Model Dušan Šinka: Stal som sa vyslúžilým veteránom modelingu
Domov / INŠPIRATÍVNE PRÍBEHY / Model Dušan Šinka: Stal som sa vyslúžilým veteránom modelingu

Model Dušan Šinka: Stal som sa vyslúžilým veteránom modelingu

Nájsť charizmatického muža so šedinami, dokonalou postavou, espritom nebýva pre módny priemysel jednoduché. Svet má Allesandra Manfrediniho. Slovensko má Dušana Šinku. Aktuálne robil na kampani pre pánsku módnu značku a vyšlo to na výbornú. Keď som Dušana kontaktovala kvôli rozhovoru povedal mi, že sa modelingu už aktívne nevenuje. Robí iba ad hoc spolupráce. Ako sám hovorí : „Stal som sa vyslúžilým veteránom modelingu alebo ako občas vtipne poznamenám modelom na dôchodku.“ Vzala som ho na kus reči.

 Dušan, ako ste sa dostali k foteniu a k modelingu?

Vždy keď mám možnosť spomenúť si na úplný začiatok mojej modelingovej kariéry, dostávam sa k myšlienkam, či to bola náhoda iba v čase, alebo či by si ma modeling neskôr tak či tak našiel. Neviem. V každom prípade moje rozhodnutie zúčastniť sa na konkurze agentúry, ktorá vo svojom zadaní hľadala modelky a modelov zmenila môj doterajší život. Konkurz sa uskutočnil v Bratislave 1.2.1992. Keďže moje predstavy o modelingu boli iba na úrovni evidovania fotiek topmodeliek Cindy Crawford a Claudie Schiffer v rôznych časopisoch, vôbec som nevedel do čoho idem. A už vôbec nie v prípade mužského modelingu. Mojou motiváciou zúčastniť sa konkurzu boli parametre, ktoré mali jeho účastníci spĺňať. Konkrétne vek.

V tom čase som už síce v Bratislave pracoval ako výpravca vlakov ŽSR, ale v kolektíve som nemal žiadnych rovesníkov. Keďže nepochádzam z Bratislavy, aj po práci som sa vo veľkom meste cítil príliš osamelo. Agentúra si ma do tímu vybrala a hneď po týždni ma poslali na prvý casting na módnu prehliadku. Francúzsky módny návrhár Dan Beranger sa rozhodol, že na Valentína odprezentuje v bratislavskej Redute svoju najnovšiu kolekciu. Bola to po roku 1989 prvá veľká módna prehliadka a tomu zodpovedala aj účasť v hľadisku. Každý, kto mal alebo v budúcnosti chcel niečo povedať v móde na Slovensku, tam nemohol chýbať. Jednoducho pre začínajúceho modela veľká príležitosť ukázať sa. Mňa si „vyhliadla“ akademická maliarka a začínajúca pánska módna návrhárka Iveta Lederer.

Iveta bola veľmi aktívna, plná nápadov, takže o prácu nebola núdza. Viedeň, Praha, Varšava, Frankfurt a dokonca aj Mexico City. To všetko boli zaujímavé príležitosti vidieť a zažiť metropoly prostredníctvom jej módnych prehliadok.

I keď som v tom čase nebol v žiadnej agentúre, občas som sa dostal aj na castingy do reklamy, čo bola pre mňa úplne nová skúsenosť. V dvoch sa mi podarilo získať hlavné úlohy. Na kávu a nealkoholický nápoj. Dokonca som si aj zahral komparz v americkom filme Peacemaker, ktorý sa v Bratislave natáčal v lete 1996 s vtedy vychádzajúcimi hviezdami Nicole Kidman a George Clooney. S Ivetou Lederer sme boli v Prahe dosť často. Nadviazal som kontakty aj s pražskými modelingovými a castingovými agentúrami a čoraz častejšie ma pozývali nielen na castingy, ale aj na tzv. directy – konkrétne práce. Tak som sa plynule presunul do Prahy a takmer definitívne opustil Bratislavu.

Praha ako európska metropola s krásnymi lokáciami a perfektne vybavenými filmovými štúdiami sa stávala čoraz atraktívnejšou pre zahraničné produkcie, ktoré ale väčšinovo využívali na obsadenie do svojich kampaní práve miestne agentúry. Tak vznikol niekedy až pretlak práce a veľa príležitostí na celosvetové kampane. To už ale bolo nevyhnutné riešiť profesionálnou zmluvou s modelingovou agentúrou, čo bola pre mňa tiež nová situácia, ktorá si vyžadovala presne stanovenú zodpovednosť na obidvoch stranách.

Hovorím predovšetkým o komerčnom modelingu, ale aby som nezabudol, v Prahe som pokračoval aj s módnymi prehliadkami a niekoľko rokov sa zúčastňoval ako model na Prague Fashion Week. Súčasne som sa stal tvárou konfekčných značiek v Čechách a na Slovensku a v jednom prípade aj na celom svete.

