Nenechajte sa ovládať svojimi emóciami. Znie to ako dobrá rada. Ale ako na to?

Nenechajte sa ovládať svojimi emóciami. Znie to ako dobrá rada. Ale ako na to?

Súhlasím s tým, že ak sa necháme zmietať emóciami, nebude to mať na náš život pozitívny vplyv. Ale už ťažšie je upochopiť, čo teda s tými emóciami treba robiť.

Od ranného detstva sme boli vedení k tomu, aby sme ovládali svoje emócie a potláčali ich prejavy.

Najmä pokiaľ ide o emócie, ktorých prejavy sú nepríjemné či rušivé pre okolie, čiže pre rodičov a iných dospelých alebo pre skupinu. Tieto neboli vítané a my sme sa kvôli nim cítili odmietaní. Môže sem patriť hnev, strach, smútok, ale prekvapivo aj nadšenie, radosť, hravosť, zvedavosť. A zámerne hovorím o prejavoch, lebo veď posúďte sami, môže dieťa v skutočnosti necítiť?

Naše skúsenosti z detstva nás naučili, že určité typy emócií sú zlé, neprijateľné, nezvládateľné. Ba dokonca, že ak tieto emócie prežívame a prejavujeme, my sami sme zlí a nezaslúžime si lásku, prijatie a podporu.

V snahe nenechať sa ovládať svojimi emóciami sa teda naopak my pokúšame ovádať svoje emócie. 

Medzi najrozšírenejšie spôsoby patrí potláčanie, ignorovanie a vytesňovanie. Niektorým sa to podarilo až do takej miery, že sa od svojich autentických emócií úplne odpojili. Stránime sa emócií, ktorých sa bojíme, máme s nimi previazané negatívne hodnotenie, ktoré sú bolestivé a trápia nás. Ako dôsledok predstavujú vlastné emócie pre veľa ľudí veľkú neznámu a neprebádanú oblasť.

Cieľom sa stáva prežívať v živote čo najmenej “negatívnych” emócií a čo najviac pozitívnych. Zabúdame však, že emócie sú ako spojené nádoby. Ak nevieme spracovať tie emócie, ktoré vnímame ako “zlé”, často ani tie žiadúce “dobré” emócie nie sú také hojné a šťavnaté, ako by sme chceli.

Skutočným cieľom je byť slobodným človekom a zároveň dokázať v plnosti prežívať svoje emócie.

Cestou k tomuto cieľu nie je naučiť sa ovládať svoje emócie, ani s nimi bojovať, ale prijímať ich.

Je zaujímavé si všimnúť, že už samotný výrok nenechať sa ovládať svojimi emóciami, obsahuje veľmi hlboké poznanie a síce, že sú tu dve odlišné entity – ja a moje emócie. Ja a moje emócie nie je jedno a to isté. Skúste sa na chvíľu zastaviť a uvedomiť si toto: Ja, to nie je moje telo. Nie je to moja vôľa, moje rácio, moje myšlienky, moje túžby, nie sú to ani moje pocity a emócie. Ja som to vedomie, ktoré toto všetko dokáže vnímať, pozorovať, vyhodnocovať a s týmito všetkými vecami narábať, spolupracovať a používať ich.

Nestotožňovanie sa so svojimi emóciami je dôležitým východiskom pre ich spracovanie – keď my máme svoje emócie, naše emócie už nemajú v hrsti a neovládajú nás.

Treba tiež rozlišovať medzi emóciou ako takou a vonkajším prejavom emócie. To, že emóciu navonok neprejavujeme ešte neznamená, že ju neprežívame. Dokonca aj keď sme jú úplne vytesnili a nie sme si ani vedomí, že ju prežívame, neznamená to, že tá emócia v nás nie je a že nevplýva na naše vnútorné procesy a zdravie.

Ďalší aspekt, ktorý by som tu rada zdôraznila je, že naše emócie nezvnikajú náhodne a NIE SÚ reprezentantom toho, či sme “dobrý” alebo “zlý” človek. Toto je podľa mňa zásadný posun v nazeraní na emócie a následne aj v spracovávaní emócií, ktoré prežívame.

Mnohokrát si ako ľudia na seba dávame nerealistické očakávania alebo ciele, že istý druh emócie, ktorú považujeme za prejav zlého charakteru, už nepocítime. A ak sa to stane, je to dôkaz, že sme predsalen vnútri zlí alebo aspoň nedostatočne osvietení. Druhou stránkou tejto mince môže byť akási rezignácia a “zmierenie sa” s tým, že ja som proste taký/-á a nedá sa s tým nič urobiť.

Ako ľudia môžeme prežívať celé spektrum emócií, ktoré sú reakciami na nejakú situáciu a tiež vyplývajú z našich skúseností, potrieb a presvedčení. 

Takže, čo keby sme sa na všetky svoje emócie pozerali ako poslov, ktorí nám prinášajú dôležitú správu. Táto správa sa dá dekódovať a odhalí nám niečo hlbšie o nás a o tom, čo sa v nás odohráva a čo potrebujeme? Mohli by sme im s láskou a so záujmom venovať pozornosť, vypočuť ich, porozumieť a následne sa rozhodnúť, ako sa zachováme.

Dalo by sa to priblížiť porovnaním k pocitu fyzickej bolesti. Nikto z nás sa nepoteší, keď si popáli jazyk o horúcu polievku alebo pricvikne prst, ale bez schopnosti vnímať bolesť by sme asi neprežili ani týždeň. Bolesť okamžite upriami našu pozornosť na to, čo nás ohrozuje. Nie je príjemná a nemáme dôvod v nej zotrvávať, ale ak by sme ju necítili, ignorovali, či vôľou prekonali, zle by sme na to doplatili.

Podobne aj naše pocity sa objavujú preto, aby nás na niečo dôležité upozornili.

Ak si ich nevšímame a zatvárame pred nimi dvere, ujde nám niečo zásadné a tiež prichádzame o možnosť vedome ich spracovať a rozhodnúť sa, ako zareagujeme.

Naopak to vedie k ich hromadeniu a následným nečakane silným a neadekvátnym prejavom potlačených emócií ako napríklad výbuchy hnevu, zaplavujúci smútok, iracionálny strach. Alebo pocit prázdnoty, nenaplnenia, odpojenia od samáho seba aj od ostatných ľudí. Pocit frustrácie, nerozhodnosť, neschopnosť niečo zmeniť k lepšiemu. Dôsledkami môžu to byť dokonca aj ochorenia, hlavne psychické a autoimunitné.

Preto naučiť sa vítať svoje emócie bez odsudzovania, nech sú akékoľvek, je jedným z dôležitých krokov k nadobudnutiu vnútornej rovnováhy a emočnej zrelosti.

Keď si uvedomíme, čo sa za našimi pocitmi skrýva, aké posolstvo nám prinášajú, pochopíme, že nie sú dobré alebo zlé. Všetky sú pre nás užitočné a všetky sú v rôznych situáciách adekvátne a legitímne.

 – – – – – – –

Autorka má certifikát na sprevádzanie koučingovým programom Otvor sa láske, ktorý vytvorila americká psychologička a terapeutka Katherine Woodward Thomas, a ktorý pomohol už tisícom ľudí na celom svete prekonať svoje vnútorné bariéry a limitujúce presvedčenia, vrátiť sa k sebe a nájsť lásku svojho života.

Teraz je dostupný aj v slovenskom jazyku. Ak vás to článok zaujal a chcete sa dozvedieť viac, môžete navštíviť jej stránku www.otvorsalaske.sk alebo rovnomennú stránku či profil Liba Mikleticova na FB.