Ako zvládať domáce vyučovanie s deťmi 6-12 rokov?

Časy sa zmenili. Posledné dva týždne zmenili Slovensko na úplne novú krajinu. A nie je to kvôli zmene vlády. Ide o zmeny, ktoré so sebou priniesla pandémia. Slová korona a covid19 sú tak často spomínané, že chvíľami mám pocit, že ak by som mala teraz malé dieťa, tak namiesto MAMA vysloví ako prvé KORONA. Hľadala som preto fundovaného človeka, ktorý by možno aj vďaka tomuto rozhovoru vedel pomôcť mnohým rodičom, najmä s deťmi vo veku 6-12 rokov. A našla som Veroniku.

Montessori vyučovanie s deťmi 6-12 rokov

V posledných týždňoch sa rodičia zmenili na učiteľov a vidia, že spôsob, akým sa deti učia, nie je veľmi efektívny. Že je problém naučiť niečo jedno dieťa a možno si nevedia ani predstaviť, ako sa to vôbec dá urobiť, keď má učiteľ za úlohu naučiť niečo plnú triedu detí. Tak hľadáme odpovede, ako sa to vôbec dá…

Veronika povedzte nám niečo o sebe a o metóde, s ktorou pracujete.

Som človek, ktorého to odjakživa ťahalo k deťom a učiteľstvu. Mám 4 vlastné deti vo veku od 7 do 23 rokov a tým, že ich môžem vnímať a pozorovať, sa veľa učím. Svoju cestu som nakoniec našla cez  štúdium na Montessori Akademie vo Viedni, kde som vyštudovala Montessori pedagogiku pre deti vo veku 6 – 12 rokov.

Ide o spôsob podpory prirodzeného vzdelávania. Montessori pedagogika pre základné školy je vlastne jeden dobre pripravený a rokmi overený koncept vzdelávania, ktorý je k dispozícii a stačí po ňom siahnuť. Ide o pevne vybudovanú vedomostnú štruktúru, ktorá dieťaťu poskytuje kvalitný základ dobrého vzdelania a je dieťaťu podávaná tak, aby sa zhodovala s jeho prirodzenými záujmami a aby sa učenie tak stalo prirodzenou aktivitou plnou nadšenia a radosti. Áno, naozaj sa to tak dá!

A to, ako sa to dá, sa v našom občianskom združení MONTE PLUS usilujeme šíriť medzi učiteľov a rodičov na Slovensku. Toto know how tu dlho absentovalo, ale je to tu a je čo poznávať a vnášať do praxe, aby veci mohli fungovať inak a lepšie!

Je rozdiel ako vnímajú samotné deti vyučovanie doma a v škole?

Určite áno. Aj keď väčšina detí školu asi nemala veľmi rada, teraz im škola chýba. Chýbajú im kamaráti, rovesníci, prestávky, cesta do školy a zo školy a to všetko pekné okolo toho. Je smutný fakt, že to podstatné na škole, čo im teraz zostalo, je asi najmä dril, povinné úlohy, nechuť k nutnosti učiť sa. Myslím, že „koronové obdobie“ nás všetkých a v každej oblasti vracia k podstate veci. A podstatou školy a učenia by naozaj nemalo byť to vyššie spomenuté!

Učenie by malo byť odpoveďou na najvnútornejšie túžby detí. Malo by to byť to najmilovanejšie a najprirodzenejšie, čo by kedy chceli robiť. A áno, naozaj sa to tak dá. Samozrejme, že najradšej s kamarátmi, rovesníkmi. Ale tá podstata, ktorá mala zostať, malo byť hlboké vnútorné uspokojenie, radosť. Prečo to tak nie je? To je dobrá otázka a v Montessori máme na ňu odpovede. Pretože klasické vzdelávanie nie je zosúladené s prirodzenými potrebami detí.

Čo ich môže pri domácej výučbe najviac rozptyľovať?

Deti by sa mali učiť menej, ale kvalitnejšie. Rozptyľuje ich to, že sa musia nútiť robiť niečo, čo chce niekto iný. A tú úlohu nútiť ich, prebrali teraz hlavne rodičia. To je zlé pre celú rodinu. Celé by to však malo byť inak. Rodičia by mali byť oporou, keď si to dieťa SAMO pýta. A mali by byť spoločne so školou zodpovední NIE ZA DIEŤA, ale za dobre pripravené podmienky pre dieťa.

Je dôležité vedieť, že nie je v moci nikoho z nás naučiť niečo niekoho iného. Deti sa musia učiť samé. Mali by sa naučiť učiť, mali by sa naučiť niekedy aj sami seba prinútiť niečo robiť. A nie úplne vždy iba to, čo ich najviac baví. Ale vždy by si mali byť vedomé toho, že sa učia, lebo to chcú ony. Nemali by byť k učeniu zmanipulované učiteľmi, či už pekným divadielkom okolo toho alebo pod hrozbou trestov.

