Petra Nagyová Džerengová: Vždy som chcela veľa detí a som veľmi šťastná, že mi ich osud doprial.

Vyštudovala Ekonomickú univerzitu a usadila sa v Bratislave. Pracovala ako letuška, neskôr ako moderátorka a redaktorka Slovenskej televízie. Na svojom konte má dvanásť kníh. Je na ceste trinásta? Aj o tom som sa porozprávala s úspešnou slovenskou spisovateľkou Petrou Nagyovou Džerengovou.

Peti, máš štyri deti a už niekoľko rokov sa o ne staráš sama. Čo ťa drží nad vodou v najťažších životných situáciách?

Čo ma drží nad vodou v najťažších životných situáciách? No, presne moje štyri deti (úsmev). Vždy som chcela veľa detí a som fakt veľmi šťastná, že mi ich osud doprial. Nie je to jednoduché, ani bežné, mať väčšiu rodinu, no ja som, našťastie, stretla muža, ktorý to mal podobne nastavené ako ja. Aj on si želal veľkú rodinu. Už sme síce štyri roky rozvedení, bývalý manžel si založil novú rodinu a má malú dcérku, ale určitým spôsobom sme a zostaneme navždy rodinou.

Máme spolu štyri úžasné deti a aj keď sme rozvedení, nestarám sa o ne sama, lebo on zostal ich otcom a stále sa o ne zaujíma, stará, podporuje ich a rovnako je to aj s nami, tiež si navzájom pomáhame a podporujeme sa. Vzťahy sa utriasli, a určite vychádzame spolu lepšie, ako za posledné roky nášho manželstva. Vždy som si myslela, že rodinu treba za každých okolností udržať, ale keď to nejde, tak to nejde a je lepšie sa rozísť, ako trápiť spolu.

Obaja sme teraz spokojnejší a šťastnejší a stretávame sa spolu, nemáme problém si zájsť na obed aj obe rodiny. Určitým spôsobom som ako rozvedená získala slobodu a môžem si robiť, čo chcem. To sú tie výhody rozvedených žien, že majú kam odložiť deti, a ja teda mám, lebo ich otec chce s nimi tráviť čo najviac času, a ja môžem ísť napríklad na dvojtýždňový kurz taliančiny do Talianska, či na dámsku jazdu so sestrou do Anglicka, kde študujú moji dvaja synovia univerzity.

A okrem mojich detí je to moja super rodina, vďaka Bohu, mám oboch rodičov, žijú neďaleko mňa, skvelú sestru a sesternice, s ktorými sa často stretávame a najlepšie priateľky, ktoré mám už 30 rokov. Rozvodom, či smrťou staršej sestry, sa zmenilo aj moje vnímanie sveta. Jedno i druhé ma naučilo neplánovať a užívať, či skôr prežívať každý deň akoby bol posledný, neľpieť na veciach, a nechať ich pustiť s láskou, ak už naplnili miesto v mojom živote a tiež myslieť častejšie na dočasnosť prítomnosti a absolútnosť večnosti.

Život je predsa taký krásny a bolo by škoda prežiť ho trápením sa, čo by bolo, ak by bolo, a držať si v hlave pocit nejakej krivdy či hnevu.

Ako využívaš karanténu? Píšeš? Môžeme sa tešiť na novú knižku? Alebo dve?

Hehe… to bolo v pláne ešte pred karanténou… ale, i keď veľa ľudí tvrdí, že karanténa ich život spomalila, u mňa je to skôr naopak, môj život sa ešte zrýchlil, aj keď som žila veľmi dynamicky už predtým. Keďže niekoľko rokov už pracujem z domu, prítomnosť všetkých mojich štyroch detí doma (keďže môj bývalý manžel uviazol ešte pred vyhlásením karantény v zahraničí, kde je doteraz) a nutnosť sa učiť každý deň s najmladšou, mi poprehadzovala môj dovtedy dlhoročne nastavený systém.

Priznám sa, som už dosť unavená. Netušila som, že moja najmladšia dcéra má taký problém s koncentráciou, lebo prvý stupeň zvládala na jednotky bez problémov. Kým sme si vypracovali systém, naučila sa moje kódy do počítača i mobilu, lebo obe zariadenia potrebuje na výučbu (online hodiny môže mať iba na mobile, keďže na PC nefunguje mikrofón), sme si občas po troch hodinách pri matematike aj poplakali. Ale už je to lepšie, určitým spôsobom to cítime aj pozitívnejšie, že sa veci zlepšujú a život vracia do normálu.

