Nútiť niektoré deti bozkávať babičku alebo tetu je, ako keby ste im dávali žabu za golier. Čo je dôvodom?

Dnes o temperamente a zóne intimity

Významnou súčasťou komunikácie človeka je i tzv. proxemika – komunikácia prostredníctvom vzdialenosti. Je to priestorový odstup medzi dvomi ľuďmi, ktorý zabezpečuje prijímanie a odovzdávanie informácií na určitej úrovni. Vzdialenosť, ktorá je pre človeka a pre určitý typ komunikácie (ešte alebo už) komfortná. Rozlišujeme 4 základné zóny, v ktorých človek bežne komunikuje: intímna, osobná, spoločenská a verejná. Pre účely tohto príspevku sa budem venovať len prvej zóne – intímnej (cca do vzdialenosti 50 cm od človeka).

Intímna zóna

Je to pomyselná bublina okolo nás, ktorú máme väčšinou vyhradenú len pre seba a blízkych – rodičov, deti, partnerov, najbližších priateľov. Je to priestor, v ktorom prebiehajú všetky intímnosti (od telesnej blízkosti druhého, šepkania si dôverností, hladkania, maznania sa, bozkávania, až po sexuálny styk), je veľmi krehká a jej narušenie inak vníma sangvinik, flegmatik, cholerik i melancholik. Najmä, ak sa jedná o narušenie zo strany nie až tak blízkych osôb.

Vo všeobecnosti  je možné povedať, že narušenie tejto zóny najľahšie zvládajú vzťahové typy – sangvinik a flegmatik. Zatiaľ, čo sa flegmatik situácii jemne prispôsobí a spoločenské objatie, bozk, či iný dotyk opätuje (cítite to z jeho odovzdanosti), sangvinik je väčšinou iniciátorom kontaktu. Na druhého sa vrhá sám. Byť blízko a dotýkať sa druhých je totiž jeho prirodzenosťou a potrebou.




A prečo to tak často nevidíme, ak je im to až tak prirodzené?

Lebo ich odmalička učíme, že sa to nepatrí.

Kultúrou, výchovou a vzormi získali brzdu, ktorá im bráni vyjadrovať náklonnosť a sympatie blízkosťou a dotykom. Zatiaľ, čo malý sangviniček zdieľa svoju intímnu zónu na každom kroku a pokojne sa zavesí na celkom neznámeho okoloidúceho, dospelý sangvinik už vie, že vrhnúť sa na kolegu, šéfa či populárneho herca, ktorého stretne na ulici, nie je vždy vítaným gestom. Postupne sa učí, že pre jeho budúcnosť je lepšie sa zdržať a vyburcované emócie spracovať maximálne srdečným stisnutím ruky.

Na rozdiel od tých vzťahových, majú výkonové typy narúšanie intímnej zóny v sebe jasne vysporiadané a hranice pevne určené.

Ak to nie je pre cholerika výhodné, nemá prečo sa s niekým len tak stískať, alebo sa ho inak dotýkať. Okrem svojich najbližších nedovolí nikomu tlačiť sa do jeho blízkosti a sám to robí len vtedy, ak to bontón vyžaduje, alebo ak mu to niečo prinesie. I keď sú to dobrí herci a v prípade potreby dokážu zahrať čokoľvek, vnímavejší človek vždy cíti, že to bolo zo strany cholerika viac či menej z povinnosti, alebo preto, že sa to prosto patrí.

Najťažšie narúšanie intímnej zóny zvláda melancholik.

Pre melancholika je intímna zóna niečím posvätným a zdieľať ju s niekým je pre neho obrovský problém.

Tak prečo to melancholici robia? Prečo sa niekedy aj napriek svojmu rozpoloženiu  a až odporu dotýkajú druhých?

Tak, ako sa sangvinik naučil mať brzdu, melancholik sa naučil, že je niekedy dobré/slušné podať ruku, objať, pobozkať. Nikdy to však neurobí sám, zo svojho vlastného popudu. Vždy si musí (na rozdiel od sangvinika) uvedomiť, že by mal… Každý takýto úkon však i tak väčšine melancholikov v ich vnútri spôsobuje chaos a často i nepríjemný zážitok. A čím je tento typ vyhranenejší, tým je zážitok silnejší. Platí to už u malých detí melancholického ladenia, ktoré narúšanie svojej intímnej zóny ťažko nesú. A to nielen od cudzích, ale i od celkom blízkych ľudí. Nútiť malého melancholička bozkávať babičku alebo tetu susedu je, ako keby ste mu dávali žabu za golier. Výsledkom je síce letmý bozk alebo objatie, ale cítite odstup, jemný závan chladu a v jeho mimike možno i náznak odporu.

A s týmto melancholici idú i do partnerského/manželského života. Intimita áno – ale v žiadnom prípade nie na verejnosti, odtiaľ potiaľ, z času načas a hlavne – nečakať žiadne silné pozitívne odozvy a ovácie.

Nuž, prejavy rôznych typov temperamentu sa pri narušení intímnej zóny často veľmi odlišujú od toho, čo naozaj cítia.

A tak sa v temperamentovej poradni striedajú  tí, ktorí sú nešťastní, lebo pociťujú málo blízkosti a dotykový hlad, s inými nešťastníkmi, ktorí blízkosť odmietajú a majú pocit dotykovej presýtenosti.

A vzhľadom k tomu, že protiklady sa priťahujú, tak väčšinou sú títo dvaja nešťastníci manželia alebo životní partneri.

PhDr. Věra Tepličková

Autorka vedie poradňu VeraTemp. Ide o na Slovensku pravdepodobne jedinú poradňu, ktorá sa zaoberá temperamentom. „Rozhodla som sa, okrem svojej práce v poradni,  tému temperamentu popularizovať. Robím prednášky, besedy a iné formy osvety  v rôznych prostrediach a pre rôzne cieľové skupiny (učitelia, študenti, rodičia, verejnosť, firmy,…). V tejto práci som našla zmysel svojho života a vôbec mi nevadí, že mám 56 rokov a začínam odznova.“

Pripravila: Martina Valachová. Věru môžete kontaktovať tu:  https://www.veratemp.sk/

Mohlo by vás zaujímať