Martina Valachová: Kto ešte nevyhorel, nech sa hlási

„Musím to zmeniť, Martina, a ukončiť. Cítim sa vyhorený.“ Asi pred 7 rokmi som počula prvýkrát túto vetu. Povedal ju kolega vo vydavateľstve a odišiel. Veľmi som tomu nerozumela, ale pochopila som, že je unavený. Ako plynú roky, stretávam čoraz viac ľudí, ktorí boli, sú, alebo cítia, že v krátkej dobe vyhoria. Dokonca som počula, že sa v našej legislatíve chystá zmena a vyhoretie bude diagnóza, s ktorou sa bude dať  ísť na PNku. Krása nevídaná, kam sme to dopracovali.

 

Sedel rybár v člne a chytal ryby…

…“Vieš skade mám ten obraz? Daroval mi ho francúzsky maliar. Uznávaný. Renomovaný. Henri Valachman sa volá. Poslal mi ho poštou, lebo som mu napísala na FB, že vyjadruje to, čo v živote chcem,“ povedala som kamarátke, ktorá sedela u nás v obývačke a zahľadela sa na stenu oproti.

„A ten ďalší je od Jamesa Warholu. Pekný však? Originál. Poslal mi ho kuriérom ako poďakovanie, že som ho sprevádzala a robila PR, keď bol na Slovensku pred 3 rokmi.“

Kamoška vypleštila oči. Nie kvôli Warholovi, ale očividne kvôli tomu prvému obrazu.

„Počkaj, ten prvý je o loďke a malej rybárskej chalúpke. Chceš malú loďku a chalúpku?“

„No … bojím sa toho, ale vlastne áno. Neviem, či poznáš ten príbeh, ako príde pracháč k jazeru a vidí staršieho pánka v loďke?“

„Nepoznám.“

„ Takto nejako to bolo… nepamätám si doslovne. Ale pointu hej…prihovorí sa rybárovi a spustí v rozhovore svoju špirálu rozmýšľania. Takú tú podnikateľskú.“

„Počuj rybár, koľko chytíš denne rýb?“

„Dve.“

„Dve?“

„Áno…jednu zjeme a druhú vymením za veci, ktoré potrebujem. Raz za múku a vajcia, inokedy za košeľu.“

„To by si mal zmeniť“, zauvažuje podnikateľ nahlas a pokračuje. „Stačí, aby si kúpil motor a vyšiel ďalej na jazero. Investícia do motora by sa ti vrátila do pár týždňov, a chytil by si denne – odhadujem – 10 rýb. Po krátkom čase by si mohol kúpiť väčšiu loď.“

„Aha,“ pozerá rybár…„A čo s tým?“

„No chytal  by si viac a viac rýb a potom by si  mohol kúpiť zaoceánsku loď. A urobiť distribúciu do celého sveta. Možno aj konzerváreň by si mohol otvoriť. Sušené ryby, rybie šaláty. Chápeš?“

„Nie. A čo z toho?“

„Bol by si bohatý. Mal by si vplyv a množstvo peňazí.“

„Rozumiem. Ale čo s tým?“

„No mohol by si potom v pokoji užívať svoj majetok. Napríklad – len tak sa voziť v loďke a tu i tam chytiť rybku, dve.“

Rybár sa zadíval na pána v dobrom obleku.

„A vy vidíte pane, čo robím teraz?“

Kamoška na mňa pozerá, a neverí vlastným ušiam. „Dievčatko. Veď ty stále makáš a naháňaš sa. A naozaj chceš to čo vidíš na obraze?“

„Áno chcem, ale bojím sa. Bojím sa zastaviť a prestať plánovať. Bojím sa stagnácie. Som unavená. Lietam, behám, riešim. Viem. Ale bojím sa zastať a riešiť len to, čo potrebujem!“

Kto za to môže?

Uvažujem kto je na vine. Kto za to môže? A teraz nehovorím už len o sebe. Ja nie som v tom sama, opustená. Je to tlak doby? Naša túžba veľa vlastniť, až sa v tom celom  zamotáme? Tlak zamestnávateľov? Zlé rozdelenie odmeňovania vo firmách? Tu si dopíšte, čo chcete. Odpoveď asi neexistuje. Podľa mňa je to MIX. Mix, ktorý prišiel s našim vývojom a neustálym chcením mať a byť viac. Asi je nad slnko jasné, že som v tej kategórii. Nemyslite si, že idem mudrovať a zastavovať tých šialencov, čo sa ženú. Normálne som v tom celá ponorená. Rozmýšľam, že ako z toho von, ale na nič som zatiaľ neprišla. Tak píšem tieto riadky, kým sa varí nedeľná polievka a možno niekto z vás zareaguje a pošle recept. Nie na polievku. Na otázku ako sa nerútiť. Čo ja viem? Rada si naň počkám. Zatiaľ mi plynú myšlienky asi takto…

…Rast, či stagnácia?

Čo je zlé na stagnácii? Napríklad, keď v päťdesiatke máte všetky zuby a váhu ako na strednej, to je krásna stagnácia, nie? Sú teda oblasti v ktorých stagnácia nevadí. Dokonca by sme mohli použiť pojem rozvoj, lebo to, že ostávam, kde som bola, je veľká drina, a teda úspech. Výsledok je relatívna nemennosť. Super. Takže pri niektorých veciach a javoch je stagnácia vítaná…

…rast

Niekedy, keď sledujem niektoré firmy, tak uvažujem nad ich rozmýšľaním. Každý rok zvýšia plány. Vyvinú tlak na manažment a na obchodné oddelenie. Následne prejde tento tlak na všetkých naokolo. Keď ľudia prestávajú vládať, tak im šupnú poukážku na wellnes. A veď dajme aj teambuilding. To chce ale peniaze navyše.  Tak zvýšime plán – do konca roka ešte ďaleko. A keď príde koniec roka a zistí sa, že nik nezomrel na prepracovanosť, tak zvýšime plán od januára budúceho roku. Namotivujeme tím ďalšími benefitmi, aby nefrflali. A celé to spraviť tak, aby samozrejme majiteľ zarobil viac ako predošlý rok. To je predsa cieľ v podnikaní. Vlastne nikdy nie je dosť. Vždy je čo zlepšiť, posunúť latku. Malý čln, ktorý sýtil tím, zmeniť za motoráčik, potom väčšiu loď, a naplánovať tú  zaoceánsku aj s konzervárňou na ryby. Ale pozor. Začína byť veľa tých, ktorí prestávajú vládať.

Alebo aj nevládzu.  A liečenie býva drahé.

Martina Valachová