Okrem toho spolu s dvoma kamarátkami máme vydavateľstvo, ja som si zobrala domov firemný počítač a riešim sklad, faktúry, príjemky, výdajky… plus sa starám o náš e-shop, vzťahy so zákazníkmi, firemný FB, Instagram…  Keď sa mi podarilo urvať čas, pracovala som na scenári podľa mojej knihy Manželky a tie druhé. Ten sa mi podarilo dokončiť. Mala som v pláne začať so štvrtým dielom Kláry – ide o seriál pre deti, ale nestihla som. V tieto dni však už asi začnem.

Čo som si však nedala vziať, je môj ranný beh a cvičenie. Keďže deti dlho spali – učili sa do noci na maturitu a Teo písal bakalársku prácu, ráno som si stihla vypiť kávičku s nohami na stole a potom ísť behať a potom začal maratón učenia, varenia, upratovania, práce a znovu varenia… hoci varenie milujem, dvakrát denne dávať teplú stravu bolo niekedy ešte aj nad moju fantáziu. Ale to poznajú asi všetky ženy doma.

A ešte som si nechala hodiny taliančiny, hoci, samozrejme, online. A na teraske sme si zriadili minizáhradku, kde máme paradajky, jahôdky, papriky, šalát, uhorky… takže nie, aby som sa vrátila k úvodu, písanie mi naozaj prvýkrát v živote nehrozilo (úsmev).

Kedy ti napadlo začať písať? Čo bol prvý podnet? 

Ja si určite pamätám taký silný pocit, ako ležím na zemi v detskej izbe, čítam knihu, ktorá ma rozplakala a z ktorej som mala zimomriavky a vravím si: vau, také niečo dokázať, to je sila, to keby sa mi podarilo… Ako dieťa som bola vášnivou čitateľkou a návštevníčkou knižnice a ja som presvedčená, že na začiatku dráhy každého spisovateľa stojí najprv vášeň pre knihy, respektíve každý spisovateľ býval najprv vášnivým čitateľom.

A, samozrejme, talent. Ja som zdedila talent po mojom otcovi, ktorý nám ako malým stále vymýšľal rozprávky a dobrodružné príbehy na pokračovanie a vravieval, že raz, na dôchodku, napíše knihu. Dnes už síce na dôchodku je, ale nepíše, hovorí, že mu stačí vidieť jeho meno – Džerenga, na mojich obálkach. Príbehy však rozpráva svojim vnúčatám.

Písať som začala už na základnej škole, kde si môj talent všimla knihovníčka, ktorá mi vždy odkladala všetky novinky a ktorá ma prihlásila do prvých súťaží, ako napr. Literárny Kežmarok. A moja prvá poviedka bola uverejnená v školskom časopise Jenisej, keď som bola, tuším, v šiestej triede.

Dá sa písaním na Slovensku uživiť? 

Tak to je dosť zložité, možno iba pár autorov. Slovensko je malá krajina, čiže aj ten trh je dosť obmedzený. Okrem toho, autor dostane z ceny knihy naozaj pomerne málo. A závisí aj od toho, koľko píše a koľko predáva, samozrejme. Niekedy, keď mi vyšlo viac kníh naraz, zároveň som dostávala honoráre za stĺpčeky v novinách a honoráre za zahraničné preklady, to bolo celkom slušné. Ale myslím si, že všetci, ktorí píšu, začínajú písať, lebo v sebe majú túžbu a chcú to, a nie preto, že by sa tým chceli živiť. Aj keď, keď to časom príde, je to určite super bonus.

Hovoríš o sebe, že si dvojdomý autor. Píšeš totiž pre deti aj dospelých. Ako sa prepínaš medzi svetom dospelých a detským svetom?

Priznám sa, že môj pôvodný sen bol písať pre deti, ale vždy som to považovala za oveľa náročnejšie ako písať pre dospelých. Začala som s tvorbou pre dospelých, prvých 6 rokov som písala len do zásuvky, to som ešte nemala deti. Neskôr som jeden rukopis poslala do dvoch vydavateľstiev a obe ho chceli vydať. Potom som prirodzene pokračovala v tvorbe pre dospelých, keďže hneď prvá knižka mala úspech a dodnes sa dotláča a vyšla aj v Maďarsku a Čechách.

