fbpx

Na Slovensku sa len naháňame, chceme mať všetko. Ak to máme, chceme zase nové. Neužívame si život.

Dovolenka so synom: Požičal som väčšie auto a stan. Šli sme ako za starých časov! Smer bol Dolomity…

Raz mi jedna kamarátka na FB napísala: „Neboj, deti, keď vyrastú, vrátia sa.“ To bola odpoveď na môj vtedajší smutný status, keď náš syn po dovŕšení 16 rokov už nechcel s nami chodiť na dovolenky.

Dovtedy sme každý rok chodili spolu v chlapskej dvojke na stanovačky, vozili sme sa autom po Slovensku a mali zlezený celý Slovenský raj.

Pri jednej tohtoročnej májovej debate si tak syn povzdychol, že už pred viac ako rokom si vybral pekné miesta na fotenie v Dolomitoch, ale pre jeho cestovateľských kamošov je to dlhá cesta autom. Pre mňa to bol okamžite impulz položiť jednoznačnú otázku:
„Nejdeme spolu? Požičal by som väčšie auto a na strechu auta stan. Šli by sme ako za starých časov!“ Odpoveď bola pozitívna:
„Však poďme.“

A tak v máji sa nám v hlave zrodil ďalší plán, ktorý sme časovo naplánovali na druhý júlový týždeň, hneď ako sa vrátim z motorkového tripu okolo Pyrenejí. Priznám sa, že na túto stanovačku som sa tešil viac ako na 10-dňový motorkový výlet s kamošmi.

Ja som okamžite gúglil informácie okolo stanov na auto.

Doteraz som ich videl len na fotkách, prípadne v kempoch, a hrozne ma to lákalo. S takýmto stanom je človek nezávislý a s bežným osobným autom môže jazdiť kade-tade.
Voľba stanu padla na značku Ikamper SKY2X. Bol to stan 2,18 m dlhý a 1,35 m široký. Ideálne pohodlie pre dvoch dospelých chlapov. Keďže stan sa rozloží pozdĺž strechy auta a nezväčšuje jeho pôdorys, dá sa v ňom spať hocikde. Netreba teda zastavovať len v kempoch alebo miestach určených na kempovanie. Toto som vyjadril ako svoju požiadavku, lebo sme chceli zastavovať a nocovať hocikde (aspoň tak som sa dočítal na stránkach internetu).

Pri parametroch sa píše, že nosnosť strechy auta musí byť 70 kg. Váha stanu je 55 kg. A tých 70 kg je ale pohotovostná nosnosť strechy pri jazde. To je veľmi dôležitá informácia. Lebo túto nosnosť spĺňajú skoro všetky autá, ktoré majú možnosť osadenie lyžín, „záhradky“ (keďže ja mám malý Mini Cooper, potreboval som iné auto). A jasné, keďže môj stan je vyše dvoch metrov dlhý, krátke auto by veľmi dobre nevyzeralo s takýmto „nákladom“.

Nosnosť strechy auta je, samozrejme, ďaleko vyššia, a tak sa nemusíte báť, že strechu auta svojou váhou zlomíte. Veď taká strecha pri nehode musí niečo v rámci bezpečnosti vydržať.

Takže moje technické parametre som zadal v predstihu chlapcom do autopožičovne a doplnil dôležitú informáciu, že chcem auto s nízkou spotrebou, keďže budeme veľa jazdiť a ceny PHM sú na historických maximách.

Môj zvolený stan stojí cca 2 700 eur, kupovať ho je hlúposť. Zarezervoval som si teda stan vo vyše mesačnom predstihu v požičovni na 1 týždeň za cenu 150 eur. 75 eur bola záloha a zbytok 75 eur a 700 eur zábezpeka sa vyplácali pri preberaní.

Sen cestovateľa, prísť a hneď odísť

Je nedeľa 10. júla a ja sa na svojej motorke so slzami v očiach vraciam o desiatej domov z Pyrenejí. Smutný, že niečo končí, no neskutočne plný zážitkov. Zaparkujem svoju motorku v garáži, vybalím veci doma a rovno si so svojím synom dohodneme spoločný obed. Prejdeme spoločnú trasu a poobede vyrážame na nákup proviantu. Okrem fit tyčiniek a bežných vecí skončíme pri regáloch s konzervami. Naše očí okamžite končia na plechovkách s Trenčianskymi párkami s fazuľkou. Táto „retro“ konzerva nám pripomína naše turistické začiatky 20 rokov dozadu. A s úsmevom na tvári ich hádžeme do košíka. Samozrejme, nezabúdame ani na výživné vifony .

