Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
AKO MALÝ VTÁK ŠÍPKOVÚ RUŽENKU K ŽIVOTU PREBUDIL
Znie to ako názov erotickej rozprávky pre zakomplexovaných mužov.
Ale nebude to ani o Šípkovej Ruženke a ani o tom malom „komplexe“. S tým sa už nejako musíte vysporiadať sami.
Kiež by som bola Šípková Ruženka, ktorá zaspí tvrdým spánkom.
A nie som náročná, nemusí to byť na 100 rokov. Stačilo by aspoň osem hodín.
Mať tak dar tých šťastlivcov, čo vedia zaspať kdekoľvek, kedykoľvek a akokoľvek.
Tých, ktorí zaspia v stane na festivale za burácania metalovej kapely, pod diaľničným viaduktom. Tých, ktorých nezobudí ráno obecný rozhlas oznamujúci, že súkromný podnikateľ prišiel predávať uhorky nakladačky, papriky zelené, červené, oranžové. Alebo sliepky mládky pred znáškou a nosnice červené v znáške. Nezobudí ich ani ranný vlak, búrka, páriace sa mačky a ani motory lietadla štartujúceho alebo pristávajúceho ponad ich príbytok.
A vedeli ste, že kikiríkanie kohúta vydá toľko decibelov, ako štartujúce lietadlo? Ja už to viem.
Neďaleko totiž každé ráno štartuje jeden Boeing 747 Jumbo, ktorý už skončil svoju púť, ale motory ešte zo zotrvačnosti hučia. Starý kohút, ktorý kikiríka tak, ako by to už bolo jeho posledné. Ale na druhý deň kikiríka zase. Jumbo to nevzdáva. Vie, čo je jeho povinnosť. Vždy dve hodiny pred svitaním oznamuje ostatným kohútom, vtákom, mne a iným nespavým zúfalcom, že je tu a chráni svoje teritórium. Svoje sliepky.
Keď sa snažím využiť chvíle medzi dvoma kikiríkaniami a rýchlo zaspať, spustí sa ďalší orchester. Presne 3:40 letného času začnú na strome pod našim oknom ranné vtáčie rituály. Znie to ako ranný zhon a krik v duchu:
„Kde mám perie?“
„Kde si zase celú noc lietal?“
„A prines tie bio húsenice. Tie geneticky modifikované umeláky, čo si doniesol minule, sú dobré akurát tak na zalepenie hniezda. Keď sme už pri tom, nezabudni, poobede budeme prerábať hniezdo, zase som sa v noci prepadla k susedovi.“
A pridávajú sa ďalšie a ďalšie, presne podľa časového harmonogramu. Skúšam vypnúť uši. Nepomáha. A keď ma už únava premáha a vyzerá to, že predsa len zaspím, ozve sa:
„Hrkúúúú – hrkúúúú, hrkúúúú – hrkúúúú, hrkúúúú – hrkúúúú, hrkúúúú – hrkúúúú…“
A dokola. Celú večnosť. Vtedy si začnem opakovať Karla Hynka Máchu:
„Byl pozdní večer, první máj, večerní máj, byl lásky čas. Hrdliččin zval ku lásce hlas, kde borový zaváněl háj“…………..byl druhý máj, třetí máj, byl červen, červenec a lásky nikde. A nervy v kýbli.
Niekto by povedal, veď je to krása, vtáčí spev vyvoláva radosť a blahodarné pozitívne myšlienky.
Ja hovorím: „Chceeeeem spaaaaaaať!“
A tak vstanem a idem sa pozrieť na ten náš strom plný vtákov. Hrdlička sedí na konári a hrdličiak je zatiaľ asi 2 metre od nej. Pomaly, veľmi nenápadne sa posúva po konári smerom k nej. A keď je už celkom blízko, hrdlička sa posunie ďalej. A nápadník sa nedá odbiť a posúva sa zase smerom k nej. Až je hrdlička už celkom na konci a odletí. Hrdličiak zostáva sedieť a čumieť.
„No vidíš, hrkútaš tu ako besný, pobudíš pol bytovky a nič z toho,“ dohováram mu každé ráno. Aj vtáci to majú ťažké.
Ale scénka sa opakuje každý deň. Furt mu to nedošlo, že nie je ten pravý a mal by ísť hrkútať niekde inde.
A večer, zatiaľ čo pod bytovkou zápasia autá o parkovacie miesta, na našom strome zápasia vtáci o svoj kúsok konára.
Zasadá vtáčí parlament a prekrikujú sa. Možno diskutujú o vtáčej perspektíve a každý ju vidí inak. Spevavce krásne spievajú. Hlavne, keď vtáčka lapajú. Tie menej obdarené krákajú ako im zobák narástol. Niektorí sa snažia šplhať na čo najvyšší konár a chcú byť na vrchole stromu. Záleží od ponuky množstva vtáčieho zobu. A niektoré sedia aj na dvoch konároch.
Hlučné nenásytné, uškriekané straky si berú slovo bez opýtania a opakujú stále dokola, že oni nič neukradli, že to je čistá manipulácia a že ich chcú ostatní len skompromitovať.
A tam dole pri zemi, skackajú malé vrabce a čakajú, čo im od tých „vtákov“ z vysokých stromov spadne.
Ale padá jedine tak veľké h….o.
A nad tým všetkým, vysoko v oblakoch, lietajú dravce, ktoré rozpínajú široké krídla a patrí im každý strom.
Keďže v byte je už nad 30 stupňov, sedím na balkóne a počúvam tie vtáčie večerné diskusie.
Zrazu spoza rohu niečo letí rovno na mňa. Tesne popri mojom ľavom uchu to ten malý vták vytočil a pristál na strome. Kým som sa stihla spamätať, letel ďalší. Ten istý manéver.
Scéna ako z Hitchcockovho hororu. A keď už letel tretí, uvedomila som si, že sedím priamo v letovej dráhe. Sú chvíle, kedy človek musí ustúpiť prírode. Hoci aj na svojom vlastnom balkóne. A tak som rýchlo zaliezla do horúceho bytu a z tej horúčavy som si spomenula na Murphyho zákon:
„V ruke držaný vták je menej nebezpečný ako ten, čo ti lieta nad hlavou.“
Vtáčí svet je veľmi podobný ako ten náš.
Tiež musia ráno vstať, ísť zháňať obživu, hľadať si partnera, splodiť deti, žiť vo vtáčej komunite, občas zle vybočiť zákrutu, občas hľadať svoje miesto na strome a napokon zomrieť. Niektorí sú vysoko, iní sa držia pri zemi, niektorí sú verní jednému partnerovi celý život, niektorí sú prelietaví, niektorí si môžu dovoliť odletieť v zime na pár mesiacov do teplých krajín a niektorí sa musia nejako pretĺkať krutou zimou. Sú takí, ktorí usilovne celý deň zháňajú potravu, stavajú hniezda. A sú aj takí, ktorí len poletujú a s….ú na všetko.
V jednej veci sú ale vtáci oproti nám ľuďom rozdielni. VEDIA LIETAŤ. Kedykoľvek a kdekoľvek sa im zachce. Hoci aj tu sú určité limity. Ako hovorieval Karol Polák: „Na ihrisku je taká hmla, že aj vtáci chodia pešo“.
Aj napriek nedostatku spánku, mám rada náš strom plný vtákov. Vždy mi totiž pripomenú ten pocit slobody. A že si treba občas zalietať. Hoci aj bez krídel.
A keď chytím ten správny vzostupný prúd, tak by to mohol byť celkom dobrý úlet.
Tak si ho doprajte aj vy.
