fbpx

Milan Kališ: „Radšej budem prašivá ovca, ale na priemernosti sa odmietam zúčastňovať.“

Rozhovor s Milanom Kališom

Milan Kališ vo svojom živote prežil všeličo. Ako človek aj ako autor. Jeho zážitky a životné skúsenosti by sa dali prirovnať k horskej dráhe. Janka Belková ho vyspovedala v rozhovore pre Magazín 40plus.

Milan, pred časom si sa verejne vyjadril k slovenskej literárnej obci, pričom si ju prirovnal k mafii. Ako si to myslel?

Tu je potrebné zdôrazniť, že do takéhoto vyhlásenia som bol vlastne dotlačený, slovenská literatúra ma dlho ignorovala, a to nehovorím o Fonde na podporu umenia, ktorý, ak to naozaj potrebuje, sa pri mne dôsledne zosmiešňuje.

Heslom slovenskej literatúry je priemernosť. Radšej budem prašivá ovca, ale na priemernosti sa odmietam zúčastňovať.

Čítala som tvoje knihy. Mne osobne tvoj štýl pripomína diela ruských klasikov. Ako to vnímaš ty? Vidíš/cítiš nejaké paralely v tejto súvislosti?

Ruských klasikov by som, s dovolením, nechal odpočívať. Áno, mám rád najmä Tolstoja a Dostojevského, dali spoločnosti veľké dary, ale väčšinová spoločnosť si nikdy takéto dary aj tak vlastne nevážila či neváži. Je pravda, že keď som ako mladý čítal Idiota, pocítil som akési zázračné nutkanie písať. Ale, ako sa hovorí, ak nemusíte písať, nepíšte.

Napísal si niekoľko (z môjho pohľadu) zaujímavých titulov. Aký máš ty ako autor vzťah k svojim „deťom“?

Radšej mám svoje veľké (hovorím najmä o rozsahu) diela z rokov 2004 až 2006, teda Zrod (vyšlo v roku 2020, napísané 2004), Hviezdy, ktoré sme zničili (vyšlo v roku 2021, napísané 2004) a Kúpil som si bordel (vyšlo v roku 2017, napísané 2006), aj keď posledný menovaný už bol veľmi ovplyvnený mojím vtedajším životným štýlom. Rozdrásané duše (vyšlo v roku 2015, napísané 2010 až 2012) sú pokus o určitú úprimnosť, ale nie som si istý, či to úplne vyšlo podľa zámeru. Odvrátená strana všetkého (vydané v roku 2019, napísané 2017 až 2019) je ťažké dielo, a neviem, či som s ním v rovnováhe…

Drogy, prostitúcia, smútok, stratenosť v súčasnom svete, znechutenie, roztopaš (niektorí ľudia akoby nevedeli, čo od dobroty), rôzne duševné poruchy, autizmus či narcizmus, to všetko sú témy, ktoré často riešia tvoji hrdinovia. Na niekoho môžeš ako autor pôsobiť dojmom, že si „uletený, možno nie práve tým správnym smerom“. Prečo práve tieto témy dominujú v tvojich dielach? Ako to vnímaš z tvojho pohľadu?

Snažím sa nastaviť zrkadlo nielen sebe, ale najmä spoločnosti. Možno to môže pôsobiť gýčovo, ale je to presne tak.

Je len málo autorov, ktorí idú s kožou na trh. Ty si jeden z nich. Otvorene píšeš o drogách, o prostitúcii, ako aj o svojich skúsenostiach s nimi. Ideš proste donaha. S akými reakciami na svoju úprimnosť sa stretávaš? Oľutoval si niekedy toto svoje rozhodnutie?

Do istej miery sa s drogami, prostitúciou a inými „zážitkami“ vyrovnávam v tých dielach. Teda, sám to vnímam ako určité poklesky, a keď človek chce zostať v rovnováhe sám so sebou, občas nemá inú možnosť, ako sa pokúsiť o terapiu písaním s prvkami katarzie.

Reakcie? Ľudia o takých veciach zväčša mlčia, čo sa však hovorí za mojím chrbtom, to od určitého času neriešim.

Čo chceš svojou tvorbou odovzdať? Kto sú tvoji čitatelia, resp. pre koho píšeš?

Mám rôzne platformy, rôzne poschodia, ktoré som vystriedal pri písaní, pri tvorbe. Snažím sa písať pre ľudí, ktorí sú v mnohom nekonvenční, ale moja predstava o nich je stále zrejme naivná. Niekto môže povedať, že čím viac zažije, tým viac je človekom, ale väčšinová spoločnosť „miluje“ hádzanie kameňmi. V konečnom dôsledku píšem pre všetkých, ktorí sa akokoľvek dostanú k mojim knihám. Sám, keď čítam, text sa stáva mnou. Každý čitateľ, ktorý úprimne číta knihu autora, je jeho súčasťou a zase naopak, teda autor je súčasťou úprimného čitateľa.