Je pondelok ráno a ja si idem do požičovne pre auto. Chalani mi vybrali Škodu Octaviu Combi 2.0 TDI s manuálnou prevodovkou. Pri poznámke, že mi dali k dispozícii úplne nové auto s najazdenými len 55 km, prehĺtam prvé „slinky“ obáv.

Ďalej na mieste s hrôzou zisťujem, že lyžiny sú akési nízke.

Stan sa uchytáva na strechu rovnako ako strešný nosič. No ja mám iný úchyt priečnych tyčí, a tak moja cesta obratom vedie do predajne Thule, kde si musím kúpiť iné držiaky. Ešteže je pracovný deň a všetko je na sklade. Pred budovou požičovne teda montujem na lyžiny priečne tyče a na ne presúvame stan, ktorý mi pomáha chlapík presne upevniť a osadiť. Našťastie, je to odborník, pretože okrem montáže mi vysvetľuje všetko okolo skladania a prevádzky stanu. V stane máme už osadený matrac, a tak na spanie nám postačujú len spacáky a vankúše. Rozkladací rebrík je súčasťou, hádžem ho do auta.

Od kamoša do kufra hodím kempingové stoličky so stolom, ostatnú kemping výbavu mám stále „aktívnu“ od synových piatich rokov, a hotovo. Teda hotovo ešte nie. Keďže som IT-čkár, s radosťou si pribaľujem najnovší Lenovo ThinkPad X13s notebook, ktorý som dostal na testovanie od spoločnosti Lenovo na práve skončený mototrip. Keďže je to absolútna novinka, dohodol som sa , že si ho zoberiem so sebou aj na tento roadtrip.

Za našou firmou dávame krátky obed, aby sme okolo 15. hodiny mohli spoločne vyraziť smer Dolomity.

Naša cesta vedie diaľnicou cez Rakúsko v smere na Graz.

Na hranici v Jarovciach kupujeme diaľničnú známku v automate, pretože tu je to cenovo najvýhodnejšie. Odporúčaná maximálna rýchlosť so stanom na streche je 110 km/h. Tú aj dodržujeme a prekročíme ju max. pri bezpečnom predbiehaní na veľmi krátku dobu. Asi po 100 km na diaľnici v Rakúsku skontrolujeme, či všetko drží na streche ako má, a s radosťou zisťujeme, že nič sa nepohlo ani o 1 mm (hlavne medzera medzi stanom a otvorenými zadnými dverami).

Za Grazom nás navigácia ťahá na Villach. Pri jazere Worthersee rozmýšľam, či nestrávime noc práve tu. Je sedem hodín večer. Dohodneme sa však, že potiahneme ďalej až do Talianska, a tam niekde prenocujeme.

Pokračujeme teda v ceste a pred talianskym mestom Tolmezzo zliezame z diaľnice. V šere pondelkového večera pokračujeme cestou 1. triedy na Ampezzo a začíname hľadať vhodné miesto na prenocovanie. Na Tree Cime to je ešte ďaleko, a tak z hlavnej cesty odbočujeme na vedľajšiu cestu a pokračujeme asi 1 km za nejakú malú dedinku, kde zastavíme pod strmým kopcom vedľa cesty rovno pri rieke. Malý „flek“ pri ceste nie je na žiadnej cestičke pre traktory, a tak vyhodnocujem, že tu nebudeme nikomu zavadzať.

Je 22 hodín, svetlo je tu, našťastie, dlhšie.

Za 2 min. sa mi podarí rozložiť stan a prichystať naše prvé nočné útočisko. Predsa len, prvýkrát som nechcel rozkladať stan v absolútnej tme.
Zaľahneme teda hore do stanu. Večeru sme veľmi neriešili, stačili nám fit tyčinky.

