fbpx

M. Moravcová: Otvorme športoviská. Nechajme deti žiť a športovať bez očkovacích statusov, delenia!

Martina Moravcová: Otvorme športoviská. Nechajme deti žiť a športovať bez očkovacích statusov, delenia!

Martina Moravcová zviditeľnila Slovensko ako málokto. Patrí medzi ľudí, ktorí od detstva sústredili svoje srdce a energiu do športu. Čo jej šport dal a ako sa pozerá na aktuálne možnosti v športe, ktoré do značnej miery okliešťuje pandémia, ale aj nastavené opatrenia?

Na úvod pred rozhovorom od Martiny Moravcovej:

V prvom rade vám ďakujem za oslovenie o rozhovor a za poctivú novinársku prácu. Najskôr som bola sklamaná, že aj nebulvárne médiá sa uchýlili k praktikám bulvárnych médií – opisovanie statusov a konverzácie zo sociálnych sietí bez toho, aby si overili celistvosť a presnosť informácií – pomaly povýšené na tlačové vyhlásenie. Moja konverzácia s Karolom Kučerom nebola mienená na medializovanie, ale aj to je možno začiatok verejnej diskusie, pretože som dospela k pocitom, akoby sa už aj novinári báli písať na túto tému, a preto sa uchýlili k takýmto praktikám.

Tento rozhovor vzniká nie z mojej potreby sa vyjadrovať k pandémii, ale na základe oslovenia o rozhovor a mojich skúseností. Prezentujem tu výlučne svoj osobný názor, nezastávam žiadne politické, ani pro, ani proti vakcinačné posolstvo.

Nezaujíma ma nikoho vakcinačný status. Rešpektujem všetkých rovnako. Neznevažujem názory vedcov, ani opatrenia odborníkov. Mojou snahou je byť hlasom všetkých detí, ktoré milujú šport, a chcú ho robiť aj počas pandémie. Dúfam, že každý si nájde v odpovediach kúsok seba alebo niečo, čo ho osloví. Tým nespokojným venujem aspoň jednu vetu (na konci).

Martina, vy ste športovali od detstva. Ako by, podľa vás, vyzerala vaša plavecká kariéra, keby vás zastihlo niečo podobné ako dnešné deti? Dvojročná stopka?

Viem, že moja kariéra by pokračovala, pretože mám rodičov z plaveckého prostredia, mamu trénerku, ktorá je trénerkou ešte aj dnes. Určite by hľadali možné aj nemožné, aby som mohla trénovať a napredovať. Tak ako aj teraz niektorí rodičia a kluby cestujú do susedných štátov denne niekoľko hodín, kde už od takýchto obmedzení pre šport upustili. Bohužiaľ, najhoršie sú na tom deti zo stredu Slovenska, ktoré to majú za hranice najďalej. Taká je realita pandemických opatrení a zatvorených bazénov počas posledných dlhých dvoch rokov na Slovensku.

Každý si pomáha, ako vie a aké má finančné možnosti. Živíme susedné štáty a naše obce a mestá ochudobňujeme. Ostatné dôsledky si inteligentní ľudia doplnia. Isté je, že o dopadoch na mládež a zatvorené školy sa popísalo veľa názorov, a taký istý negatívny dopad to má aj na rozvoj ich telesnej kultúry a športovej kondície.

Natrafili ste počas detstva a športovej kariéry na nejakú prekážku, ktorú ste museli prekonať a v konečnom dôsledku vám to pomohlo, posunulo? Možno aj ako návod pre deti, ktoré športovať v plnom rozsahu nemôžu – čo robiť, aby bojovali?

Chcem tých mladších posmeliť, hoci nebola pandémia, bola som veľmi chorľavé dieťa. Súvis to malo s mojím predčasným narodením a veľmi slabunkou imunitou, a teda častou chorobnosťou. Dokonca tak častou, že ako malé dieťa som vyše pol roka denne užívala nízke dávky antibiotík. Bola som chorá, či som doma sedela, alebo šla do kolektívu. Moja mamina, vždy akčná žena, napokon nezvolila cestu izolácie a pestovania si ma ako v skleníku, ale začala má brávať so sebou rovno do nefiltrovanej vody na piešťanskú EVU (pozn.: starý kúpeľný bazén v Piešťanoch).