Čo vás najviac bavilo na tejto práci?

Práve to, čo bolo pre mňa jej hlavným mottom od začiatku. Kontakt s ľuďmi. S rôznymi ľuďmi. Keď som začínal, tak predovšetkým s rovesníkmi, neskôr s čoraz mladšími. Napríklad štyri dni prehliadok v rámci Fashion Week predstavovalo aj s nácvikmi a fitingom takmer 2 týždne v spoločnosti 50 členného týmu. Býval to, a určite je tomu tak aj doteraz, jeden veľký žúr plný zábavy, ale aj zaujímavých rozhovorov. Utužovanie starých, vytváranie nových priateľstiev. Nakoniec sme sa ale unavení vždy rozpŕchli na rôzne strany, či už domov alebo za inými ďalšími povinnosťami.

Pre mňa osobne bolo veľmi zaujímavé a paradoxné zároveň, že čím som bol starší, tým viac som pracoval s mladšími ľuďmi. Dokonca ešte nedávno už aj vo veku mojich detí, čo mi dodávalo nový rozmer aj pre ich lepšie pochopenie.

Popritom som časom prišiel na chuť aj móde, čiže konkrétnym návrhárskym kúskom. Keďže v súkromí môj šatník až taký pestrý nie je, bolo pre mňa vždy zaujímavé vidieť sa v zrkadle pred vstupom na mólo. Mnohokrát dokonca, najmä v prípade autorských návrhov mladých módnych tvorcov, až komické. Popri literatúre je mojím najväčším koníčkom hudba. Považujem sa za multižánrového konzumenta hudby a módne prehliadky mi v tejto oblasti dali mnoho inšpirácií. Počúvať na móle nerušene rôzny výber hudby jednotlivých návrhárov, v maximálnej hlasitosti, keď sa obecenstvo sústreďuje len na dianie na móle, bol pre mňa vždy zážitok.

Čo naopak prekážalo, keďže ste sa rozhodli dať oficiálne modelingu zbohom?

Môjmu rozhodnutiu ukončiť zmluvu s agentúrou predchádzala konkrétna situácia. Išlo o televízny spot na podporu turizmu pre Maroko. Produkčná spoločnosť si ma cez pražský casting vybrala, ale klient v Paríži začal každú chvíľu meniť termíny. Natáčanie malo prebiehať v marockej púšti a ja by som potreboval asi 10 dní dovolenky. Keďže sa ale v tejto brandži stávalo bežne, že sa nakoniec termín mohol presunúť aj na neurčito, v mojom zamestnaní som s dovolenkou čakal tiež na poslednú chvíľu. Nakoniec som už pod tlakom, deň pred predpokladaným odletom zavolal agentke, že mám už s takýmto postupom problém, dostávam sa pod tlak a určite ho nechcem vyvolať ani u môjho zamestnávateľa. Dostali sme sa do veľmi nepríjemnej konverzácie a ja som po prvýkrát uvažoval nahlas o vypovedaní zmluvy. Náš telefonický hovor sme ukončili s nepríjemnými pocitmi, ale neurčito. Po hodine mi od agentky prišla suchá SMS: „Maroko je off“. Klient sa rozhodol zrušiť pražský casting a urobiť nový v Paríži.

Avšak už pred týmto „nedorozumením“ som začal v Prahe fungovať v obmedzenom režime. Bolo to kvôli tomu, že som začal študovať externe politológiu na UKF v Nitre. S mojou agentkou sme boli ústne dohodnutí, že nebudem chodiť na všetky castingy. Stanovili sme si spodnú hranicu výšky honoráru za reklamu alebo fotenie a prehliadky sme vynechali úplne. Táto dohoda fungovala korektne počas celého môjho štúdia. Problém bol, že som si na menej časté cesty do Prahy zvykol a začal mi takýto systém vyhovovať. Agentúre nie. Istý čas sme sa teda sporili o tom, v akom režime budeme ďalej fungovať, Keď ma tento spor už začal zaťažovať a navyše aj so stále prítomnou „marockou“ pachuťou, vyslobodil som sa tým, že som dal výpoveď.

Ak to teda zhrniem, tak v mojich podmienkach mi najviac prekážali neustále zmeny termínov a procesov. Ja som sa v týchto záležitostiach naučil byť maximálne tolerantný a flexibilný, ale keďže som bol počas celej tejto doby zamestnaný, netýkalo sa to už len mojej osoby, ale aj kolegov. Keďže som sa tieto kolízie snažil navonok riešiť veľmi diskrétne, vnútorne ma to čoraz viac vyčerpávalo, až som takpovediac vyhorel a na pár rokov som sa vzdal akýchkoľvek ponúk. Tie zotrvačne prichádzali, pretože aj keď ma už nezastupovala žiadna modelingová agentúra, tie castingové na mňa kontakt stále mali. Tak som sa stal vyslúžilým veteránom modelingu alebo ako občas vtipne poznamenám modelom na dôchodku.