Priznám sa, nejako mi začínajú v hlave mátať obavy: „Našiel som dobré miesto? Je tu bezpečne?“. Občas prefrčí auto, ale, našťastie, nebrzdí. Za zvuku kŕkajúcich žiab, uspávajúcich cvrčkov a húkajúcej sovy ako z hororu, sa mi vôbec nedarí zaspať.

Syn už odfukuje v  spacáku a zrazu ticho. Žiadne húkanie sovy, cvrčky so žabami taktiež okamžite akoby zázrakom stíchnu a v mojej hlave začína pracovať predstavivosť.
Presne toto je tá scéna z hororu, presne teraz sa niečo určite stane.

Moje predstavy sú hrozné.

Najprv to je medveď alfa samec, ktorého prítomnosť spozoroval celý les, a preto stíchol.
„Kua,“ zanadávam v hlave, „teraz sa ten medveď vytrepe za nami po rebríku do stanu. Ako ten rebrík zhodím? Nemáme tu nijaké žrádlo. Veď všetko jedlo máme v aute,“ upokojujem svoje panické predstavy.

Zrazu mi po rozume chodia hlavatí škriatkovia, ktorí vyskakujú z lesa, aby nás ukoristili a my sme zmizli bez stopy z tohto sveta. To už som asi v mojich predstavách v polospánku, lebo mám v hlave toľko nezmyslov… Predpokladám, že zaspať som mohol asi až okolo tretej nad ránom. Od únavy alebo tým, že mi došli nápady a spomienky na všetky horory, čo poznám.

Ráno sa budíme po siedmej. Ani nie tak hlukom okoloidúcich áut, skôr teplom ranného slnka, ktoré zohrialo náš stan. Moje desivé sny, samozrejme, pred synom nespomeniem.

Na raňajky dávame ďalšiu rundu fit tyčiniek a hurá na cesty.

Po pár kilometroch sú kopce oveľa strmšie. Zrazu pri ceste zbadáme ceduľu Tre Cime a nakreslenú lanovku.
„Poďme tam!“
A tak odbočíme do údolia. Pri lanovke dáme rýchle raňajky a pozorujeme starší pár, ktorý prichádza na skútri. Po odložení prilieb pozerám, že majú tak cca 65 rokov. Manželský pár si odložil veci na skúter a až neskôr som si všimol, že manželka celý čas v ruke držala trekingové palice. Podáva ich mužovi, dámu mu pusu a akoby mávnutím čarovného prútika sa zo skútristov stávajú turisti.
Wow! Pre mňa ako motorkára absolútne štýlové.

Kupujeme lístky na lanovku heslom „up and down“ a za pár minút sa nachádzame v krásnej kosodrevine.

Výhľady sú nádherné a my pozeráme na skalný útes typických dolomitových tvarov. Sme v nejakom inom uhle pohľadu na Tre Cime (Tri veže). Po krátkej prechádzke a množstve fotografií lanovkou zídeme dole, kde v miestnej bufeto-reštaurácii vidíme sedieť starší manželský pár. Tak cca 75 – 80 rokov mohli mať. Pánko v tmavých okuliarov, pekne oblečený, a oproti nemu jeho manželka, dáma vo veľkom klobúku a slnečných okuliaroch. Sedeli si len tak pri poháriku vína a opájali sa krásou ranného slniečka. Po každom prípitku si dali pusu a ja som ich s nemým úžasom pozoroval. Boli tam možno len dva stoly obsadené. A tak si tam žiarili a ja som si povedal druhýkrát: „Wow! Takto by som chcel aj ja zostarnúť!“

Otočil som sa na syna, že mu niečo poviem. No on pri mojom pohľade okamžite reagoval slovami: „Na Slovensku sa len naháňame, chceme mať všetko a ak máme všetko, tak chceme to mať zase nové. Vôbec si neužívame život.“ Až ma zamrazilo pri týchto pravdivých slovách. Áno, bol som aj ja rovnaký a snáď som bol dobrým ponaučením pre syna, aby neopakoval moje chyby.

Sadáme teda spolu do auta a pokračujeme v ceste ku kostolíku.

Pokračovanie tu: ROAD TRIP

Patrik Cvengroš – https://www.board.sk/

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať