fbpx
Monika Macháčková: Čo sa o sebe dozviete, keď konečne dospejete.
Domov / ZAMYSLENIA / Monika Macháčková: Čo sa o sebe dozviete, keď konečne dospejete.

Monika Macháčková: Čo sa o sebe dozviete, keď konečne dospejete.

Povedzme si to na rovinu. Kto o sebe môže zodpovedne vyhlásiť, že je naozaj dospelý, správa sa v každej situácii zodpovedne a rozhoduje sa iba správne? Čo je vlastne znakom dospelosti?

Rok narodenia nič neznamená, poznám aj šesťdesiatročných puberťákov. Ani skvelá kariéra a vysoké postavenie v práci ešte nie je znakom, že sme naozaj dospeli, dozreli a máme vždy všetko pod kontrolou.

Ja sa napríklad rada veľa a nahlas smejem, vyvádzam somariny, robím kanadské žartíky svojim blízkym, ak mi to boľavé koleno dovolí, skáčem pri pesničkách z mojej mladosti. Občas si namiesto vína dám kakao, namiesto stejku krupicovú kašu. Toto vôbec nesvedčí o dospelosti, však?

Tak čo tá dospelosť vlastne je? Ako ju spoznáme?

Sama som si túto životnú etapu pomocne definovala, že je to stav, kedy vieš odhadnúť, ako sa v konkrétnej situácii správať. Na úradné tlačivá nekreslím srdiečka a úradníčke nehovorím -cica, počúvaj-. 

Dokážem byť seriózna, keď si to situácia vyžaduje. Ale za žiadnych okolností sa nechcem dostať do stavu, že sa budem brať príliš vážne, že budem najdôležitejšia a najmúdrejšia na svete. Vždy primerane okolnostiam.

V duši mám ale stále pocit, že mám pätnásť. Keď sa mám v nejakej vážnej záležitosti rozhodnúť, to pätnásťročné dievča vo mne sa ozve ako prvé.

„To naozaj sa musím rozhodnúť sama?“ pýta sa môjho súčasného ja. „Áno, drahá, musíš. Si dospelá a musíš niesť zodpovednosť.“

Chvíľu som vystrašená, ale nakoniec sa vždy rozhodnem. Lebo musím.

Ale je to v poriadku.

Svoje vnútorné dieťa by sme mali brať do úvahy. Môže nám byť veľmi užitočné. Nedovolí nám brať sa príliš vážne. Umožní nám prežívať čistú radosť. Udržiava v nás pocit zvedavosti a chuť objavovať.

Ale sú aj iné chvíle. Keď sa cítim strašne stará, nemoderná, ako konzerva z minulého storočia. Býva to humorné. Začína to väčšinou tým, že napríklad počujem nejaký nový hit v rozhlase, alebo vidím niečo ultramoderné. A už idem! „To je príšerné, kto takéto niečo vymyslel …“ a hejtujem jedna radosť. Lebo som na to, aby som to prijala, stará. Lebo nie som cieľovka.

Našťastie to so mnou nie je ešte úplne zlé,  až na skutočne výnimočné prípady, sa spamätám. A potom sa na sebe smejem. Že som konzervatívna, že už som len na krôčik od toho, aby som si povzdychla, že toto za našich mladých čias nebývalo.

Ale bývalo iné… aj my sme si mysleli, že iba naše nápady sú najlepšie a starci by mali byť ticho. Nebolo to tak dávno, Dunajom pretieklo trochu vody…a … ups, už sme na tej druhej strane.

Už sme tí, čo nechápu a kritizujú. Podľa dnešných -násťročných sme starci.

Aj toto je v poriadku. Máme už svoje skúsenosti a názor, tak sa nebojme ukázať to. Ono, aj tí mladí raz pochopia, že všetko je tak trochu inak…My už vieme svoje :-).

Monika Macháčková