Nikdy som však nezabudla na môj sen a keď svojho času prišla v mojom živote etapa, keď som pracovala ako viceprimátorka Bratislavy a bola psychicky vyčerpaná na toľko, že som nestíhala písať pre dospelých, začala som tvoriť pre deti. Išlo mi to, napodiv, celkom prirodzene a priznám sa, že najprv som rukopis Klára a mátohy čítala mojim deťom. Všetky štyri, napriek rozdielnemu veku, reagovali veľmi dobre. To ma povzbudilo, a tak som dala prečítať knihu editorke Zuzke Šeršeňovej zo Slovartu a tej sa knižka veľmi páčila.

Dodnes sa stále dotláča, vyšla tiež aj v Maďarsku a v Čechách a deti si vyžiadali aj druhé, aj tretie pokračovanie. Myslela som, že som trilógiu príbehov o Kláre uzavrela, ale deti si vyžiadali aj štvrtý diel, ktorý chcem začať písať v júni. Dúfam, že sa mi to podarí. A prepínanie medzi tvorbou pre dospelých a deti mi ide celkom dobre. Možno preto, že mám ešte v mojom veku mliečny zub (úsmev), alebo preto, že viem ešte nadviazať stále kontakt s mojím vnútorným dieťaťom, čo väčšina dospelých už nedokáže.

Detskej knihe sa venuješ aj vo vlastnom vydavateľstve. Ako sa vyvíja detský knižný trh? Čítajú dnešné deti?

Detská kniha je náročný artikel a rozdielny od kníh pre dospelých. Nikdy sa z nej nepredá toľko ako z kníh pre dospelých, plus jej výroba je omnoho drahšia, keďže musíte ju aj ilustrovať a farebná tlač stojí tiež o čosi viac. Napriek tomu sa tomu venujeme už 7 rokov. Myslím, že mamičky cítia, že to robíme z lásky, lebo za tých 7 rokov sme si vybudovali vernú klientelu a toľkokrát dostávame také krásne správy s vďakou za naše knihy od mamičiek i detí, až nám vbehnú slzy do očí.

Na výbere našich titulov si dávame záležať, staviame na kvalite a snažíme sa prinášať aj tvorbu z iných krajín, nielen komerčné tituly z anglosaského prostredia. Vníma nás aj odborná verejnosť a veľmi nás potešilo, keď naše vydavateľstvo Verbarium nazvali „majákom kvalitnej detskej literatúry na Slovensku“. Takže, ak by som to mala zhrnúť, dnešné deti čítajú, hlavne keď ich k tomu vedú rodičia. Ja som mojim deťom čítala takmer každý večer a aj keď v puberte až tak veľa času na čítanie nenachádzali, na spoločných dovolenkách číta každé jedno.

Často sa ma rodičia pýtajú, čo majú urobiť, aby ich dieťa čítalo. Ja hovorím, že niekedy postačí odložiť ovládač od TV, alebo jednoducho ich prinútiť: chceš ísť na počítač? Ok, tak si najprv prečítaš zopár strán, alebo polhodinu. Robievala som to aj ja a niekedy sa deti veru začítali tak, že pri knihe zostali aj dve hodiny. Myslím, že je veľmi dôležité viesť deti k čítaniu, ja verím, že kniha robí človeka lepším a z dobrých detí vyrastú dobrí ľudia.

Aké je tvoje životné motto?

Hm, asi nemám iba jedno, je ich veľa, podľa toho, v akej situácii som sa nachádzala, mi pomáhali iné výroky. Ale, ak by som mala zhrnúť moju životnú filozofiu iba do dvoch slov, možno by som zvolila toto: Carpe diem. Nie v zmysle užívať si, ale prežívať vedome, naplno každý okamih, lebo nikdy nevieme, či sa zajtra zobudíme a čo nám život prinesie. Nechať minulosť včerajšku, žiť v prítomnosti, lebo budúcnosť je záhadou. A život je krásny aj preto, lebo prináša viac začiatkov ako koncov. Mali by sme si to pripomínať oveľa častejšie.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Mohlo by sa vám áčiť dámy… už 19.6.2020

ZMENA TERMÍNU Víkendový Reštart Tela a Mysle | Wellness Hotel Kontakt