Keď prídete do kontaktu s človekom, ktorý je narcista, sledujte tzv. červené vlajky. Ako ich rozpoznať?

Narcistická porucha a narcista v živote

V našom magazíne sme sa venovali narcistickej poruche už veľakrát. Niekedy sa mi zdalo, že to už možno preháňame. Ale nie! Po poslednom článku, ktorý napísala Aďa (bol to od nej už štvrtý v poradí), sa roztrhlo vrece. Píšete mi väčšinou do správ, lebo sa bojíte napísať čo i len verejný komentár. Rozhodla som sa preto, že venujem svoju chvíľu téme narcistická porucha a narcista v živote aj ja. (*Pod článkom sú linky na tému v predošlých textoch.)

Narcista v pracovnom živote

Nežila som nikdy s narcistom. To, našťastie, nie. Ale mám bohaté skúsenosti z pracovnej oblasti. A tam sa na mňa ľudia s touto poruchou, keď to tak môžem nazvať, priam lepili. Až som si niekedy kládla otázku, že čo robím zle, keď som si toto zaslúžila? Po poslednej skúsenosti, ktorú som mala, som konečne prišla na odpoveď. Chyba bola naozaj vo mne. Aj keď to môže znieť sebaobviňujúco.

Ale poďme po poriadku…

Sebahodnota

Keď prídete do kontaktu s človekom, ktorý je narcista, tu i tam sa vám zobrazí v hlave takzvaná červená vlajočka… Ale len málokedy na ňu zareagujete. Je to preto, že narcista vás vie aj krásne pochváliť. A tým sa zmaže skoro každá „podpásovka“. Mne osobne sa to stávalo preto, že som mala nízku sebahodnotu. Dnes už to viem. Bolo to hlavne preto, že aj keď pôsobím sebavedomo, z detstva som si niesla niekoľko tráum. A tie sa týkali môjho postavenia v očiach iných. Strašne som chcela dokázať sebe aj okoliu, že aj keď som z dediny a z rodiny, kde sa prejavila psychická choroba, tak ja som NORMÁLNA. A aj keď som si nestihla urobiť vysokú školu, lebo som sa príliš skoro stala mamou, chcela som svetu dokázať, že aj bez školy mám na to. Tak som išla a BOJOVALA a DOKAZOVALA. Vlastne už v mene Martina sa vraj skrýva bojovnosť.

Keď som mala 26 rokov, stala som sa konateľkou švajčiarskej firmy na Slovensku. Keďže som vedela super po anglicky, rýchlo som sa učila a vedela som výborne vyjednávať (škola života a rady hlavne od mojej starej mamy), dostala som ponuku, ktorá sa neodmieta. Ale kdesi vo vnútri som pochybovala o svojich schopnostiach. Z chodníka som sa dostala na diaľnicu.

A objavil sa v mojej blízkosti človek, ktorý mi často opakoval, že som mala viac šťastia ako rozumu. Lebo za normálnych okolností sa 26-ročný človek k takejto pozícii nedostane. Teda áno. Taká pekná, jedine cez posteľ. Takže som bojovala a dokazovala, že ja predsa niečo viem. Dorobila som si potrebné školy. Ale aj tak. Viac šťastia ako rozumu – toto sa mi motalo v hlave veľmi často.

Normálne okolnosti…?

Za normálnych okolností sa takáto pozícia získa fakt väčšinou náhodne, resp. sa nezíska.  Keby som si bola istejšia sama sebou (nemyslím tým namyslená – ale istá svojím zámerom a schopnosťami) a nespochybňovala samu seba, moja vnútorná odpoveď mohla znieť úplne inak. Oni to totiž naozaj neboli NORMÁLNE OKOLNOSTI. Bolo krátko po páde socialistického zriadenia a ľudí, čo vedeli dobre po anglicky, bolo za hrsť. Nemala som síce vysokú školu, ale mala som niečo iné, čo bolo v tej chvíli v medzinárodnej firme potrebnejšie, ako skúška zo socialistickej ekonómie alebo marx-leninizmu…

Z firmy som po 5 rokoch odišla, lebo jediné, čo môžete urobiť, ak máte v kolektíve človeka s narcistickou poruchou, je odísť a hľadať niečo iné…

Potom boli ďalšie firmy a ďalší narcisti.

