Názor jedného sudcu na slobodu prejavu.

Názor jedného sudcu na slobodu prejavu.

Parafrázovanie časti rozsudku prvého stupňa, v ktorom sa súd zaoberal aj problematikou slobody prejavu.

V prvom rade je nutné poukázať na skutočnosť, že posudzovať predmet slobody prejavu iba z pohľadu právnej vedy či judikatúry by bolo nedostatočným pochopením šírky problematiky slobody prejavu a takýto náhľad by nevystihoval skutočnú hĺbku a rozsah témy, o ktorej by mal rozhodnúť súd.

Filozoficko-právny kontext

Filozoficko-právny kontext posudzovaného prípadu vyjadruje interdisciplinárny presah inštitútu slobody prejavu a nutnosť posudzovať prejednávané otázky v ontologickej celosti. Žijeme v období, keď dynamika vývoja európskej spoločnosti dolieha na každého z nás.

Nie sú to už iba podnety zasahujúce niektorých jednotlivcov či určité skupiny. Pokojné a predvídateľné obdobia v živote európskeho človeka čelia krízam rôzneho druhu či medzinárodným napätiam. Rovnako tak je ohrozovaná aj podstata inštitútu slobody prejavu. Spôsob, akým sa Európa vysporiadava s uvedenými podnetmi, vzbudzuje oprávnené obavy o demokraciu, právny štát, ľudské práva a teda aj o slobodu prejavu.

Vymedzovanie sa človeka voči slobode sprevádza európsku spoločnosť od počiatočných fáz jej vývoja a bude ju sprevádzať aj v budúcnosti.

Nachádzanie rovnováhy medzi zmyslom pre celok a individualitou človeka sa stalo neoddeliteľnou súčasťou európskej identity. Helénsky humanizačný progres vo vnímaní slobody, keď orientálna sloboda jedného ustúpila slobode mnohých, bol základom aj pre slobodu prejavu. Dôsledkom rozvoja slobody bol vznik inštitútov demokracie a právneho štátu, ktoré sa vďaka aténskemu experimentu stali trvalým európskym dedičstvom a vzorom v riešení otázok vo vzťahu človeka k slobode až do súčasnosti.

Skutočnosť, že demokracia je vláda ľudu, kladie intenzívne požiadavky na tých, čo vládnu, ale aj na tých, ktorí mandát vlády udeľujú. Riziko zneužívania moci na jednej strane a neuvedomelosti ľudského substrátu na druhej strane má za následok krehkosť demokratického zriadenia a zároveň predpokladá zvýšené nároky na jeho pravdivosť a spravodlivosť.

Aj v dnešnej dobe stále hľadáme uskutočniteľný pomer medzi slobodou a jej obmedzovaním.

Najmä v krízových obdobiach zisťujeme, že rešpektovanie najmä slobody prejavu je pre mnohých príťažou. Myslieť a konať demokraticky je jedným z vrcholov ľudského ducha, keďže jeho nevyhnutnosťou je rešpektovať slobody a potreby iných a neupierať druhým to, na čo si nárokujem sám.

Problematika slobody prejavu je odrazom nielen aktuálnych spoločenských výziev, ale najmä náhľad do problematiky slobody v najširšom zmysle, ktorý sa nezaobíde bez základnej paradigmy existencie slobody – prirodzeného práva. Je potrebné zdôrazniť, že bytnosť slobody prejavu vyplýva z podstaty človeka ako ľudskej bytosti, a nie z jej zakotvenia v dohovoroch, zákonoch lex humana alebo súdnych rozhodnutiach.

Demokratický mechanizmus právnej úpravy a súdnych rozhodnutí je iba signifikantnou súčasťou celospoločenského garantovania slobody prejavu pre každého jednotlivca alebo komunitu. Slobodu prejavu, vyplývajúcu z ľudskej prirodzenosti a potreby vyjadriť sa, je v európskom priestore nutné vnímať ako nástroj na zabezpečenie ľudskej dôstojnosti a ako obranu proti útlaku a neprávosti.

Aby sme pochopili európske poňatie slobody prejavu, je nevyhnutné uchopiť znovu rodiace sa počiatky, ktoré majú svoj pôvod v starogréckom období, ktoré sa stalo priekopníkom v otázkach demokracie a slobody a nastavilo pravidlá myslenia. Tie mali za následok reťazec vývoja a pokroku až do súčasnosti.