A áno, naozaj sa to tak dá. Tým, že by sme vrátili učenie do rúk deťom, naučili by sa ozajstnej zodpovednosti, proaktívnosti a získavali by oveľa kvalitnejší vedomostný základ.

Ako však začať? Kde urobiť zmenu?

Je veľmi dôležité zmeniť uhol pohľadu na deti. Pre budúcnosť školstva je toto primárny základ pozitívnej zmeny. Keby sme sa pozerali na prirodzené potreby detí a hľadali cesty, ako deťom učením umožniť napĺňať si ich, učili by sa prirodzene a rady. Deti sú od prírody stavané na to, aby milovali učenie! Ale momentálne, učivo, ktoré je im predkladané, je vnímané ako niečo, čo „ich treba naučiť“. Niečo také by sa aj každému z nás protivilo, keby sa o to „na nás“ niekto pokúšal. Je to úplne neprirodzená situácia.

Nie je v nej prihliadané na ich prirodzený vývin a prirodzené potreby. Videli ste niekedy, že by sa pri vytváraní vzdelávacích obsahov niekto pýtal, aké sú základné POTREBY VÝVINU detí v určitom konkrétnom veku a že by vzdelávací obsah bol priamo odpoveďou na tieto potreby? Asi nie, pretože sa Montessori pohľad na vzdelávanie u nás ešte nestal bežnou súčasťou školského vzdelávacieho systému. Je to obrovská škoda, pretože tento systém je už rokmi a praxou overený a máme ho na Slovensku už tiež k dispozícii.

Možno toto náročné obdobie napomôže tomu, aby budúca podoba vzdelávania „po korone“ už vychádzala z poznatkov psychológie detského vývinu. Je najvyšší čas na zásadnú zmenu od čias Márie Terézie!

Ako by sa teda mohlo na prirodzené potreby detí prihliadať? Čo to vlastne znamená v praxi?

Každý, a najmä rodičia, v momentálnej situácii vníma, že obsah vzdelávania je vystavaný „zle“. Nie je však problém s obsahom. Pretože to, čo sa deti majú v základnej škole naučiť, je skrátka základ vedomostí o všetkom. V podstate nič menej, než všetko. Dobrý kvalitný základ o všetkom – o tejto planéte, svete, v ktorom žijeme a jeho platných zákonitostiach, mali by získať dobrý všeobecný základ z každej oblasti.

Po ukončení ZŠ by mali deti dostať do výbavy niečo ako „Rozum do vrecka“. Poznáte takú knihu? To približne je základ dobrého všeobecného vzdelania. Obsah je teda jasný. Ale práve v „korona období“ každý rodič aj učiteľ ešte jasnejšie vidí, ako veľmi nám chýba jasne stanovený výber toho, čo je naozaj podstatné vedieť.

A s tým aj identifikovanie a eliminovanie toho, čo sú nepodstatné detaily. Jediné, čo je teraz najpodstatnejšie urobiť, a ja by som chcela zdôrazniť, že to už dávno urobili dobrí Montessori odborníci, je vybrať z toho celého obsahu možných vedomostí o svete tie základné piliere, ktoré sa potrebuje dieťa naozaj určite naučiť. A potom premýšľať, ako ich deťom odovzdať tak, aby boli schopné si ich naozaj uchopiť. Ako?

Odpoveď je jasná. Pozorovať dieťa a vnímať, čo chce robiť. A vedieť sa pri tomto pozorovaní spoľahnúť na to, že učiť sa je presne to, čo chce. A umožniť mu to. A toto tiež už urobila Maria Montessori, ktorá vedeckým pozorovaním prirodzeného vývinu detí strávila celý život. A tak vieme, že si deti vo veku 6 až 12 rokov túžia vybudovať základnú vedomostnú štruktúru. Neočakávané? Ale pritom také prirodzené, ak vieme, ako to umožniť. A to je podstata Montessori pedagogiky pre základnú školu.

Čo môžu však tu a teraz, dnes, urobiť rodičia? Súčasná situácia je náročná najmä pre rodičov, ktorí aj pracujú z domu. Zamestnávateľ na nich kladie požiadavky – tiež sa musia aklimatizovať na prácu z domu. A do toho sú z nich aj učitelia a kuchári. Dá sa to vôbec zvládať?

Môžu sa stať sprevádzajúcimi dospelými svojich detí. Nepreberať zodpovednosť ZA dieťa, ale byť si vedomí svojej zodpovednosti VOČI dieťaťu. A mojou zodpovednosťou, ako ani zodpovednosťou učiteľa, by nemalo byť dieťa čokoľvek naučiť. Takýto pohľad je absolútne neprirodzený a vývin dieťaťa to jedine brzdí.  Úlohou zodpovedného sprevádzajúceho dospelého je pripraviť prostredie, ktoré prirodzený vývin umožní a byť k dispozícii vtedy, keď si dieťa pomoc pýta. Či už verbálne alebo neverbálne. Byť mu skrátka oporou.

