Medziľudské šarvátky môžu vyznieť malicherne, ale často spôsobia nepohodu v sprievode emócií.

Obrázok: Marius van Dokkum

Vzťahy…

Je skoré ráno a na zastávke autobusu je akosi rušno. Ľudia čakajú na odvoz do práce a sú plní čerstvej energie začínajúceho dňa. Nastupujeme.

Blízko mňa sa posadí pani moletnej postavy. Autobus sa rozbieha a pani vyberá z tašky svoj mobilný telefón. Začína viesť hlasitý rozhovor po telefóne, ktorý nie je možné ignorovať.

S rozrušeným hlasom sa zdôveruje niekomu na druhej strane slúchadla. „Nuž, takto vám poviem, mám sa celkom fajn, ale mám starosti so svojím „starým“. Už zabúda, nepoloží veci tam, kde je ich miesto, a mnohé popletie. Už sa nemôžem naňho spoľahnúť v ničom,“ povzdychne si a na chvíľu sa odmlčí. Zrejme jej ten na druhej strane slúchadla rozpráva niekoľko súcitných slov alebo ju oboznamuje so svojím problémom. (Môžem sa len domnievať.)

Po chvíli pokračuje: „No a napríklad včera večer som sa opäť naňho nahnevala. Povedala som mu, aby mi doniesol krabičku s vatou, ale on sa len šuchtal po byte a nemohol ju nájsť. Tak som ju musela doniesť sama!“ a postupne vymenováva celý zoznam nezdarených, ako ona tvrdí, starého prešľapov. Svoj dlhý monológ zvýrazní vetou:

„Aj naňho nakričím, aj mu vynadám, ale nepomáha to.“ Zrazu si všimne, že jej hlasná konverzácia upútala pohľady prísediacich a stíšeným hlasom rozpráva ďalej.

„Stane sa mi, že sa ráno zobudím a chcem svojho starého zo srdca objať. Ale vtom si spomeniem, ako sme sa večer opäť pohádali a nie som „schopná lásky.“ Však, ako by to aj vyzeralo? No nie?“ s jemným úsmevom v tvári skonštatuje moletná pani.

Zaujímavé, uvažujem. Keď na chvíľu pozabudla na hádku s mužom, mala chuť ho objať. Vo svojom srdci má prirodzene rada svojho muža, ale „na povrchu“ to ešte nesmie prejaviť, lebo sú pohádaní.

Medziľudské šarvátky môžu vyznieť ako malicherné, ale často spôsobujú nepohodu v sprievode gejzíru emócií.

Hádky a nedorozumenia sú častokrát len dočasné a po vyprchaní pomyselného elixíru hnevu, urazenosti či vzdoru dostáva šancu opäť naše vnútorné svetlo – srdce.

Kým vlastne sme? Tým svetlom vo vnútri nášho duševného sveta, alebo naučenými a rokmi vypracovanými osobnostnými pravidlami:

• o tom, čo sa má alebo nemá
• o tom, čo sa patrí alebo nepatrí
• o tom, čo sa robí a čo nerobí,
• o tom, čo sa nosí alebo nenosí?

Na otázku kým sme by som si odpovedala asi takto. Sme prejavom života s prirodzenosťou človeka, uvedomujúceho si seba samého s vlastným charakterom, povahou aj osobnosťou. Rozumné je uvedomenie a rozlíšenie toho, čo je v nás prirodzené( srdce) a čo nie. (Návyky, pravidlá, vzorce.)

Možno nás mnohé z naučených a prijatých štandardov správania len zväzujú a často obmedzujú v prirodzenom prejave.

• Tak rád, rada by som ho objala, ale nemôžem, lebo sme sa len pred chvíľou pohádali.
• Tak rada by som mu zavolala, ako sa má, ale to by vyzeralo, že mu nadbieham.
• Tak rada by som sa išla zrána prejsť, ale všetci by sa v okolí čudovali.

Možno je dobré sa občas pri rozhodovaní pozastaviť. Chcem to skutočne ja? Očakáva to odo mňa okolie? Nie je to len zvyk?

Čo myslíte?

V srdci
…
Nevedia byť spolu, ale ani bez seba.
V rozprave sa nedohodnú,
radšej v tichu pomlčia.
V otázkach života
sú každý na inom mieste.
Jeden sa šplhá do kopca,
druhý odpočíva zľahka na životnej ceste.
Nevedia byť spolu, ale ani bez seba.
V pravidlách sa dodnes nedohodnú,
ale v srdci po sebe zatúžia.
Kým vlastne sme, srdcom alebo „osobnosťou“,
pouvažujme občas nad vlastnou prirodzenosťou.

On, ona, ono myslí

…

Každý si niečo myslí.

Múdra aj nezmysly.

Aj ty práve teraz

na niečo myslíš.

Nechodím do mesta v teplákoch

bez kvalitnej značky.

Veď, čo povedia o mne

pri pohľade snáď.

Nemá prachy,

je to chudák – tak akurát!

Zavolal by som.

Chýbaš mi a rád ťa uvidím.

Čo by na to povedala?

Sám sebe sa divím.

Nespravil som veľa vecí.

Z nádejných činov zostali „kecy“.

Všímal som si rady iných

a nalial som si svoje deci.

A ešte párkrát dokola.

Je to cesta alebo smola?

I pošepol mi niekto:

Ži svoj život ako sen!

Nezáleží, čo si myslí tá či ten.

S elánom tvor vízie a s rozumom „chcenia“.

Za slobodou prejavu nás brzdia vlastné obmedzenia.

(Z knihy Chlpaté verše ) – Zuzana Balašovová Donátová

Pripravila Zuzana Balašovová Donátová, autorka kníh aj z prostredia dlhodobo chorých pacientov. Pôsobila ako sociálna terapeutka v hospici aj domove sociálnych služieb. Knihy: Za dverami liečebne, Zo zápisníka terapeutky, Čo vy na to? (vydavateľstvo Elist)

Korektúry: Katarína Málková

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/