Sloboda prejavu je jedno z najprvotnejších a najzákladnejších práv človeka už od narodenia. Preto vždy, keď začne kolabovať demokracia a právny štát, tak sloboda prejavu je postihovaná medzi prvými. Prísne obmedzenie spektra prijateľného názoru je jedným zo symptómov úpadku demokratickej spoločnosti.

Aj keď sloboda prejavu nie je absolútnou slobodou a vyžaduje určitú predvídateľnú spoločensko-právnu reguláciu v rôznych oblastiach života, v skutočne slobodnej spoločnosti sa aj s nebezpečnými názormi bojuje primárne dialógom a osvetou. Poznanie histórie nás presviedča, že iba sama existencia nebezpečných názorov nezakladá ohrozenie spoločenských poriadkov.

Skutočné ohrozenie nastáva vtedy, ak si ľudia tieto názory osvoja plošne, lebo pod ťarchou ťaživých spoločenských pomerov nemajú na výber.

Najlepšou prevenciou pred šírením nebezpečných názorov je preto pravdivá a spravodlivá spoločnosť zabezpečujúca spokojnosť veľkej väčšine jej členov. Okrem toho aj nedávne obdobia života našej spoločnosti nám ukázali, že označovanie vybraných názorov za nebezpečné je často iba zámienkou na neodôvodnené zásahy do slobody prejavu a na cenzúru.

Odsúdenie a smrť Sokrata nám bude navždy ako memento pripomínať zlyhania demokracie a ničivé účinky tzv. demokratickej cenzúry.

Snaha o zamedzenie politickej zmeny či ozdravovanie dekadentných prejavov demokratickej spoločnosti s použitím zásahov do slobody prejavu a cenzúry je procesom umŕtvovania demokratického zriadenia smerujúcim k jeho zániku. Inštitút slobody prejavu má zabezpečiť, aby prirodzenú túžbu vyjadriť sa mohol každý človek uplatniť bezpečne, a to bez trestajúcich zásahov spoločnosti.

V duchu princípu humanity je ľudský rod povinný nasledovať ideu slobody prejavu a vynaložiť maximálne úsilie, aby každý človek mohol prezentovať seba samého bez obavy z cenzúry alebo potrestania. Tak ako demokratická spoločnosť má šancu na prežitie iba vtedy, ak sa jej členovia správajú rozumne a zodpovedne, tak aj o slobodu prejavu by sme sa mali usilovať spôsobom, ktorý nezvyšuje v spoločnosti napätie a nevraživosť.

Napriek tomu, že idea slobody prejavu je pre ľudstvo plošne neuchopiteľná, má byť pre nás výzvou a vzorom pri tvorbe našich myšlienok a prejavov za plnohodnotného rešpektovania odlišného názoru, s ktorým polemizujeme korektne, bez šírenia nenávistných prejavov.

Zušľachťovanie seba samého a nepretržité zdokonaľovanie vlastného intelektu a emócií je tou platónskou starostlivosťou o dušu, ktorá zabezpečuje vzájomný rešpekt v spoločnosti reprezentovaný inštitútom slobody prejavu. Je závažným teleologickým nepochopením pravidiel demokratickej spoločnosti považovať názorovo rozdelenú spoločnosť za neželaný stav, keďže existencia množstva odlišných názorov je prirodzenou súčasťou práve demokratického zriadenia.

Ale nerešpektovanie odlišného názoru a šírenie nenávisti voči nositeľom iných názorov zosmiešňovaním, ponižovaním či nálepkovaním je prejavom nedostatočného demokratického cítenia a znamením úpadku úrovne spoločenského vedomia slobodnej spoločnosti. Byť úprimným a presvedčeným obhajcom hodnoty slobody prejavu znamená dopriať slobodu prejavu svojim oponentom rovnako ako sebe samému.

Dožadovať sa práva na slobodu prejavu vtedy, keď mi je upieraná, a pociťovať radosť, ak je odopieraná názorovému protivníkovi, je prejavom vnútornej osobnej slabosti a nezrelosti vo vnímaní demokratických pravidiel spoločenského života.

V duchu postulátov prirodzeného práva a možnosti slobodnej voľby má každý človek právo hlboko nesúhlasiť s odlišnými názormi.

Ale aj postoje nezodpovedajúce našim vlastným názorom, majú v slobodnej a demokratickej spoločnosti právo na existenciu a ochranu. V žiadnom prípade neznamená, že ak bol niekto kýmkoľvek označený napríklad za konšpirátora alebo dezinformátora, je z tohto dôvodu automaticky konšpirátorom v akomkoľvek význame slova alebo webstránkou so sporným obsahom. A to najmä preto, že takéto verbálne označovanie má vždy subjektívny charakter a to aj napriek snahe niektorých subjektov prezentovať svoje názory ako objektivizované.

