príbehy týchto náručí sú o velikánskej Láske a sile. Sile dávať a sile vedieť prijímať.

Mám pár náručí, do ktorých sa vždy vrhám s obrovskou radosťou, dôverou a vedomím, že „sem patrím“. A odkedy mám syna, viem, že aj moja náruč je minimálne pre jedného človeka na svete tým najbezpečnejším, najkrajším, najdôležitejším a najprirodzenejším kúskom vesmíru, ktorý mu bezpodmienečne patrí. Presne tak, ako je pre mňa náruč mojej mamy.

Sú aj také náruče, ktoré nám boli otvorené a my sme ich z rôznych dôvodov obišli, opustili, vyprázdnili. Čo platí o spálených mostoch, platí aj o vyplienených náručiach. Nepáľme mosty a neplieňme náruče. Ak aj musíme odmietnuť, odísť, urobme tak s láskou a nehou, nech tá opustená náruč nemá strach z ďalšieho sklamania, ale nech s nádejou čaká na nové naplnenie.

V niektorých náručiach sa človek ocitne akosi mimochodom, náhodne a možno nechtiac. Cudzie náruče s naším príbehom, naše príbehy v cudzích náručiach. A cudzie príbehy v našich náručiach. Niekedy sa z cudzích príbehov stanú v našej náruči príbehy dôverne známe. A občas zistíme, že sa náš príbeh zrazu odohráva v odcudzenej náruči. Všeličo sa stáva.

Najsmutnejšia je prázdna náruč a prázdno po náruči. Tak nech máme všetci náruče plné lásky, nehy, prijatia a naplnenia. Pokiaľ sme tu, máme šancu svoju náruč poskytnúť a náruč toho druhého prijať.

 

Andrea Trávničková

 

...mohlo by vás zaujímať

Katarína Mayer: Ide láska cez žalúdok?

Katarína Mayer: Ide láska cez žalúdok?

Roztrasenou rukou sa dotkla vypínača a neónové svetlá namodro rozžiarili lesklú bielu linku. Chvíľku jej trvalo, aby si jej oči zvykli na svetlo. Potiahla rúčku na chladničke a do kuchyne sa vlial nový zdroj chladu a modrého svetla. Vytiahla minerálku a spláchla pachuť posledných pätnástich minút. Ešteže sa dnes vrátil taký unavený, že ju nahnal rovno do spálne a nestihol ani nájsť dôvod jej vynadať alebo sa na nej fyzicky odbaviť inak ako v spálni.