Nastalo civilizačné rozdelenie a spor o to, čo Slovensko je a čím má byť.

Nastalo civilizačné rozdelenie a spor o to, čo Slovensko je a čím má byť.

Slovensko zažíva jedno z najťažších období svojej existencie. A nie preto, že by ho sužovala vojna, hlad alebo prírodná katastrofa. Zlom prichádza zvnútra, z dôvery, ktorá sa vytratila. Zo slov, ktoré sa menia na zbrane. Z moci, ktorá sa mení na opovrhnutie.

Vládna moc už ani neskrýva svoju nadradenosť. Dialóg je nahradený direktívou, kritika je zosmiešňovaná a občan, ten, ktorý by mal byť stredobodom záujmu, je iba prekážkou v politickej hre. Arogancia nie je len správanie, ale filozofia. Je to spôsob, akým sa odpovedá na otázky, ignoruje verejná mienka, a ako sa zo zákona stáva nástroj pomsty, nie spravodlivosti.

Ak nás niečo posledné roky naučili, tak je to fakt, že spoločnosť sa môže rozdeliť veľmi rýchlo  a veľmi hlboko.

Už nejde len o odlišné názory. Ide o neprekonateľné priepasti medzi skupinami, ktoré si prestali veriť, počúvať sa, chápať sa. Polarizácia už nie je len o politike, ale zasiahla rodiny, pracoviská, priateľstvá.

Slovensko dnes žije v dvoch paralelných svetoch, ktoré sa navzájom čoraz menej počúvajú a ešte menej chápu. Nie je to len klasický stret „pravice“ a „ľavice“, ani len generačný konflikt. Je to hlboké civilizačné rozdelenie a spor o to, čo Slovensko je a čím má byť. Rozdelenie, ktoré preniká do každej vrstvy spoločnosti a podnecuje strach, podozrievanie a nenávisť.

Toto nie je len politický problém. Je to tragédia každodenného života.

Stret hodnotových svetov sa presúva z parlamentu do obývačiek. Mnohí zažívame hádky s blízkymi kvôli vakcinácii, vojne na Ukrajine, médiám či voľbám. Dlhoročné priateľstvá sa končia, rodiny sa prestávajú rozprávať.

Rozdelenie národa sa tak stáva intímnym zranením a každý z nás nesie jeho dôsledky. A najväčšia hrozba spočíva v tom, že si na tento stav zvykáme, akoby bol normálny. Aby mohla existovať funkčná demokracia, musí existovať aspoň základ spoločného príbehu. Spoločná predstava o tom, čo je spravodlivé, čo je lož, čo je extrém a čo je ešte únosné. Slovensko dnes túto spoločnú pôdu stráca. A ak ju neobnovíme, nebude čo brániť.

Skutočný nepriateľ nie je ten, kto má iný názor, ale ten, kto vedome stavia ľudí proti sebe, kto živí nenávisť pre vlastný prospech a kto sa bojí slobodného dialógu. Kým budeme ako spoločnosť ochotní prijať, že druhý je len „dezolát“ alebo „zradca“, neexistuje cesta späť k dôvere. Diskusia, taká potrebná pre zdravú demokraciu, sa zmenila na arénu plnú výkrikov, osočovania a dehumanizácie. Nenávisť je čoraz častejšie tolerovaná, niekedy priamo živená vrcholnými predstaviteľmi štátu. Slová už nie sú len prejavom názoru. Sú zbraňou. A rany, ktoré spôsobujú, sú hlboké.

Komu ešte veriť?

Súdy, polícia, médiá, parlament sú inštitúcie, ktoré by mali byť oporou demokracie, no čelia obrovskej strate dôvery. Občan si kladie otázku: Komu ešte veriť? Keď je spravodlivosť selektívna a pravda relativizovaná, zostáva len pocit bezmocnosti. A to je ten najúrodnejší pôvod pre extrémy.

Slovensko sa mení pred našimi očami. Denne sme svedkami krokov, ktoré by ešte pred pár rokmi boli nepredstaviteľné. Normalizuje sa nenormálne. A my to všetko sledujeme, komentujeme, zdieľame, ale akoby bez schopnosti to zastaviť. Možno preto, že sme už unavení. Možno preto, že sa bojíme. Ale možno aj preto, že sme si ešte neuvedomili, že demokracia nie je samozrejmosť.

Ak je toto najtemnejšia vlna, potom nezostáva iné, len dúfať, že príde obrat. Že si Slovensko spomenie, kým chce byť. A že moc si opäť uvedomí, komu patrí. Ľuďom. Kým však ten deň príde, nesmieme prestať hovoriť, písať, protestovať, pripomínať. Pretože ticho je najväčším spojencom úpadku.

Knihu Posledná vlna si môžete objednať aj tu: www.danakrizanova.sk

Pripravila: Dana Križanová, autorka knihy