fbpx
Moja najobľúbenejšia fotka je tá, ktorú ešte len nafotím
Domov / ROZHOVORY / Moja najobľúbenejšia fotka je tá, ktorú ešte len nafotím

Moja najobľúbenejšia fotka je tá, ktorú ešte len nafotím

Marius Bartoň je v prvom rade basgitarista. Jeho záľubou je však aj fotenie. Čiernobiele fotky, ktoré zachytávajú okamih sú čisté a nápadité zároveň. Ako sa basgitarista dostane k foteniu a čo mu to dáva? Aj na to som sa spýtala.

Marius, nedávny rozhovor s tebou bol silnou výpoveďou hudobníka, ktorý miluje hudbu a basgitaru zvlášť. Ako sa dostane muzikant k foteniu?

Myslím že presne tak isto, ako sa môže dostať k maľovaniu obrazov, k písaniu kníh, k zbieraniu hudobných aparatúr, gitár…. prípadne k zbieraniu húb : – )

V mojom prípade asi išlo o prirodzené vyústenie hľadania možnosti ďalšieho zachytenia momentu jedinečnej neopakovateľnosti.

Veľakrát, pravda, jedinečnosti jedinečnej len pre mňa : – )

Je to ako v hudbe. Čaro okamihu býva často prchavé a každý ho môže počuť, cítiť, respektívne vidieť a prežívať inak.

Alebo aj nevidieť a neprežívať.

Marius Bartoň
BEZVETRIE

To vidíme napríklad na kvantách fotiek na sociálnych sieťach, kde fotografie nemajú okrem samotného fotografa a jeho milého príbuzenstva, pre nikoho žiadnu výpovednú alebo umeleckú hodnotu. 

Pozerať XYtú verziu Xtej verzie pohľadu na more a pláž s opálenou nohou alebo ruku s drinkom pod slnečníkom, prípadne na sexi ležérny bazénový postoj slečny v hriešne zaujímavých plavkách, môže byť vskutku tristné.

Alebo nudné?

Pre mňa oboje. Sorry…

Ako fotka do rodinného albumu spomienok je to ok. Tiež nie som žiadnou výnimkou.

Tam to však pre mňa končí. Od umeleckej fotky očakávam niečo viac, ako len zdokumentovaný príbeh rozkošnej letnej dovolenky so šťastným koncom.

Dnes, v ére iPhonov totiž každý v kuse fotí všetko možné aj nemožné, vrátane seba a toho čo plánuje práve zjesť, prípadne vypiť a svet je zahltený fotkami.

Úžasnými, dobrými ale aj katastrofálnymi. Každý nech si nájde a vyberie tú svoju.

Proste je taká doba, a asi to ešte aj dlho potrvá.

Počítam, že až do konca sveta : – )

Proste – digitálny svet.

POZOROVATEĽ
POZOROVATEĽ

Odkedy sa venuješ čiernobielej fotke?

Fotiť som začal tuším hneď ako som dostal svoj prvý digital, ( je možné že až na druhý deň : – )   ), a učil som sa všetko.

Aj ako robiť chyby, aj ako ich nerobiť. Samozrejme, ako inak, sám na sebe.

Potom nasledovali nekonečné série fotiek typu „dovolenka, more, pláž, palma, bazénový bar, drink v ruke, drink v sebe, západ slnka, východ slnka“, turistické atrakcie tak „krásnonutné“ k trvalému zvečneniu a kopec iných vecí, ktoré mali v skutočnosti hodnotu len pre mňa a rodinu. A pre spomienky. Napríklad aj vlastné : – )

Všetko som to poctivo vešal na Facebook a „oblažoval“ všetkých a každého dookola. Človek skrátka niekedy robí kraviny, a navyše aj dobrovoľne…

No a potom prišiel zlom. Uvedomil som si, že už nemienim ďalej pozerať na nekončiace kvantá farebnej nudy – mojej aj druhých, a fotky som jednoducho stiahol preč (druhí ma bohužiaľ nenasledovali ) a nechal som len nejaké fotky z koncertov, pódií, štúdia, muzikantov…a tiež nejaké, ktoré som chcel, aby z takého alebo onakého dôvodu „boli videné“.

PADANIE DO DAŽĎA
PADANIE DO DAŽĎA

No a nastal čas monochromatickej fotografie, kde som objavil to pravé čaro kontrastov a kde žiadne farby nerozptyľovali moju pozornosť od samotnej podstaty fotky a jej výpovednej hodnoty. To bolo začiatkom jari 2019 a môj pohľad na svet fotografie sa navždy zmenil.