Poézia. Básne. Máš v nich pekné obrazy. Majú veľkú výpovednú hodnotu o tvojom vnútornom svete. Milan, ako vnímaš vydanie svojich básnických zbierok v čase, keď mladí ľudia už pomaly nečítajú nič, nieto ešte poéziu? Ako vidíš budúcnosť poézie? (Aj tej na Slovensku?) Ktorých básnikov uznávaš?

Väčšina autorov, aj prozaikov, začínala básňami, ale či veľkými básňami, to je otázne. Poézia je určená pre tých, ktorí „počujú hudbu“. A vždy budú ľudia, ktorí „budú počuť hudbu“. Dúfam v to. Svojím spôsobom mám rád Habaja, celkom prekvapivo hlavne jeho úvodnú zbierku, určite Ferenčuhovú, a najmä Moravčíkovú, jej Deti Hamelnu sú prototypom zbierky pre všetkých, ktorí ašpirujú na vážne „počutie hudby“.

Hovorí sa, že keď už máš aj „hejterov“, nielen tých, ktorí tvoju tvorbu uznávajú, si už naozaj dobrý. Mňa by zaujímalo (aj ako autorku), či znechutenie negatívnymi reakciami ľudí môže autora odradiť/znechutiť od písania (možno aj nadobro).

Samozrejme, môže odradiť, zrejme ide o stupeň citlivosti a stupeň autorského narcizmu. Mal som také heslo, keď som písal veľa v rokoch 2004-2006, dal som niekomu niečo prečítať, a keď sa nepáčilo, neurazil som sa, len som si povedal, tak napíšem niečo iné, niečo ďalšie… A tak som kontinuálne písal, až som sa prepísal k dielam, na ktoré som dnes stále hrdý. A keď autor prijme hrdosť na určité svoje diela, už s ním príliš nezamáva názor iného. Hoci, čím som starší, potrebujem čoraz menej potlesk, a čím viac úprimnú sympatiu.

Vyjadril si sa, že nám chýba skutočné písanie. Čo by mohlo pomôcť autorom, aby tu to skutočné písanie bolo?

Opravím ťa, vyjadril som sa, že nám chýba skutočne veľké písanie, lebo skutočné písanie nám nechýba, dnes píše kdekto. A čo môže prospieť každému, kto má ambíciu pokúsiť sa o „skutočne veľké písanie“? Počúvať svoju intuíciu a nutnosť vyjadrenia. Nutnosť sa dá ešte nahradiť vôľou, intuíciu nenahradíš ničím. Písanie bez intuície, podľa mňa, zaváňa nakoniec vždy grafomanstvom.

A ešte, ako tvoríš ty, Milan Kališ? Napísal si pomerne veľa kníh. Máš svoj systém? Sadneš a píšeš? Alebo píšeš len vtedy, keď máš náladu? Kto je pre teba vzorom v písaní?

Áno, ako sa hovorí, sadol som si a písal. Zvyčajne som si dal predtým kávu. Poznám aj drogy a alkohol, aby som bol úprimný, ale pri tvorbe táto cesta nikam nevedie. Hm, akoby niekam viedla aj mimo tvorby… Môj systém? Už v predchádzajúcej odpovedi som naznačil niečo o intuícii a nutnosti. Keď sa autor stretne s tou správnou vlnou, môže sa na nej viesť aj celé písanie románu. Zažil som to, je to neopísateľný pocit. To najkrajšie, čo som zažil. Naozaj.

Čítam dosť, ale skutočný vzor nemám a ani som nemal. Samozrejme, pri autoroch, ako Houellebecq, Kundera, Nabokov a mnohých iných, som si povedal: juj, tí sú dobrí…

Dňa 18. 8. 2021 sa uskutočnila verejná prezentácia tvojej poslednej knihy Hviezdy, ktoré sme zničili. Splnila táto akcia tvoje očakávania?

Bol som spokojný, a pán Juraj Prstek, imitátor Elvisa, bol snáď hlasovo aj lepší naživo, ako sám Elvis (Elvis Presley je hlavná postava románu Hviezdy, ktoré sme zničili).

V spolupráci s Mestskou knižnicou v Dubnici nad Váhom pripravuješ koncom leta Kurz tvorivého písania. Pre koho je určený a čo od neho môžu záujemcovia očakávať?

Úprimne, už som naznačil, že pri písaní som zažil „rôzne poschodia“. Mám pocit, a realita ukáže, či správny, že mám čo odovzdať niekomu, kto to s písaním myslí tiež vážne…

Milan, ďakujem ti za úprimnosť.

V tejto zložitej dobe ti prajem predovšetkým veľa zdravia, šťastia, lásky a nech sa ti splnia všetky tvoje sny a túžby.

Rozhovor pripravila: Janka Belková

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

Mohlo by vás zaujímať