Do 11. rokov sa moja častá chorobnosť zlepšovala, ale stále veľmi poznačovala tréningovú dochádzku. Dva týždne fajn, dva týždne chorá. Avšak čím viac som športovala a plávala, moja imunita sa zvyšovala a v 12.-13. rokoch moja chorobnosť ustúpila do priemeru. Tieto moje skúsenosti a dilemu mojej mamy vnímam ako vzdialenú paralelu situácie, do ktorej sú nanútené súčasné deti (izoláciu, nemožnosť športovať atď.). Moja mama, napriek neodporúčaniu lekárov, urobila pre moju imunitu to najlepšie rozhodnutie – ako sám čas ukázal.

Šport a pohyb je nutnosť a veľmi ma mrzí, že práve táto oblasť je paralyzovaná v čase, kedy by mala byť najviac rozvíjaná a podporovaná. V opatreniach na prevádzky bazénov, ani celkovo na deti, sa neviem stotožniť s názorom našich odborníkov, ktorých prácu si vážim a ich odbornosť nespochybňujem, avšak vidím, ako to funguje inde. Stačí zbehnúť pár km do Maďarska či Poľska. Ich mládež pláva a športuje.

Pred Vianocami som bola so svojimi deťmi v Győri (15 km za hranicami, nie na opačnej strane zemegule) na pretekoch, kde bolo 900 účastníkov – v čase, keď sa u nás zrušili Majstrovstvá SR žiakov a všetky bazény boli už mesiac opäť zatvorené. Nemusím ani opisovať situáciu vo vzdialenom Texase, kde nebol zatvorený ani jeden bazén od mája 2020 a ani jednému dieťaťu nebolo znemožnené kvôli pandémii športovať.

Nehodnotím, aký dopad táto pandemická izolácia a znemožnené pohybové aktivity bude mať na mladú generáciu, o tom prehovoria iste odborníci a ich štúdie. A len čas ukáže, aké iné škody sa spôsobili na spoločnosti a hlavne na deťoch.

Počas uplynulých takmer dvoch rokov sa deti všeobecne menej hýbali. Najmä na Slovensku boli takmer nonstop doma. Ako, podľa vás, môže dvojročné obdobie stopky v športe a, navyše, s obmedzenými sociálnymi kontaktmi ovplyvniť ich život?

Myslím, že som čiastočne odpovedala v otázke už hore. Môžem len doplniť, že už pred pandémiou sa často riešila závislosť detí od elektroniky a že majú málo pohybu. Je to jeden kruh – málo pohybu a izolácia – oslabovanie imunity – zvýšená chorobnosť a dokolečka dokola.

Dieťa a pohyb patria spolu ako jin a jang. A dnes sa kvôli tomuto čarovnému kruhu nikto neozýva. Nikto nebije na poplach. Aj naša odborná lekárska verejnosť mlčí. Nie je to téma, ktorú nám tu tlčú celé roky do hlavy? Alebo už to nie je pravda?

Základný princíp „pohybom a športom k zdraviu a lepšej imunite“ už neplatí? Deti nesedia doma tri mesiace, ale tieto obmedzenia trvajú už dva roky a koniec v nedohľadne. Nie je u nás žiadna vidina na zlepšenie. Nuž, aspoň budú mať farmaceutické firmy koho dlhodobo liečiť. Teraz pomaly niet koho poslať, aby nás reprezentoval na športových sviatkoch, ako olympiáda. Tak možno o dva olympijské cykly nám postačia na sčítanie vrcholových reprezentantov prsty na rukách alebo si pozveme niekoho zo zahraničia.

Žijete mimo Slovenska, ale Slovensko milujete a navštevujete. Všimla som si jeden váš status, kde popisujete, že ste nemohli vojsť do kabínky na lanovke spolu s rodinou kvôli opatreniam. Čo vám vtedy prebehlo hlavou?

Áno, Slovensko milujem a som stále jeho hrdým občanom a súčasťou. A nie je mi ľahostajné, čo sa u nás deje. Moje deti sú Slováci aj Američania, a keď sa ich spýtate, koho by chceli reprezentovať v športe, či Ameriku alebo Slovensko, bez rozmýšľania povedia, že Slovensko! Ale vráťme sa k mojej príhode z vašej otázky.

Áno, bol to môj súkromný status, určený výlučne pre mojich úzkych priateľov. Niečo ako perlička na to, aby im opäť na chvíľku rozum zastal. Stalo sa to počas lyžovačky v Jasnej. Nejaký dobrák nahlásil, že sa vraj nedodržiavajú opatrenia na vlekoch.

Na Silvestra prišla kontrola a ktosi rozhodol, že do kabínky pre 8 ľudí môžu iba dvaja a je jedno, či sú zo spoločnej domácnosti. Ani rodičia s tromi deťmi nemôžu ísť spolu, aby sa vzájomne v tej kabínke nenakazili. Tak si viete predstaviť, o čo sa znásobili tlačiaci sa ľudia v radoch. Ani ja som nesmela nastúpiť do kabínky s mojou maloletou dcérou a mojou mamou, ale bola som donútená nastúpiť do kabínky s úplne cudzou pani.