Objavil som krásu (pre mňa určite) čistých línií, kontrastov svetla a tieňa, opakujúcich sa detailov a mnoho ďalších vecí, pri ktorých som jasne cítil, že ÁNO – toto chcem zachytiť a uchovať. Objavil som skrátka čistotu čiernobielej fotky, jej minimalizmus a jej puristickú silu.

Svetlo robí totiž naozaj zázraky a objekt, alebo nejaký detail, sa v priebehu dňa mení.

Niektoré momenty trvajú možno 1 -2 minúty, slnko sa posunie a čaro je preč.

NEBO PODĽA KANDINSKÉHO
NEBO PODĽA KANDINSKÉHO

Sú zábery, ktoré sa dajú zachytiť a vyniknú len ráno, iné zase len poobede alebo podvečer.

Skrátka pánom je tu svetlo a fotograf ho poslušne nasleduje.

Vždy ma pobaví, keď stojím s foťákom v ruke niekde v strede chodníka, cesty alebo nákupného centra, fotiac niečo nad hlavou, čiže tam, kde bežný človek nepozerá a okoloidúci ľudia udivene pozerajú najprv na mňa a potom vytáčajú hlavy smerom hore, tam kde mierim objektívom, s nemou otázkou, že „čo tam ten blázon vidí“. Nuž to, čo vy nevidíte. Aké jednoduché…

Niekedy im pridám „prúpovídku“ že fotím napr.zábradlia alebo línie balkónov pre okresný denník v rámci témy sčítavania nevyužitých priestorov a ich zdokumentovania a evidencie : – )))) 

Moja najobľúbenejšia fotka je tá, ktorú ešte len nafotím
HRANICE ŠIALENSTVA (koláž)

No a to ma už majú za komplet cvoka, čo im vôbec neberiem a je mi to ukradnuté 🙂

Ide mi len a len o fotku. Podľa možnosti dobrú.

Zachytávaš najmä krásu budov a niekedy zabudnutých miest v Bratislave. Ako si vyberáš jednotlivé lokácie?

Je to viac ako jednoduché – teda aspoň pre mňa – stačí sa pozerať a podľa možnosti aj vidieť.

Lebo pozeráme sa síce všetci ale nie všetci zároveň aj vidíme.

Je tu podobná paralela, akú povedal geniálny Igor Stravinský v súvislosti s hudbou : „Vnímanie hudby vyžaduje určité úsilie a snahu. Len počúvať nestačí. Počuje aj kačica“.

Takže sa snažím vidieť veci, objekty, tvary, línie, perspektívy, tiene a podobne, pohľadom, ktorý druhý nevidia, aj keď trebárs prejdú tým miestom 20krát za mesiac.

Proste len prešli. Nevideli. Alebo necítili zvláštnu krásu, ktorá je, samozrejme, pre každého jednotlivca ukrytá niekde inde. Niekedy až tak dobre, že ju neobjavia nikdy.

NOVÁ DOBA I.
NOVÁ DOBA I.

Niekedy spravím 20 – 30 fotiek v nejakej lokalite a doma za počítačom nakoniec vyberiem trebárs len 5. Alebo kľudne iba jednu.

Ostatné sú odpad z rôznych dôvodov.

Lebo nie vždy čo vyzerá úžasne pre oko, je úžasné aj pre objektív…a pravda vždy nakoniec krásne vypláva na povrch. V tom lepšom prípade.

V tom horšom sa bavíme o zlej fotke…či už v rámci ostrosti, kompozície, rušivých detailov ktoré tam nemajú čo robiť a pri fotení si ich skrátka človek nevšimne, a podobne.

A k tým lokáciám….som vyslovene „mestský typ“, čiže žiadne rustikálne motívy nerobím. Iste, sú krásne, majú svoju hodnotu, ale mňa ako fotografa neoslovujú…podobne ako historické stavby či hrady napríklad. Nevedel by som ich nafotiť tak, aby to malo nejakú výpovednú či umeleckú hodnotu…

ROVNOVÁHA

Alebo možno aj vedel, ale tento smer ma neláka..tak isto ako napr. nebudem fotiť skvelé kulinárske počiny kuchárov, aj keď to je tiež nutné a tiež to chce aj poriadny kus kumštu a znalosť techniky a práce so svetlom (tu by asi čiernobiela fotka nebola víťazstvo).