Bolo ich asi 5 za môj život. Väčšinou išlo o ľudí, ktorí sa mi na začiatku líškali. Podporovali ma. Išli z mojej „geniality“ skoro zomrieť a patrične mi to dávali najavo. A mne to robilo dobre. Lebo predsa len, keď vás niekto chváli a motivuje a vy viete, že s gymplom sa väčšinou nejaká super kariéra nerobí… Ja som si, skrátka, nestála sama za sebou. Krásne to povedala teraz nedávno Anna Hogenová. Aj keby vaša lýra hrala falošne, jediné, čo nesmiete pripustiť, je rozpor so samým sebou. Aké krásne a jednoduché. Však?

Narcistická porucha a narcista v živote – červené vlajky…

Každý z nás to cíti, ale niekedy dlho trvá, kým si to človek prizná. Dokonca, často sa stane, že agresora obhajujeme. Veď oni to myslia s nami dobre. Chcú nás posúvať vyššie a vyššie. Ja som tie červené vlajky často vnímala. ALE. Chcela som predsa svetu dokázať, že… Možno aj vy máte svoje ŽE. Neviem. Ja iba vidím, že riešenie je jednoduché. Nenechať sa narcistami manipulovať.

Viem, ľahko sa to povie, ťažšie vykoná…

Mne trvalo desiatky rokov, kým som prišla na to, čo som práve napísala. Ale nevadí. Vždy sa dá začať ODznova. Aj keby to malo trvať hoc i jeden deň. Krásne to povedala Zuzka Zacharová v podcaste ne tému NARCISTA. Každý jeden deň, ktorý prežijete slobodne a radostne bez narcistu, každý jeden deň za to stojí…

Psychické verzus fyzické útoky

Dôvod, prečo píšem toto zamyslenie, som napísala v úvode. Posledná kvapka bola včera, od mojej veľmi dobrej priateľky, krásnej ženy, ktorá sa mi priznala, že žila s narcistom niekoľko rokov. Oproti tomu, čo mi napísala, sú moje zlé skúsenosti NIČ… Veď u mňa vždy šlo LEN o prácu a kariéru. A to nie je to najdôležitejšie v živote. Keď som si však prečítala, že ten JEJ bývalý jej chcel OHOLIŤ HLAVU, tak tá predstava ma až vystrašila. Predstavila som si to. A rozhodla som sa, že napíšem tento text o narcistoch.

Rozhovor o narcistovi si pozrelo na kanáli ODznova skoro 100 000 ľudí.

Je to teda téma, ktorá lomcuje spoločnosťou, pretože 100 000-vé videnia dosahujú veľké mediálne domy, a nie začínajúca moderátorka na YouTube. Je to téma silná a budem rada, ak bude ten rozhovor alebo tento článok pomáhať aj ďalším. Život je krátky na to, aby ste ho PRETRPELI. Fakt. Postavte sa za seba. Nie, nemyslím povýšenecky. Ale tak skutočne a s láskou k sebe… Byť k sebe pravdivý, ale nebyť v rozpore so samým sebou. Aké jednoduché a liečivé.

Martina Valachová

*Linky na niektoré články uverejnené v Magazíne 40plus na tému narcista

Takmer zo mňa urobil labilnú ženu! Nikdy som si nemyslela, že by sa mi to mohlo stať. Narcis – diagnóza…

Život s narcisom. „V istej chvíli som mala pocit, že nie som dobrý človek a za problémy vo vzťahu môžem ja.“

Korektúry: Katarína Málková