Nikoleta Kováčová: Ako dobre, že som iná

Nikoleta Kováčová: Ako dobre, že som iná

Na nitrianskom zimáku s kolegom Braňom cez prestávky počas zápasov nášho áčka moderujem súťaže. Práve tam som sa spoznala s Denisom. Denis je na vozíku. Na hokej ho vodí jeho mama. Saša je veľká žena, teda nie vzrastom, i keď mi stále tvrdí, že musí začať behať aspoň spolovice tak, ako ja. Sašin syn nedávno oslávil 18. narodeniny. A to tu vlastne ani nemal byť.

Pred osemnástimi rokmi mladej žene v pôrodnici totiž najprv oznámili, že potratila. Po chvíľke, že jej dieťa žije a potrebuje meno. Denis bol podľa lekárov od začiatku beznádejný prípad. Nie je. Vybojúva si každý deň na tomto svete, lebo vozík je len jedna z mnohých ťažkostí, ktoré jeho cestu životom lemujú. Tú však lemujú aj skvelí ľudia, ktorých si Denis získal. Patrím medzi nich aj ja a kolega z hokeja Braňo. Spoločne s maskotom nitrianskych hráčov Corgim sme prišli Denisovi ku kroku do dospelosti zablahoželať do Spojenej internátnej školy, ktorú navštevuje.

Okrem detí a mladých ľudí s rôznymi znevýhodneniami bola naša hodina medzi nimi plná aj neskutočne pozitívnej energie.

Ako inak sa dá opísať úsmev od ucha k uchu od vozíčkarov? Alebo vrúcne objatie od downíkov? Alebo tľapnutie či podanie ruky od malých autistov, ktorí sa pri tom starostlivo pozerajú úplne iným smerom, ale ty vieš, že to nie je znak ignorácie, ale naopak – veľkej dôvery?

Keď som v tomto spojenom internátnom svete sedela, jedla Denisovu narodeninovú tortu, sledovala, ako maskot Corgi tancuje „hlava, ramená, kolená, palce“ s dvomi malými dievčatami s downovým syndrómom, zatiaľ čo oslávenec ich vysmiaty podporuje z vozíka a mimo rytmu rozhadzuje rukami, opodiaľ sa krčí autistický chlapec, pričom jedným očkom pozoruje kamošov, uvedomila som si jednu zásadnú vec. Sme rôzni. Niekedy absolútne najviac ako si len vieme predstaviť. Napriek tomu sme tu. Z nejakého dôvodu. Pre mňa je tým základným posolstvom bytia robiť dobro. Klišé? Ale veď sa vraví, že keď nevieš pomôcť, aspoň neubližuj. Mnohí však akoby toto múdro nepoznali a ubližujú už len preto, že je ktosi iný, odlišný. A pritom nás ozaj nikto tam hore nerobil všetkých cez kopirák.

Pocity guče v hrdle pri myšlienkach na to, ako po mne na základke hádzali špongiu na zmývanie tabule len preto, že som pehavá, vystriedala pri poslednom zahryznutí do torty pozitívna energia. Sama som si totiž s pribúdajúcim vekom uvedomila, že inakosť je jednoducho fakt. A prijala som ho. Našťastie, do mňa už nikto pre pehy nehádže špongiu, ale to neznamená, že niektorí by neboli najradšej, keby sme boli ako cez kopirák. V ostatných týždňoch to opäť vnímam ako veľmi aktuálnu tému. Na Denisovej narodeninovej oslave, v tomto „jeho“ svete, mi to došlo: možno by stačilo, keby sa všetci tí neustáli sťažovatelia, moderní hejteri, samozvaní politológovia, sociológovia, psychológovia či experti na slovenské tradície vybrali na polhodinu do takéhoto zariadenia. Verím, že väčšina z nich by zmenila pohľad na svet. Verím. Aj vďaka Denisovi a Alexandre.

Nikoleta Kováčová

Mohlo by vás zaujímať…

Mohlo by vás zaujímať