Lebo nie je ľahké to nafotiť tým správnym spôsobom. Ani ten vidiek, ani stredoveký hrad, či kostol a ani sviečkovú na smotane s troma knedlíkmi domácej výroby.

Výnimkou pre mňa sú industriálne pamiatky ktoré obdivujem až neskutočne, a potom v architektúre  môj milovaný funkcionalistický štýl.

Ale aj napríklad staré železničné budovy, nekonečné elektrické drôty zavesené pod nebom“, zvláštne symetrie budov, línie tieňov, kontrast motívov a podobne…

 LÍNIE III.
LÍNIE III.

Úžasné zábery sú napríklad v Uhrovom filme Slnko v sieti (1962), kde jeho čiernobiele strechy, staré antény, tiene múrov a postáv a kompozícia ako také, sú dokonalé. Tak ako celý film, vrátane inovátorskej elektronickej hudby skladateľa  Iľju Zeljenku.

Tieto veci tak akosi (pod)vedome vyhľadávam a snažím sa o „nie tuctový“ pohľad.

Skrátka snažím sa nájsť ten správny uhol pohľadu.

Alebo sa aspoň pokúšam…

Plánuješ s fotoaparátom prejsť aj iné mestá Slovenska?

Nikdy nehovor nikdy, ako sa hovorí (niekedy až príliš často), takže to apriori nevylučujem, ale zatiaľ ostávam verný „svojmu“ mestu.

Bratislavu mám naozaj rád, narodil som sa tu, prežil celý doterajší život a stále je tu čo objavovať. Aj keď sa stále rozrastá a mení všetkými možnými smermi a štýlmi aj neštýlmi, ale s tým sa asi nedá nič robiť…

Občas robím nejaké zábery z okolia mesta, ale centrum môjho záujmu je stále mesto.

KONCEPCIA (NE)ISTOTY POHYBU
KONCEPCIA (NE)ISTOTY POHYBU

Žijem v Novom Meste na Tehelnom poli, kde boli vždy prioritou šport a priemysel. Čiže štadióny, kúpalisko, fabriky a ich areál, vlaky, stanica Filiálka a kus industriálnej histórie ako úžasný bonus.

Všetko objekty a veci ktoré sa priam ponúkajú na fotenie.

Aspoň mne určite.

Veľa sa aj bohužiaľ zbúralo, napr. fabrika Siemens na Filiálke a okolité budovy, ale je to preč a plakať je už neskoro…

Myslím si, že industriálne stavby a pamiatky by mali ostávať zachované, majú zvláštne čaro, svoj genius loci  a temer vždy sa dá zmeniť ich pôvodná funkcia na moderné účely 21.storočia – loftové byty, galériu, klub, ateliér, atypickú kaviareň, kultúrne centrum…etc…stačilo by len mať vôľu…

Ale to sme málinko odbočili a myslím, že tu a teraz to určite nevyriešime.

Ktorá je tvoja najobľúbenejšia fotka z vlastnej produkcie?

…Tá, ktorú ešte len nafotím…

Ale teraz vážne…je ich viac…niektoré sú mi bližšie z rôznych, často bizarných dôvodov, a niektoré azda aj o trošku menej. Ale naozaj len o „kúštiček“.

Inak by som ich nezverejnil.

Konkrétne je to možno fotka „Bezvetrie“. Keď som ju robil, stál som temer v strede frekventovanej cesty a dúfal že to nebude moja posledná fotka, nakoľko trolejbusy jazdia celkom rýchlo a musia tiež dodržiavať svoj časový grafikon.

Alebo fotka „Pozorovateľ “ urobená na Slavíne v naozaj netradičnej kompozícii nôh sochy v popredí a v pozadí v „hĺbke ostrosti“ samotný Slavín zároveň s televíznou vežou na Kamzíku úplne vzadu.

Ale v podstate mám rád všetky, lebo keď som ich fotil, tak som ich fotiť chcel a mal som na to dôvod.

GEOMETRIA MESTA

A tiež mám rád koláže, ktoré síce nerobím  plánovite a pravidelne, ale skôr len ako akýsi „doplnok“ k portfóliu mojich „ozajstných“ fotiek a je to pre mňa skôr zábava. A netreba ani ísť von. Stačí sedieť na zadku pri počítači, popíjať čaj či café a skúšať svoju predstavivosť.