Za účelom zachovania hodnoty slobody prejavu a dodržiavania demokratických princípov sme ale povinní takúto aktivitu strpieť. Zvlášť, ak subjekty s mediálnym predmetom činnosti dobrovoľne vstupujú do verejného priestoru a podstatným spôsobom ho formujú. Preto sú povinní zniesť väčšiu mieru kritiky zo strany názorových a ideologických oponentov.

Výmena názorov a informácii z dôvodu existencie verejného záujmu si zasluhuje zvýšenú mieru ochrany.

Názorový súboj je prirodzenou súčasťou demokratickej spoločnosti, v ktorej sa pravdivosť názoru vytvára vo vzájomnom dialógu. Dialóg, ako priestor pre hľadanie pravdy, je nenahraditeľnou podmienkou fungovania pluralitnej slobodnej spoločnosti. Príliš jednostranne nastavený mediálny filter, spolu s častým zneužívaním označovania niektorých názorov ako konšpiračné alebo dezinformačné, ich vylučovanie z rámca dialógu síce sťažuje proces objektivizácie a vytvárania pravdivého názoru, ale aj takéto konanie je prikryté slobodou prejavu.

Skutočne demokratická a slobodná spoločnosť toleruje v rámci šírky slobody prejavu aj takéto konanie, lebo každý člen demokratickej spoločnosti má právo nielen diskutovať alebo nediskutovať, ale aj si vybrať, s akými inými názormi sa bude konfrontovať.

Je nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že pojem dezinformácia je v súčasnej dobe vo verejnom priestore pravidelne zneužívaný za účelom nepovažovať nepohodlné informácie za informácie.

Zámerom týchto praktík je dosiahnuť stav, v ktorom nepohodlné informácie nebudú hodné ochrany a budú vylúčené zo spoločenského a mediálneho diskurzu k prejednávaným témam. Uvedený prístup sa snaží vyhnúť pluralitnej názorovej súťaži a navodiť dojem, že určitými informáciami nie je potrebné sa zaoberať a zisťovať ich pravdivosť.

Takéto vnímanie je však v rozpore s pravidlami kritického myslenia, ktorého cieľom je pochybovaním uchopiť objektivizovaný názor. Túžba po kritickom myslení totiž od nás vyžaduje získavať všetky možné informácie k danej téme a následne posúdiť ich pravdivosť aj v najširšom kontexte a súvislostiach.

Upínanie sa iba na úlomky ontologickej úplnosti a ich absolutizácia bez zohľadňovania tematického presahu, v ktorom je problematika zasadená, poskytuje nutne pokrivený konečný výstup nášho intelektuálneho skúmania a preverovania. Keďže kvalita slobody prejavu je závislá od kvality slobody myslenia, tak iba myslenie v nekonečnom presahu toho, čo myslíme, nás dokáže priblížiť k pravdivej skutočnosti.

O tom, či je niektoré médium konšpiračným médiom v akomkoľvek význame slova alebo médiom so sporným obsahom, rozhoduje nakoniec výlučne každý z nás na základe slobodnej voľby.

Každý jednotlivec môže so závermi kohokoľvek súhlasiť alebo ich odmietnuť a rozhodnúť sa, akým smerom sa bude uberať jeho vnútorný postoj pretavený do akejkoľvek činnosti, ktorá bude v súlade so zákonom. Základnou paradigmou európskeho kultúrneho priestoru a jadrom slobody európskeho človeka je sloboda prejavu založená na starogréckej parrhesii, ktorej posolstvo sa stalo neoddeliteľnou súčasťou mnohých medzinárodných dokumentov a rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. V duchu európskej tradície parrhesie môže byť sloboda prejavu priama, kritická, kontroverzná či šokujúca.

Rovnakého názoru je aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojich rozhodnutiach na odkaz parrhesie nadväzuje. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva predstavuje sloboda prejavu jeden z najdôležitejších pilierov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca.

Európsky súd pre ľudské práva konštatuje, že sloboda prejavu sa vzťahuje aj na myšlienky a informácie, ktoré útočia, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, osobitne pokiaľ ide o informácie o otázkach verejného záujmu. Ide o požiadavky plurality, tolerancie a ducha otvorenosti, bez ktorých demokratická spoločnosť nemôže existovať. Na uchovanie slobody prejavu ako jedinečnej ústavnej hodnoty, ktorá je predpokladom demokratického zriadenia, je preto nevyhnutné, aby sme strpeli aj také prejavy, ktoré sú pre nás v súlade so zákonom obťažujúce, nepríjemné alebo také, ktoré považujeme za nepravdivé.