Tak už má toto opatrenie s ochranou zdravia a vôbec so zdravým (aj sedliackym) rozumom niečo spoločné? Absolútne nič, navyše, týmto opatrením ma ohrozili na zdraví. S takýmito nešťastnými opatreniami, o ktorých počúvam a čítam, by sme na Slovensku vedeli zaplniť už tučnú „Knihu prianí a sťažností.“ Asi nie sme v tom úplne sami alebo výnimoční.

Je iba malo ľudí, ktorí sa ozvú, aj keď mnohé veci nemajú hlavu a pätu. Prečo to tak, podľa vás, je?

Vládne tu strach. Strach vyjadriť názor, strach z tzv. „cancel culture“, alebo inak, ak nie si s nami, si proti nám! Ak niekto čo len vysloví slová „možno to tak nie je dobre“ alebo „rád by som chcel viac informácií“, dostáva okamžite nálepku  „anti“ všetkého možného a nemožného, prinajlepšom dezinformátor a podobne. Všetci sú unavení a rezignovaní a chcú mať pokoj.

Myslím si, že sa zhodneme, že v spoločnosti vládne napätie, strach a rozdelenosť, a čím viac získavam aj pocit, že to nie je strach z ochorenia na covid či z vlastnej smrteľnosti, ale bojíme sa jeden druhého, dokonca aj svojich priateľov. Bojíme sa viesť medzi sebou obyčajný otvorený dialóg.

Pred rokom prišli vakcíny, eufória a radosť, že s pandémiou sa konečne zatočí a miesto súdržnosti je spoločnosť polarizovaná, diskriminovaná, uplácaná (alebo finančne motivovaná) a morálne roztrieštená.

Rozbitejšia môže byť už len počas občianskej vojny. Máme tu spoločnosť, ktorej sme všetci súčasťou, ale ktorá sa nepáči nikomu. Sme tu ako taká snehová guľa, ktorá sa len kotúľa a nabaľuje sa ďalej. Všetci čakáme a veríme, že ju niekto zastaví a budeme sa správať normálne a neskúmať, či niekto je, alebo nie je (očkovaný).

Čakáme, kedy konečne niekto zakričí, že: „Kráľ je holý!“

Na Slovensku majú zvýhodnenie v škole i v športe očkované deti. Ako sa na to pozeráte ako matka a športovkyňa?

Je mi všetkých detí veľmi ľúto. Nepodporovať základné práva detí na vzdelanie a obmedzovať športovanie len preto, že ich rodičia sú nezaočkovaní alebo ich nedali zaočkovať, by malo byť spoločensky neprípustné a protiústavné. V Texase takéto praktiky nepoužívajú a deti nerozdeľujú. Som šťastná, že moje deti športujú a chodia do školy v tejto zložitej dobe práve tu a želala by som tie isté samozrejmosti a práva aj deťom na Slovensku.

Vo svetle súčasného vývoja, osobne si myslím, že rodič, ktorý má potrebu si dieťa zaočkovať vo viere, že ho maximálne ochráni, tú možnosť má. Deti nie sú problémom nemocníc a dnes vieme, že šíria vírus všetci. A aj ho dostávajú.

Osobne vnímam toto naše vakcinačné „nálepkovanie sa“ pre mentálne nezrelé deti ako veľkú zdravotnú (psychickú), spoločenskú a morálnu hrozbu. Väčšiu, ako si možno pripúšťame. A preto o to viac by sme mali od tohto deti uchrániť.

Dávať „nálepky“ bolo donedávna v spoločnosti neprípustné a teraz máme toľko skratiek – nálepiek, že už to nestíham ani sledovať. Rozdeľovať deti podľa skratiek a pestovať a prehlbovať aj medzi nimi strach a vzájomnú šikanu, ktorá sa deje medzi dospelými, je kruté.

Zvažuje sa dokonca, že vysokoškoláci, ktorí nie sú očkovaní, nebudú smieť na prednášky. Ako to je v krajine, kde žijete?