Je to ako komponovanie hudby. Máš motív a je len na tebe, čo s ním urobíš, alebo kam a ako ho až rozvinieš. Hranica neexistuje a obmedzenia sú len v hlave.

Nakoniec tak či tak vždy rozhoduje kvalita. Aspoň by mala. Niet nad „istoty neistoty“ : – )

Iste „krása je v oku pozorovateľa“ a každý môže cítiť pri konkrétnej fotografii rozličné emócie, možno až vône a iks ďalších pocitov.

A tak je to určite správne.

Presne ako v hudbe… Sloboda výberu a sloboda predstavivosti.

Jednotlivým fotkám dávaš veľmi zaujímavé názvy. Ako vznikajú?

Dobrá otázka : – )

Dostávam ju často, ale už menej často viem na ňu odpovedať spôsobom, že budú spokojné obe strany.

Niekedy je to proste len náhle vnuknutie, niekedy sa názov ponúka sám, samotnou kompozíciou fotografie. Niekedy ma inšpiruje Miroslav Válek a jeho básnická tvorba, ktorú mám naozaj rád, niekedy je to inšpirácia z hudby alebo skomolený útržok textu. A niekedy sú to moje matematické „rituálne slovné zmesi“ ktorým často nerozumiem ani ja sám.

Moja najobľúbenejšia fotka je tá, ktorú ešte len nafotím
VERTIGO II.

Fotka má hovoriť sama za seba a ja naozaj necítim nutnú potrebu, aby názov a samotná fotografia boli vždy v súlade.

Trošku šialenstva predsa nemôže uškodiť. V mojom prípade evidentne  🙂

Ale hlavne že sa mi páčia. Teda, pravdupovediac, občas až príliš … Skromnosť je dôležitá …

Niekedy si poviem…„bože, to je ale blbosť „, ale nechám to vždy tak, lebo ak raz dám nejaký názov, už ho nemením. Žeby tvrdohlavosť ? Alebo „skúška“ diváka ? Neviem…

Asi si treba stáť za slovom.

Pre istotu. Alebo tak nejak….

Chápeš, že ?

Niekde som zachytila, že plánuješ vydať aj knihu. Bude o fotke? Či skôr o hudbe?

Tiež som to zachytil, a teda poviem na rovinu, bol som naozaj prekvapený… V prvom rade som fotil, a fotím hlavne pre seba, a možno pre radosť ľudí z môjho okolia. Vôbec sa necítim ako profesionál, lebo v tejto oblasti som naozaj amatér.

Určite mám estetické, umelecké cítenie a videnie, nakoľko pri hudbe, ktorú robím profesionálne, je estetika jeden z nutných predpokladov, ale fotografiu som reálne nikdy neštudoval…

Aj keď samozrejme obdivujem tvorbu umelcov ako František Drtikol, Tibor Huszár, Dežo Hofmann, Karol Kállay, Mária Švarbová, Tóno Stano, Anton Sládek, Martin Martinček ( odpustite mi prosím chaotické poradie dotyčných umelcov)…etc, ale aj Helmut Newton (aj keď ten fotil celkom iné objekty, ktoré mimochodom obdivujem asi najviac, ale zato úžasne, a je jasne rozpoznateľný …

A mnoho ďalších. Zoznam by bol dlhý. Našich, aj zahraničných.

Samozrejme, snažiť sa o nejaké kopírovanie by nemalo absolútny zmysel ( v muzike detto), a ani by som to nikdy nerobil.

Nemôžeš vidieť svet okolo seba očami druhého. Každý má vlastné oko, takže stačí ho len začať používať.

A každý má tiež vlastnú techniku a štýl kompozície.

Píše mi dosť ľudí a pýtajú sa ma v podstate každý na to isté, len v bledomodrom…. kedy a kde bude výstava, vernisáž, plánuješ knihu alebo aspoň kalendár?

Odpoveď naozaj nepoznám, ale myslím si, že veci vždy prichádzajú v pravý čas a čo sa má stať, sa aj stane. V tomto smere som naplnený jemnou nádejou, tak typickou pre rojkov môjho typu, plus o trošku väčšou istotou, že raz TO príde. 

A potom budem šťastný.

Ak nie, a všetko je stratené, tak ešte stále zostáva – ako povedal David Bowie – budúcnosť. A nádej.

A s tou sa chodí aj spať

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: Marius Bartoň