Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Môže sa to zdať zvláštne, v dnešnej dobe, kedy máme všetko možné aj nemožné, čo sme vtedy ani nemali, ani netušili, ale už vtedy existovali fotoaparáty. Fungovali na úplne inom princípe, ako tie dnešné digitálne, ale existovali.
Ja sám som bol hrdým majiteľom, jedného takého, malého, volal sa Vilija a vyrobili ho v ZSSR. Dostal som ho ako darček na jedny Vianoce. Pamätám si, že to bolo ohromné prekvapenie, lebo som nič také nečakal. Odrazu som mal možnosť zachytávať obrázky z môjho sveta.
Doma sme už jeden fotoaparát mali, bola to Practica. Bol veľký, ťažký, komplikovaný a vzbudzoval vo mne rešpekt. Navyše v tom foťáku sa fotilo na farebné diapozitívy a to som ja nepotreboval. Lebo tie sa dali pozerať iba cez diaprojektor a ja som chcel naozajstné fotky, do ruky, nie také čo sa dajú pozerať iba na stene.
Do takéhoto aparátu, aby mal vôbec zmysel a mohol naplniť svoje poslanie, bolo treba vložiť film. Dostal som k nemu tridsať šesť obrázkový, čiernobiely, kinofilm s citlivosťou 21 DIN. Tridsať šesť obrázkový! Mohol som si odfotiť tridsať šesť vlastných obrázkov a dúfať, že z nich bude tridsať šesť fotografií. Lebo nebolo, len tak, že poď klobáska, zjem ťa.
Na foťáku bolo treba nastaviť veľa vecí.
Správnu vzdialenosť, správny expozičný čas, adekvátnu clonu. Vzdialenosť som si vedel odmerať metrom, nie, že by som to robil, ale ostatné parametre? Doma sme mali knihu o fotení. Nezostávalo mi nič iné, len si niečo naštudovať a prípadne to skonzultovať s rodičmi.
Môj foťáčik mal malú svetelnosť. To znamenalo, že potreboval veľa svetla. To sa dalo urobiť bleskom, ktorý som nemal, predĺžením expozičného času, čo znamenalo, že ak sa pri fotení pohnem, tak záber bude rozmazaný alebo znížením clony, čo malo za následok, že ostré budú iba veci v danej vzdialenosti a ostatné bude neostré. Celá veda a technika. Nehovoriac o tom, že výsledok som sa dozvedel až keď som minul celý film, z ktorého som potom musel dať vyvolať fotografie.
Keď som sa, po dvoch, troch týždňoch či mesiaci dostal k vytúženým obrázkom, už som si ani náhodou nepamätal, aké parametre som pri jednotlivom zábere zvolil. Aké bolo svetlo, aký čas uzávierky, aká clona. Tieto objektívne prekážky mi, ale ani v najmenšom nebránili oddávať sa fotografickej vášni.
Pamätám si na fotografie zátiší s hračkami z kinderiek. Naaranžovaní Igráčikovia vykonávali svoje pracovné poslania. Rozmazané pokusy zachytávajúce nášho kocúra. Pohľady z okien bytu. Pokusy odfotiť Old Shatterhanda a Winetoua z obrazovky rakúskej televízie. Plagát Fanfána Tulipána, ktorý visel nad mojou posteľou.
Mamu, tata, sestru a všetko ďalšie pre mňa dôležité, čo stálo za zvečnenie. Kto vie kde a či vôbec ešte niekde, tie fotky sú? Možno niekde u našich.
Fotografie sú skvelá vec. Zachytávajú prúd času v jeho neopakovateľnom okamihu. Sú lepšie ako video, lebo napriek tomu, že sú statické, spustia prúd obrazov v hlave pozorovateľa. Škoda, že sa nedajú, zatiaľ, robiť obrázky z vnútra našich myslí. To by boli spektakulárne výjavy.