fbpx

Moja starenka ukrývala celý život zápalky. Boli symbolom tepla a svetla. Pre nás budú mementom rúška.

Kronika zvláštnej doby, ktorú žijeme

Celkom (ne)obyčajné veci izolovanej doby – 19 príbehov z karantény, Albatros Media Slovakia, 2021

Moja „starenka“, ako sme ju všetci volali, sa narodila vo februári 1921. O druhej svetovej vojne nám veľa nerozprávala. Občas spomínala zákopy, v ktorých sa ukrývala a že jedla nebolo nazvyš. No a najcennejšie boli zápalky. Dávali svetlo aj teplo. Preto ich mala vždy v zásobe, niekoľko škatuliek mala ukrytých v skrini aj desiatky rokov po skončení vojny. „Pre istotu,“ hovorievala. My vnuci sme sa len pousmiali. Netušili sme, že pocit ohrozenia a strach bude súčasťou aj našich životov.

Pandémia koronavírusu bola pred niekoľkými rokmi nepredstaviteľná. Prišla nečakane. Niektorí z nás sa smiali a neverili, iní mali strach a dodržiavali všetky nariadenia. Každý sa s novou nepoznanou situáciou vysporiadal po svojom a každý z nás má s pandémiou spojený svoj vlastný príbeh.

Čo nám vzala

Kniha Celkom (ne)obyčajné veci izolovanej doby zachytáva niektoré z nich. S nápadom osloviť 19 osobností prišiel marketingový manažér vydavateľstva Albatros Media Slovakia – Mário Gešvantner. „Každý z oslovených poňal svoj príbeh inak. Niekto ako terapiu, iný ako denník,“ vysvetľuje v prvom príbehu knihy M. Gešvantner. A je to presne tak. Kniha ponúka výpovede devätnástich osobností. Príbehy sú často až intímnou výpoveďou svojich pocitov, zážitkov, strachov a obáv z novej situácie, v ktorej sme sa všetci ocitli.

Zostavovateľ knihy zvolil naozaj pestrú paletu osôb – spisovateľku, speváčku, hokejistu, lekárku… Niektorí z nich sa stretli s neľútostnou silou vírusu osobne. Ako lekárka Alena Koščálová, ktorá siahla na dno svojich fyzických síl a pôsobila v prvej línii. Alebo terénna asistentka Alžbeta Mižigárová, ktorá pomáha v rómskych komunitách, sa doslova z hodiny na hodinu ocitla odrezaná od okolitého sveta v osade Žehry.

Osadu kvôli infikovaným uzatvorili a práve ona a jej kolegovia boli jediným spojením miestnych s okolitým svetom. Zaujímavý je aj príbeh deväťdesiatročnej Evy Mosnákovej, ktorá porovnáva aktuálnu izoláciu od tej, ktorú prežila počas druhej svetovej vojny, kedy sa dlhých sedem mesiacov skrývala v jednej miestnosti pred deportáciou do koncentračného tábora. Onkologická pacientka, maliarka, no v prvom rade silná žena Katarína Olíková hovorí o intímnych pocitoch spojených s chemoterapiou, strachom, ale aj nádejou v tomto období.

Pre mňa najsilnejším príbehom prispela do knihy Monika Kompaníková. Zákerný vírus nespôsobil bolesť len tým, ktorí sa ním nakazili. Zasiahol do života stovkám  ľudí v nemocniciach a tisíckam chorých na iné diagnózy. „Zlá pandemická siutácia“ – slovné spojenie, ktoré tak často počujeme z médií zapríčinila, že ľudia zomierali osamotení v nemocniciach a v domovoch pre seniorov.

Spomienky na detstvo, nezabudnuteľné chvíle strávené so starou mamou sa skončili aj pre Moniku Kompaníkovú práve v čase pandémie. „Pohreb bol príliš tichý, príliš krátky na to, koľko detí za svoj dlhý život babka vychovala. Osemdesiat rokov sa scvrklo do niekoľkých minút. Široká rozvetvená a zodpovedná rodina vyslala len zástupcov, aby boli splnené kvóty… Vieme presne, koľko ľudí počas karantény zomrelo na Covid 19, ale netušíme, koľko ich v tom čase zomrelo na rakovinu či obyčajnú starobu. Ich smrť akoby nestála za pozornosť a zmienku,“ píše vo svojej silnej výpovedi M. Kompaníková.

Čo nám dala

Napriek rôznorodému prežívaniu pandémie majú príbehy jeden spoločný prvok. Takmer všetci autori sa zhodujú, že pandémia im dala niečo, čo im dovtedy chýbalo – čas. Čas trávený s najbližšími. Počiatočné obavy z nudy či hádok s partnerom a deťmi vystriedal úplne opačný pocit. Spokojnosť. Mnohí z nás sa začali venovať aktivitám, na ktoré nebolo počas roka čas. Začali pestovať bylinky, športovať, piecť chlieb a pečivo alebo sa dokonca otužovať.

Lockdown nás „vyhnal“ do prírody, na ktorú dovtedy nebol čas. Viac sme telefonovali s priateľmi, „zoomovali“ s kolegami, hoci online, ale predsa len sme obnovili vzťahy s ľuďmi, ktoré sme dlhé roky nevideli. Pretože sme nemali čas. Viac ako inokedy sa v ľuďoch prejavili vlastnosti ako zodpovednosť, tolerancia či ochota pomôcť. Do nášho slovníka pribudli slová ako dištančné vzdelávanie, karanténa, pandémia, rúško a respirátor a na istý čas sme sa stali lepšími.

Moja starenka ukrývala celý život zápalky. Boli symbolom tepla a svetla. Pre nás budú mementom rúška, pri ktorých budeme spomínať na obdobie, keď nás opantávala bezmocnosť, ale aj spolupatričnosť. Kniha Celkom (ne)obyčajné veci izolovanej doby je a zostane pre súčasníkov záznamom, ktorý zachytáva pocity a príbehy ľudí počas prvej vlny pandémie, keď strach prevládal nad ľahostajnosťou, zodpovednosť nad rebéliou.

Otázkou je, či by pokračovanie knihy a príbehy v nej počas druhej, tretej a ďalšej vlny celosvetovej krízy odzrkadlovali len to dobré z nás. Či by sa ľudia zmobilizovali a pomáhali si ako to bolo pred rokom. Nie som si úplne istá.

Jana Túry

Mohlo by vás zaujímať