Možno na dôchodku vyštudujem medicínu, hovorí Andrea Virk

Slovenka, ktorá našla súkromné šťastie a pracovné naplnenie v susednom Rakúsku si svoj zatiaľ najväčší sen splnila tesne po štyridsiatke. Je autorkou kníh Zajtra bude všetko inak a Nepozvaní a pred pár dňami na na pulty kníhkupectiev dostala jej novinka Dôverne neznáma. Je to príbeh, o ktorom sa hovorí, že by sa mal predávať spolu s balíčkom vreckoviek, pretože čitateľa zaručene dojme k plaču.

Narodila sa v Poprade v rodine, ktorá, ako hovorí, sa na tú dobu v ničom nevymykala z priemeru. Obaja rodičia boli robotníci, dve mladšie sestry, s ktorými sa musela deliť o detskú izbu v klasickom komunistickom trojizbáku.

„Nadanie na jazyky sa u mňa prejavilo už v ranom veku a do tretieho ročníka základnej školy som už nastúpila do výberovej triedy s rozšíreným vyučovaním jazykov. Samozrejme, v tej dobe to bola od tretieho ročníka povinná ruština, od piateho ročníka nemčina a od siedmeho ročníka angličtina. Môj najmilší predmet bola ale vždy slovenčina,“ hovorí Andrea.

Prečítala celú knižnicu

Akonáhle objavila čarovný svet písmeniek, totálne mu prepadla.

„Knihy som, samozrejme, dostávala len na Vianoce a na narodeniny, ale riešenie bolo hneď po ruke. Okresná knižnica. Každé dva týždne štyri až päť kníh, hltala som ich s takou intenzitou, že som ako trinásťročná musela s poľutovaním skonštatovať, že už na detskom oddelení nedokážem nájsť knihu, ktorú som už nečítala. A  tak ma na tetušky z knižnice na moje veľké naliehanie pustili o rok skôr, ako všetky ostatné deti, do oddelenia pre dospelých. S tým, že mi knižky, ktoré si budem chcieť vypožičať, samozrejme odobria, či sa hodia pre môj vek,“ spomína. Niekedy v tom čase začala písať. „Najprv to boli také smiešne rýmovačky, v siedmom ročníku som napísala akúsi baladu, podľa vzoru veľkého Erbena.“

Životné peripetie

Na vysnívanú strednú školu sa nedostala. Jej snom bolo stať sa učiteľkou v škôlke, v tej dobe to, bohužiaľ, bez konexií a protekcie nešlo. Skončila ako študentka ekonomiky so strojárskym zameraním. Poriadne ďaleko od toho, po čom jej srdce pišťalo.

„Napriek tomu, že si myslím, že som sa na štúdium vôbec nehodila, zmaturovala som s vyznamenaním. V odbore som ale nepracovala ani jeden jediný deň.“

Ťahalo ju to ku knihám, tak nejaký čas som pracovala v miestnom kníhkupectve, potom ako špeditérka a colná deklarantka.

„Po vstupe Slovenska do EU som ale zrazu zostala bez práce.

Šanca zarobiť si na vtedajšie pomery pekné peniaze sa mi naskytla v susednom Rakúsku. Ako tisíce žien zo Slovenska som začala opatrovať. A zároveň si plniť sen.V dvadsiatich ôsmich rokoch som sa prihlásila na vysokú školu, na moju vysnenú predškolskú pedagogiku. Prijali ma a v roku 2008 som promovala, ako tridsaťjedenročná. A to som nebola zďaleka najstaršia, v ročníku so mnou boli baby aj tesne pred päťdesiatkou.“

Študujúca matka

V tom istom roku sa vydala a vo Viedni korene zapustila natrvalo. A o rok na to sa narodila Jasmínka. A keď dcérka nastúpila do škôlky, získala miesto učiteľky v tej istej škôlke. Svoje vysnívané povolanie začala vykonávať ako tridsaťpäťročná. Po dvoch rokoch sa znovu stala mamou, narodila sa dcérka Kiran.

Návrat do zamestnania s ročným dieťaťom bol všetko, len nie jednoduchý.

„S odstupom času k tomu dodávam len jediné: už by som si to nikdy nechcela zopakovať. Práca, rodina. A popritom rigorózne štúdium v odbore Predškolská a elementárna pedagogika. Pretože vzdelávanie je celoživotný proces.“

Trvalo tri roky, kým obhájila svoju rigoróznu prácu na tému Adaptačný jazykový program pre deti predškolského veku z inojazyčného prostredia.

„V januári 2018, keď mi v aule Pedagogickej Faktulky UK v Bratislave odovzdávali tzv. malý doktorát, som mala už po štyridsiatke.“

Písanie

Básne zo študentských čias o ktoré nikto nikdy neprejavil záujem,  nechala ležať v šuflíku a začala písať to, o čom  si myslela, že to nikdy nezvládne. Prózu. Oddychové čítanie pre ženy.

Prvá kniha vyšla v lete 2016 v Evitapresse pod názvom Zajtra bude všetko inak. „Keď mi z vydavateľstva prišiel mail, že môj rukopis berú, a že kniha naozaj výjde, cítila som sa ako v sne. Niekoľko týždňov som tomu nechcela veriť, môj sen sa zhmotnil do reálnej podoby, až keď som svoje prvé knižné dieťa fyzicky držala v rukách.“

O niekoľko mesiacov neskôr napísala svoju druhú knihu Nepozvaní. To už ale nebola žiadna oddychovka k vode, ale reálne osudy ľudí, ktorí z rôznych dôvodov museli náhle a navždy opustiť svoju vlasť, či už kvôli politickej situácii v rodnej krajine, či vojnovým konfliktom. Reálni ľudia a reálne osudy, ktoré dala na papier.

„Kniha síce nie je žiadna odborná publikácia, ale dúfam, že vniesla trochu svetla do dosť vážnej problematiky, a ak nič iné, dúfam, že je čitateľovi nado všetko jasné, že nik, naozaj nik, neopúšťa svoj domov dobrovoľne,“ prízvukuje autorka.

Nové výzvy po štyridsiatke

Len nedávno jej vyšla tretia kniha pod hlavičkou vydavateľstva Meridiano-Press pod názvom Dôverne neznáma, v ktorej ostáva verná žánru, ktorý jej je asi najbližší… A to je oddychová literatúra pre ženy a skutočné príbehy.

„Zároveň som sa v štyridsiatich dvoch rokoch pustila do podnikania. Zo zamestnanca sa zrazu stal zamestnávateľ, pretože som hrdou majiteľkou malej trojtriednej súkromnej škôlky v desiatom viedenskom okrsku. A so svojimi plánmi do budúcna ešte zďaleka nekončím. Možno budem jedna z tých, čo sedávajú na prednáškach na univerzitách tretieho veku, ako sa poznám!“

Medicínu som vždy chcela študovať, lekárkou už určite nikdy nebudem, ale človek nikdy nevie….

Monika Macháčková

Súťaž:

Ak chcete vyhrať novinku Andrei Virk, napíšte do komentu, či ste sa aj vy niekedy v živote pokúšali niečo napísať a s akým úspechom  a súťaž zdieľajte.

Výhercu vyžrebujeme koncom týždňa