Ochrana slobody prejavu má v týchto prípadoch absolútnu prednosť.

Je v rozpore so zásadami vnímania slobodných a demokratických procesov, aby sa akékoľvek médium pokúšalo riešiť úbytok čitateľov alebo podporovateľov tým, že sa snaží zakázať pre neho nepohodlný oponentský prejav, nech by aj bol akokoľvek tematicky či obsahovo pochybný, avšak pokrytý prirodzenoprávnou a zákonnou úpravou slobody prejavu demokratického zriadenia a princípmi právneho štátu.

V demokratickej spoločnosti vystavuje konečné vysvedčenie mediálnemu priestoru sám občan a nie konkurent či protivník. Rozhodujúce faktory, ktoré majú dopad na tvorbu úsudku občana a na jeho správanie sú miera intelektuálnej uvedomelosti občana, jeho schopnosť samostatne kriticky myslieť a úroveň jeho zodpovednosti.

V slobodnej a demokratickej spoločnosti je vylúčené zbavovať občana možnosti slobodne sa rozhodnúť medzi rôznymi názorovými prúdmi tým, že štát svojím autoritatívnym zásahom odstráni myšlienkový prejav alebo zdroj, ktorý má potenciál ovplyvniť mienku občana, pokiaľ tento prameň pôsobenia neopúšťa zákonný rámec ultima ratio. Patrí k nevyhnutnej výbave slobodnej spoločnosti nechať sa ovplyvniť kýmkoľvek alebo aj nikým.

Sloboda prejavu je taká dôležitá a nenahraditeľná hodnota demokratickej spoločnosti, že jej obmedzenie je možné iba výnimočne a iba z veľmi vážnych dôvodov.

Tak ako demokracia vznikla ako potreba vyplývajúca zo slobody prejavu a zotrváva na jej ramenách, tak demokratické zriadenie prestane mať prirodzený dôvod na svoju existenciu, keď obmedzovanie slobody prejavu dosiahne kritický bod. Najčastejšie môže byť sloboda prejavu obmedzená z dôvodu jej konfliktu s inými právami a slobodami.

To, akým legitímnym obmedzeniam môže čeliť výkon práva na slobodu prejavu, sa uvádza aj v článku 10 odsek 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Zásahy do slobody prejavu je nutné posudzovať prísne individualizovane od prípadu k prípadu a iba pod dohľadom súdnej moci.

Pri rozhodovaní o pripustení zásahu do slobody prejavu je orgán na to oprávnený povinný postupovať v súlade s metodickým princípom od širšieho k užšiemu. Myšlienkový proces toho, kto rozhoduje, by mal teda smerovať od neobmedzovania slobody prejavu k nutnosti jej obmedzenia.

Opačný postup by bol absenciou demokratického prístupu k hodnote slobody prejavu.

Obmedzovanie slobody prejavu zo strany jednej z mocí v štáte len preto, že sa niekomu nepáči zaradenie na zoznam stránok so sporným obsahom a z toho plynúce následky, by bolo neprimeraným zásahom do slobody prejavu hraničiacim s cenzúrou. Pluralitné názorové spektrum neoddeliteľne patrí do výbavy demokratickej formy politického zriadenia, ku ktorému sa Slovenská republika hlási.

Nespornosť skutkových okolností akéhokoľvek prípadu potrebných pre rozhodnutie súdu umožňuje súdu upriamiť svoju pozornosť iba na základný účel súdneho konania, ktorý vychádza z jeho podstaty, ako aj z článku 2 ods.1 základných princípov Civilného sporového poriadku a rozhodovať iba o tom, čo sporovým stranám podľa práva obsiahnutého v právnych predpisoch patrí (suum cuique tribuere). Rozhodovanie súdu v neskrytosti toho, čo sa naozaj stalo, a absencia rezignácie na objasnenie skutkových okolností prípadu z dôvodu nedostatočnej kvality a kvantity v navrhovanom dokazovaní stranami sporu, priniesie najvyšší možný predpoklad spravodlivého výsledku súdneho procesu aj v jeho materiálnej podstate (ex facto ius oritur). Pretože iba alétheia ako neskrytosť, vyjadrená skutkovými okolnosťami (ontós on), môže zabezpečiť teleologickú podstatu súdneho konania pre sporové strany, ako aj pre celú demokratickú spoločnosť.

Redakcia 40plus