Dana Ljubimovová: Nová posila v tíme 40plus. Písanie ma naučilo pokore

Dana Ljubimovová: Nová posila v tíme 40plus. Písanie ma naučilo pokore

Dana Ljubimovová je Slovenka, žije a píše v Španielsku. Pred pár dňami sme priniesli jej pozvánku na výlet do Lisabonu. Danku som nepoznala a nikdy osobne nestretla (zatiaľ). Hlavnou pointou je, že objavila náš magazín a chce sa s čitateľmi deliť o postrehy a témy z pohľadu Slovenky, ktorá žije v zahraničí. Tešíme sa, a veríme, že vás jej písanie zabaví aj inšpiruje. Na úvod našej spolupráce sme sa rozhodli porozprávať.

Dani, žijete a píšete v Španielsku. Akí sú Španieli z pohľadu cudzinky?

Keď prídu na návštevu, nechcú sa vyzuť, počas futbalových zápasov parkujú všade okolo štadióna – aj na ceste, v kaviarňach fakt bývajú hluční, nie sú až takí usmievaví, ako si myslíme, naozaj obedujú až po druhej a stredomorské stravovanie je mýtus, ku ktorému by každý rád smeroval☺. Ale teraz vážne. Typický Španiel v podstate neexistuje. Španielsko je rôznorodá krajina, kde došlo k stretu viacerých kultúr. Samotní Španieli však za svedomitý pokladajú svoj sever, presnejšie Baskicko, a za chaotickú, ukričanú a prilenivelú  – Andalúziu.

Sú Španieli iní?

Mnoho vecí neriešia. Napríklad jasle a škôlku berú ako súčasť vzdelávania. Celkom inak pristupujú k veku, vnímajú ho inak ako sme zvyknutí u nás. Vek je pre nich číslo. Jasné, aj tunajší seniori si odbedákajú tradičné repliky o kĺboch, ale po odplávaní štyridsiatich dĺžok trikrát do týždňa, alebo cestou na krúžok maľovania. Veľa zohráva skutočnosť, že Španielsko sa stáva krajinou tretieho veku a penzisti sú občiansky aktívni. Je to vidno a vedia to aj Holanďania, Angličania, Nemci, aj Rusi.

 Vedia prijať cudzinca ako rovnocenného partnera/priateľa?

V našom kruhu známych máme Španielov, ktorí vás nechajú dopovedať vetu do konca a vedia počúvať. Mám však pocit, že v každom Španielovi sa skrýva kúsok Slováka a v každom Slovákovi kúsok Španiela. Spozorovala som jeden paradox. Španieli nedokážu existovať bez každodenných posedení na káve, bez pravidelného vyjdenia do ulíc v piatok aj sobotu večer. Ale navzájom sa počúvajú vždy len tak na pol ucha. Niektoré témy radšej nevyťahujú, k ďalším nevypovedia, čo si naozaj myslia, rozhovorom nepripisujú bytostný význam, nepripúšťajú si ich príliš hlboko, tým pádom ich vyslovené tak nezasiahne. Aj keď zahrajú, že áno.

Čo máte na Španielsku najradšej?

Iný pohľad na život. Nie lepší, ani horší, skrátka z inej perspektívy.

Dáte nejaký pisateľský zážitok?

Rozhovor s českým dirigentom Liborom Peškom. Keď videl ako sa trápim s technikou, skonštatoval: “Kdyby to nebylo tak nepravděpodobné, myslel bych si, že to děláte schválně, abyste mě rozesmála. A to se vám taky i povedlo, že jo? Děkuji, pobavili jste mně.” Pri rozhovore s ruským dirigentom Vasilijom Petrenkom to bolo bez srandy. Diár má plný päť rokov dopredu, súhlasil so stretnutím dve hodiny pred koncertom diel od Šostakoviča. Gentlemansky však zareagoval na môj šokovaný výraz, keď sa o dvere ďalej začala pripravovať  sopranistka. Na podobné zvukové efekty som nebola pripravená. Po uverejnení rozhovoru ma o to viac potešil jeho mail s poďakovaním, že bolo uverejnené všetko, a iba to, čo vyslovil.

Z jednej zo svojich ciest (Lisabon) ste urobili pre nás pozvánku na výlet. Čo všetko vám dáva cestovanie?

Možnosť popracovať na pružnosti a taký ten neopakovateľný mix nervozity, zvedavosti a pocitu voľnosti . Super je tiež, že potom čo sa narodia deti, môžte začať odznova a ísť všade tam, kde ste už boli. Budete si totiž všímať celkom iné veci. A nebudú to len preliezky. Tí, ktorým deti z hniezda vyleteli, to majú zas opačne.

Čo vás písanie naučilo?

Pokore. Keď nájdete zaujímavú tému, neznamená to, že ju zvládnete i pútavo spracovať. A platí to aj naopak.

Čo pri písaní pokladáte za dôležité?

Vyprovokovať sa, inšpirovať samých seba. Lebo presne vieme, kedy to na seba len hráme.

Veľmi ma potešilo, že ste sa o našom magazíne dozvedeli tzv. ústnym podaním. Je to v dnešnej dobe nezvyčajné. Na FB ste sa prihlásili iba pred pár dňami.

Moja kamoška Marianna, ktorá teraz žije vo Švajčiarsku, voľakedy pracovala v Emme. No a jej kamoška a bývalá kolegyňa je zase Oľga Viestová. Marianna mi poslala na 40plusku link. Stránku som si prezerala a prezerala a bola mi čoraz sympatickejšia. Keď sme to s Mariannou zo dva dni preberali, prišli sme na nápad, poslať návrh na spoluprácu plus ukážky prác v štýle “retro”, čiže normálne poštou. Ona zas v rovnakom čase poslala do jednej redakcie svoje skice. Zaúradoval však poštový škriatok, zásielka obehla Bratislavu a ocitla sa späť vo Valladolide. (Takže naša predstava, ako si šéfka Valachová bude listovať materiály pri káve, zostala pasé☺) Po odoslaní mailu ste mi odpovedali do dvadsiatich minút a bolo vymaľované.

Čím vás náš magazín oslovil?

Zaujali ma rubriky i paleta osobností, ktoré sa podieľajú na jeho rozvíjaní a nebudem  tajiť, že mená Monika Macháčková, Oľga Viestová, Katarína Mayer. Samozrejme, tiež odkaz, že život po 40-ke dáva nový rozmer a môže byť oveľa inšpiratívnejší.

Vaše príspevky budeme postupne priraďovať do rubriky Španielsky zápisník. S nápadom ste prišli vy. Mne sa názov náramne páči. Na čo všetko sa môžu naši čitatelia v blízkej dobe tešiť?

Na črepinky zo španielskej reality. Napríklad, že Španieli prevzali zodpovednosť za deti svojich detí a všetci sa v tom poriadne zamotali, že držiteľkou permanentky na koncerty može byť 102 ročná dáma, že vyše sedem percent Španielok sa po 40-ke poprvýkrát stáva mamou, že na kurz maľovania alebo vodičák sa môžete zapísať v ľubovoľnom veku, a samozrejme reportáže, rozhovory s…, ale Martinka, už ma  zastavte, nech všetko neprezradím…

Aha, fakt, STOP! Dajme sa radšej do toho!

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

FOTO: ABIGAÍL GÓMEZ PÉREZ

Mohlo by vás zaujímať