Učitelia v tom, že mu prinášajú podnety, ktoré majú zmysel, ktoré stojí za to pozorovať, študovať, ktoré sú naozajstnou výzvou pre detského ducha túžiaceho skúmať, spoznávať všetko, objavovať súvislosti, učiť sa. Úlohou rodičov v dištančnom vzdelávaní potom zostáva – veriť svojmu dieťaťu, pomôcť mu zorganizovať si prostredie, porozumieť, čo v prostredí je rušivé a ako by to bolo možné eliminovať, nastaviť mu nejaký režim a poriadok, ktorý prináša pokoj.

Skrátka všetko, čo sa dá ovplyvňovať a meniť „zvonku“. NEMENIŤ DIEŤA samotné?

Áno. Veriť v jeho zdravú a múdru podstatu a umožniť jej vyvíjať sa najlepšie, ako vie. V Montessori pedagogike máme takú zásadu, že meníme „perifériu“, ale nikdy „centrum“ dieťaťa. Preto, ak majú rodičia akýkoľvek „problém s dieťaťom“ a s jeho učením, to prvé, na čo sa môžu pozrieť, je pripravenosť jeho prostredia. To, čo je v ich moci, ba dokonca zodpovednosti, to zmeniť a upraviť na optimum.

Má dieťa svoj priestor, kde sa môže učiť? Má v ňom poriadok? Nemá tam zbytočné alebo neprehľadne usporiadané veci? Vonkajší poriadok vedie k vnútornému. Má dieťa na učenie pokoj? Má dobrú výživu, dostatok spánku, pohyb, dostatok príležitostí rôznorodého oddychu? Zmena činnosti je prirodzenou formou oddychu. Máme doma dobre vybudovaný režim, ako teraz ako rodina fungujeme?

Mám ja sám, sprevádzajúci dospelý, vo svojom živote poriadok a nie chaos? Mám uspokojené svoje potreby a rozumiem im vôbec? Viem, ako si zabezpečiť ich uspokojenie? Najmä teraz, keď je to skutočne náročné…

Rozumieť sám sebe je to najviac, čo môže rodič pre svoje dieťa urobiť. S čím sa teraz môžeme doma všetci potýkať, je nedostatok súkromia. A to tak rodičia, ako aj deti. Deti sa však učia napĺňať svoje potreby tým, že to vnímajú u nás. Dokážeme sa s deťmi v pokoji porozprávať o prirodzenej potrebe súkromia a o tom, ako si túto potrebu chceme naplniť? Učíme ich tým vnímať svoje potreby aj potreby iných. Učíme ich možno najdôležitejšiu lekciu ich života!

A ako najdôležitejšiu vec vidím, veriť vo svoje dieťa. Že je ok a bude sa ok vyvíjať. Že ho nemusím „vyvinúť“ ja. Veriť mu a vnímať ho a nebáť sa oň.

Čo konkrétne by ste odporučili rodičom školákov do každodenného života dnes? Aké sú potreby detí, na ktoré môžu dbať a ako to robiť?

Čo môžem jednoznačne odporučiť rodičom detí od 6 do 12 rokov, povedzme už od 5,5 roka, je uvedomiť si, že toto dieťa sa v porovnaní so škôlkarom zásadne zmenilo, je to akoby nový človek. Predovšetkým, 6 ročné dieťa potrebuje od nás „odísť do veľkého sveta“. Potrebuje nadobudnúť pocit, že už dokáže niečo vo „veľkom svete“ vykonať samo. Nič svetoborné pre nás, ale pre dieťa obrovská vec – ísť niekam bez nás a niečo samo vybaviť.

Momentálne asi ani do obchodu alebo do školy, ale hľadajte možnosti, ktoré sa dajú. Čokoľvek dieťa „vybaví samo“, to ho posúva, tým rastie. Napríklad momentálne celá komunikácia so školou, to sa teraz núka ako dobrá príležitosť. Organizovať si svoje veci samo, obsluhovať počítač a písať správy. Samo si prečítať doručené správy a zadania…V tomto všetkom potrebuje velikánsku podporu a sprevádzanie, ale to nemusíme nevyhnutne brať ako zlo a hnevať sa na školu.

Keď to totiž naše dieťa dokáže zvládnuť, dokáže si tieto veci spravovať samo a prekoná tie prekážky, narástlo nielen kognitívne! Narástlo osobnostne, naučilo sa niečo o sebe a o tom, ako si dokázať poradiť s ťažkosťami, s náročnými výzvami. To je krásna „korona- lekcia“ do života!

