fbpx
Noémi Bogyó: Budapešť, ó, Budapešť
Foto: Gabriela Saiker
Domov / CESTOVANIE / Noémi Bogyó: Budapešť, ó, Budapešť

Noémi Bogyó: Budapešť, ó, Budapešť

Na žiadosť jedného môjho známeho som mala napísať cestopis o Budapešti.
„Fúha,” odpovedala som mu, „ja neviem písať cestopis“.
„Ale písať predsa vieš, však? A v Budapešti si už veľakrát bola”.
„No, áno.”
„Tak potom?”
Vnútorným zrakom som jasne vnímala jeho zdvihnuté obočie a nechápavý úsmev. Inak to nešlo, len súhlasiť.
„Jasné, v pohode”, odvetila som. Toto slovné spojenie používam hlavne vtedy, keď neviem alebo nechcem odpovedať, vyjadriť názor, odmietnuť či dostať sa do konfliktu. Pretože daná vec je buď príliš dôležitá, alebo len trochu, či dokonca vôbec nie. Takže je to v podstate také univerzálne kúzelné spojenie. Budapešť. To slovo mi neustále zunelo v hlave ako pevne zakorenená mantra.

Budapešť pri raňajšej káve, Budapešť počas šoférovania, ba Budapešť aj pri umývaní riadu.

Dokonca som skúšala nájsť inšpiráciu v piesni Georga Ezru s úplne prekvapivým názvom – Budapest. Úprimne, od piesne som čakala viac. Po sľubnom prvom verši, ktorý nám prezradil, že spevák má v Budapešti dom a nechával tušiť ešte mnohé, to, žiaľ, celé prešlo do akejsi piesne zamilovaného trubadúra, ktorý by bol kvôli svojej láske ochotný zanechať aj Budapešť, aj svoj zlatý klavír. No a s týmto, veď uvážte, sa napínavý opis cesty už vôbec nedá začať. Takže mi Budapešť aj naďalej svietila na zozname vecí, ktoré musím spraviť do Vianoc, a potom aj po Vianociach i ráno na Silvestra. Budapešť, Budapešť, budila som sa v posledný deň roka.

„Budapešť –  mesto snov“, napadlo mi. Mala som tri roky, keď som bola v Budapešti prvýkrát. Celá paráda sa začala v zoologickej záhrade, pri pohľade na slona, žirafu a tigra som zabudla aj dýchať (vtedy som ešte vôbec nedokázala oceniť historickú atmosféru Budapeštianskej zoo a botanickej záhrady, pavilóny ako z rozprávky a starostlivo naplánované kvetinové záhony), a ešte som sa ani nestihla spamätať, už som vo Veľkom budapeštianskom cirkuse obdivovala akrobatov v pestrofarebných kostýmoch, ako poletujú celkom hore pod kupolou, psy na bicykloch a smiala som sa na klaunovi s cylindrom a nosom ako zemiak. Výlet sme zakončili výdatným kúpeľom v Széchényiho liečebných a termálnych kúpeľoch. Ešte dlho-predlho po tomto výlete som snívala o tom, že sa do Budapešti presťahujeme a každý deň budem tráviť v zoologickej záhrade, v cirkuse a v kúpeľoch. Samozrejme, deň by som začínala buď kúpeľom, cirkusom, alebo návštevou zoo – v závislosti od aktuálnej nálady.

Budapešť nie je pre mňa len vysnívaným mestom, ale aj mestom premien. Menilo sa totiž spolu so mnou, pulzovalo.

V každom období môjho života sa prispôsobilo mojej nálade, životnej energii a očakávaniam. Ako pätnásťročná zanietená fanúšička dejín som spoznala ďalšiu tvár Budapešti: kostol svätého Mateja ovešaný romantickou kamennou čipkou, ohromné sály Kráľovského paláca, zádumčivé súsošia a čaro nočnej Budapešti, Széchényiho reťazový most či budovu parlamentu kúpajúcu sa v nočnom osvetlení.

Počas búrlivého rebelantského obdobia som niekoľko nezabudnuteľných nocí strávila v temných zákutiach podniku zvaného Čierna diera. Bol to v podstate komplexný hudobný zážitok na celý život, ešte pred vznikom 4D kina alebo festivalu Sziget.

Potom som sa zaľúbená až po uši prechádzala po Rybárskej bašte s jej rozprávkovými vežami, ktoré poskytujú skvelé priestory na hru na schovávačku či doťahovanie sa s milým. Zároveň umožňujú spraviť super fotky, na ktorých sa objímame nielen navzájom, ale aj s vtipnými kamennými príšerami. Cesta na vrch Gellért zasa zahŕňa úchvatné zákutia ako stvorené na bozkávanie.

V čase, keď som študovala na univerzite, som veľa času trávila zbieraním materiálov k mojej diplomovej práci v Národnej Széchényiho knižnici. Ak by som si mohla zvoliť miesto, kde mám byť zaživa pochovaná, tak jedine tam. A to nielen kvôli bezodnej studnici skvelých kníh. Széchényiho knižnica je totiž skutočnou pastvou aj pre oči.

Neskôr som vďaka výdatnej energii odhalila drobnejšie a skrytejšie detaily. Teda i tú Budapešť, ktorú nie je možné spoznať z turistických sprievodcov. Pretože okrem pamätihodností je toho ešte toľko, kvôli čomu sa oplatí znovu sa sem vrátiť. Budapešť nielen objavovať, ale aj zažiť na vlastnej koži. Sadnúť si na raňajšiu kávu do tieňa Veľkej židovskej synagógy na ulici Dohány. Kochať sa cukríkovoružovým schodiskom a okázalými lustrami Literárneho múzea Petőfiho a potom sa zúčastniť zaujímavej besedy. Prejsť sa po brehu Dunaja, nechať sa zvábiť západom slnka, ktorého zapadajúce lúče jemne klesajú po budove paláca Vigadó.

Ponoriť sa do minulosti na slávnom cintoríne v mestskej časti Kerepes. Vhupnúť s našou aktuálnou obľúbenou knihou do koženého kresla v kaviarni New York. Dvadsaťštyri hodín tancovať a spievať na festivale Sziget, aby sme potom ešte týždeň vykašliavali prach. Vychutnávať víno na jednej z tehlových terás na námestí Madách a kochať sa pohľadom na vysvietenú kupolu baziliky svätého Štefana. V podnikoch na Gozsdu udvar počúvať živú hudbu a popíjať bylinný likér Unicum. Previesť sa žltou električkou, zhlboka vdychovať nadpozemskú vôňu líp a vydať sa na cestu okolo sveta. Či už smerom na východ od Východnej železničnej stanice alebo na západ od Západnej železničnej stanice.

Budapešť treba zažiť.

Pripravila: Noémi Bogyó
Preklad z maďarčiny: Lenka Nagyová
Foto: Noemi Bogyó a Gabriela Saiker