Videli sme vás aj v niekoľkých reklamách. Ako vnímate rozdiel medzi fotoaparátom a kamerou?

Rozdiel je v tom, že pózovanie pred fotoaparátom je väčšinou statické. Kamera zachytáva akýkoľvek živý pohyb. Čo sa týka môjho prístupu k zodpovednosti a maximálnej sústredenosti, nevidím v tom alternatívu. Ale aj napriek tomu si uvedomujem, že ideálnu fotku je možné hľadať oveľa jednoduchšie ako ideálny záber. No a ak sa to práve nedarí v tom druhom prípade, nervozita zo strany režiséra je oveľa väčšia ako v prípade fotografa. V mojom prípade je to o to ťažšie, že nie som herec. V Prahe som mal známych, ktorí tento problém riešili hereckými kurzami. A samozrejme im to pomohlo. Je to podobné ako mať trénera v tenise. A týka sa to hlavne práce s hlasom. Žiaľ, ja som si na to nikdy nenašiel čas.

Aj napriek tomu som hral v desiatkach reklám, ktoré natáčali domáce aj zahraničné produkcie. Ale priznám sa, málokedy som bol so svojím výkonom úplne spokojný. Keď mi bolo povedané, že to a to bolo dobré, ja som sa vždy spýtal, že čo naopak dobré nebolo a mohlo by byť zároveň lepším. Ale to už súvisí s mojím celkovým nastavením a prístupom k životu.

Dá sa pánskym modelingom na Slovensku uživiť? Šli by ste do toho znova?

Už na začiatku rozhovoru som uviedol, aká bola moja motivácia. Peniaze to neboli. Ale samozrejme veľmi rýchlo som si zvykol na to, že si predvádzaním na móle, fotením a účinkovaním v televíznych reklamách môžem aj zarobiť. Ale k Vašej otázke. Ja som sa ňou nikdy nezaoberal, pretože som bol po celý čas zamestnaný. Ale vnímal som situáciu svojho najlepšieho priateľa v Prahe, ktorý pracoval len ako model. Pokiaľ už pomerne dosť dlhý čas nezískal nejakú dobre platenú kampaň, bol pod stresom a čoraz nervóznejší. Nemohol tušiť, iba dúfať, že ho o dva týždne čaká celosvetová kampaň. Ja som sa takým stresom vyhol, pretože ak som mal pauzu ja, aspoň som si oddýchol od cestovania a povenoval sa rodine, známym a záľubám. Takže niekedy mi to aj vyhovovalo.

Kde pôsobíte aktuálne? 

Keď som do tohto momentu spomínal moje zamestnanie, vždy som mal na mysli Železnice Slovenskej republiky. Čo aj zostáva stále v platnosti. Rozdiel je v tom, že pokiaľ som bol počas celej svojej aktívnej modelingovej kariéry v pozícii výpravcu vlakov. Po nej som nastúpil na referentskú pozíciu na Generálnom riaditeľstve ŽSR.

Nechýba vám zvýšená publicita? Vraví sa, že médiá sú droga, hlavne keď sa zjavujete na titulkách časopisov. A zrazu je koniec – aj keď z vlastného rozhodnutia. Aké boli reakcie rodiny a priateľov?

Nemôžem povedať, že by mi takáto publicita vyslovene vadila, ale faktom je, že som sa musel na rozhovory nechať prehovárať. Osobne som v nich nevidel takmer žiadny význam. Tak som to väčšinou nechal na rozhodnutí rodiny.

Spomínam si ako reagovala moja už nebohá babka, keď som sa objavil na titulke známeho spoločenského magazínu. Vravela mi a bola na to aj patrične hrdá, že som druhý človek z Jelenca (obec, z ktorej pochádzam), ktorý sa objavil na titulke tohto časopisu. Tým prvým bol vraj spevák Karol Duchoň. A ja som bol vtedy rád, že som jej tým mohol spôsobiť radosť a pocit hrdosti.

Ak by prišla ponuka pre svetovú módnu značku, prijali by ste ju?

Ak by bola pre mňa zaujímavá, tak určite áno.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

...mohlo by vás zaujímať

Anton Zorád: Nikdy nie je neskoro plniť si svoje sny

Anton Zorád: Nikdy nie je neskoro plniť si svoje sny

Posledné obdobie sústreďujem svoju pozornosť na ľudí, ktorí sú niečím zaujímaví. Okrem fotiek spisujem ich príbehy a takto spolu s textom publikujem jednotlivé celky na svojom webe, ale aj na sociálnych sieťach. Na LinkedIn mám viac ako 2 300 sledovateľov, čo ma teší.