Rovnako tak všetky práce v domácnosti sa núkajú ako pole pôsobnosti nie pre „nútené práce“, ale pre „možnosti priložiť ruku k dielu“…a cieľom je cítiť spolupatričnosť, spoluprácu a najmä to, že viem JA byť užitočný iným. A dokázať niečo sám. Toto je pre deti veľká vec. Hlavne ich to nechajte skúšať, nechajte ich vybrať si, čo budú robiť a spoliehajte sa na nich v tom.

Už 5,5 ročné deti môžu mať na starosti vyberanie čistého riadu z umývačky (a vy sa na ne môžete v tom spoľahnúť), môžu samé alebo s minimálnou pomocou upiecť koláč alebo pripraviť večeru pre celú rodinu. Toto sú chvíle a pocity, ktoré si budú pamätať.

Ešte niečo?

Ďalšia veľká vec u detí v tomto veku je, že sa u nich tvorí schopnosť abstrakcie, majú obrovskú potrebu predstavovať si veci. Ich predstavivosť potrebuje sýtiť a je to úrodné pole pre vedomosti. Môžete sa s nimi rozprávať o všetkom, čo vás baví a zaujíma, nech je to akákoľvek oblasť. Stačí, ak začnete slovami: „Predstav si…!“ a očami rozžiarenými nadšením. J Keď treba použiť svoju predstavivosť, bude to niečo pre nich!

Môžete sa tak zaoberať presne tým, čo zaujíma vás a deťom rozširovať obzory. Teraz si vedia a najmä chcú, predstavovať takmer čokoľvek. Teraz je ten pravý čas, kedy im môžete odovzdávať zo seba to, čo poznáte, čo ste vy, čo by ste im kedy o svete chceli porozprávať. Teraz vás budú počúvať. Vo veku 12 až 18, ktorý bude nasledovať, budú tieto „otvorené uši a otvorené srdce“ „preč“, vtedy už nás nebudú nadšene počúvať o tom, čo baví nás, budú nachádzať seba. J

Máte ešte nejaké konkrétne tipy?

Áno. Ďalšia podstatná vec, ktorú by mali rodičia detí v tomto veku vedieť, je to, že teraz sa tvorí morálka. Vyvíja sa svedomie a je to proces, ktorý býva často nevidený a neskôr v puberte už je neskoro myslieť na to, či majú deti vybudovaný charakter. A pritom sa ich charakter, ich postoj ku svetu a k ľuďom, budoval predchádzajúcich 6 rokov!

A buduje sa v každej chvíli, v interakciách s nami. Ako na deti reagujeme? Ako reagujeme na náročné vypäté situácie? Ako vidia nás, keď sa snažíme vysporiadať s niečím, čo nezvládame? Ako reagujeme na to, čo sa práve okolo nás deje? Čo o tom hovoríme? Sme nejako svojmu okoliu prospešní alebo sme nahnevaní na celý svet?

Deti v tomto veku potrebujú vnímať tento svet ako „usporiadaný“ ako „svet v poriadku“. Veriť, že v zásade je všetko v jednom veľkom poriadku a všetko má svoj zmysel. Tvorí sa v nich vnútorný poriadok. Je vhodné prinášať im do každodenných rozhovorov príklady toho, čo vo svete funguje, všímať si poriadok vecí a zmysluplnosť všetkého okolo nás. Teraz na jar napríklad môžete vnímať to, akú prácu pre nás robia včely, čo sa deje s prírodou a ako na tieto deje pôsobíme aj my ľudia.

Neupozorňovať kriticky na zlé veci, ale vyhľadávať to, čo funguje. Vek kritického myslenia ešte len príde. Teraz im ukážte všetko dobré a fungujúce, čo dokážete sami v tomto svete uvidieť! Alebo si môžete všímať akúkoľvek fyzikálnu či chemickú zákonitosť okolo seba a pozorovať, ako veci dobre fungujú. Napríklad aj to, že veci padajú k zemi a prečo…Tam si je tiež veľa čo predstaviť! A deti sa učia stále.

Iba nesmieme chcieť deti vyučovať, chcieť „ich“ niečo naučiť! Treba sa iba  tešiť z pozorovania sveta a zdieľať túto radosť so svojím dieťaťom. Možno takéto chvíle budú to najviac, čo si z celého „korona obdobia“ zapamätajú. V tomto veku sa toho nebudú vedieť nasýtiť! Tej radosti zo spoločne otvorených očí, spoločne otvorených uší a spoločne otvorených sŕdc.

Na toto máme v Montessori koncepte veľa konkrétnych aktivít a pokusov, ktoré chceme v našom občianskom združení MONTE PLUS v najbližšej dobe sprístupniť rodičom a deťom vo forme videí, ktoré môžu spoločne pozerať a rozprávať sa o nich.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Páči sa vám článok? Sledujte nás aj na FB.