Samozrejme, aj v Amerike je vo všeobecnosti vakcinácia horúcou politickou témou a rozdeľuje ľudí. Kde nie je? V USA politické tendencie na zavádzanie vakcinačných mandátov rieši ústavný súd a stále je ohľadom toho veľký boj. Možno omikron tejto debate pomôže. Ten si nevyberá, berie ľudí zaradom. Každý štát si rieši svoju pandémiu osobitne. Federálne pandemické opatrenia sa vzťahujú na ochranu hraníc, to znamená, že návštevníci USA musia mať očkovanie. Ochrana hraníc je vždy politické rozhodnutie. Američania pri prekračovaní hraníc očkovaní nemusia byť.

Texaský guvernér sa rozhodol, že vakcináciu ponechá v rukách lekárov a rozhodnutie na ľuďoch, pre ktorých je určená a ktorých má ochrániť. Odmieta vakcináciu politizovať. Nesmú sa tu robiť rozdiely na základe očkovacieho statusu. Žiadne covid pasy. Žiadne skratky na rozdeľovanie ľudí sa nepoužívajú. Inštitúcie, firmy a školy nemôžu nariadiť covid vakcináciu. Jedine nemocnice sú k vakcinácii tlačené federálnym mandátom, ktorý sa neustále mení.

Texasania medzi sebou prehnane neriešia vakcinačný status. Môj pocit je taký, že toto nastavenie je pre ľudskosť, psychické zdravie a morálne zvládanie pandémie oveľa lepšie, ako je u nás. Ako sa hovorí, menej je niekedy viac. Nie je tu medzi ľuďmi cítiť taká polarizácia, ako vládne u nás.

Iste, v správach počúvate, aké je to tu strašné v tej Amerike, koľko ľudí zomrelo a zomrie alebo ako to v tom republikánskom Texase s covidom nezvládajú. Politika vo Washingtone vždy bola a je o lobizme. Situácia je vážna. O to viac teraz, keď je rozbuška omikronu rozstrelená. Nemocnice a zdravotný personál idú na plné obrátky, v školách sú výpadky učiteľov, niektorí museli ísť online, v regáloch chýbajú niektoré potraviny, lebo ich momentálne nemá kto priviesť alebo poukladať.

Situácia je rovnaká v každej krajine, kde omikron prúdi. Život ide ďalej aj bez zložitých obmedzení a nezrozumiteľných vyhlášok, z ktorých sú u nás ľudia vyčerpaní a chorí na duši. Nikto z Texasu neuteká, naopak, sťahuje sa tam veľmi veľa ľudí, a najmä z Kalifornie. Hrdí Texasania už nosia nálepky „Don’t California my Texas“ (nerobte z môjho Texasu Kaliforniu). Pandémia v Texase od júna 2020 je život s vírusom a nie boj a obmedzovanie slobody ľudí. Texas nie je Slovensko a ani Slovensko nebude nikdy Texasom.

Vzhľadom na mandát, všetky štátne aj súkromné univerzity v Texase vakcináciu odporúčajú – nenariaďujú. Predsa súkromné školy sú veľmi drahé, veľa z nich malo veľké finančné straty minulý rok a nechcú si odradiť študentov. Takisto aj štátne univerzity sú spoplatnené, hoci menej, ale, ani tie vďaka mandátu sa nesmú dopytovať na covid vakcinačný štatút. Dokonca, aj keď mi dieťa ochorie na covid, nie som povinná škole oznámiť, že má covid. Oznámim iba, že je choré a musím doložiť všeobecne potvrdenie od lekára s dátumom, kedy sa môže vrátiť späť do školy.

Aký typ debaty a komunikácie by aktuálne pomohlo urobiť posun a prebudiť chuť naozaj riešiť podstatné veci a v pravdivosti?

Najskôr by som rada povedala, že som zaočkovaná (dokonca aj 2x ma covid skúšal), a zastávam názor slobodného výberu pre ľudí a hlavne pre deti. Hovorím to vo svetle súčasných informácií a aj preto, lebo zažívam rozdiel medzi atmosférou, aká vládne medzi ľuďmi v Texase a aká u nás doma.

Covid je zákerná a smrteľná choroba. Žiaden risk jej nie je hodný, a preto sa treba maximálne chrániť. Nikdy by ste nemali skákať do bazéna po hlave, keď neviete, ako je hlboký, a logicky sa tak nesprávať ani pri covide. Ani veda, ani lekári, ani odborníci, ani politici a ani krajiny nie sú zajedno, tak sa nečudujme ani jeden druhému, že každý máme svoje skúsenosti a uhly pohľadu.

Každý máme 2 roky pandémie za sebou. Treba mať na mysli, že ten náš príbeh nie je a nemusí byť totožný s príbehom niekoho iného. Spektrum príbehov je široké – od bez problémupo smrť. Rešpektovanie rozdielnosti, porozumenie a ľudskosť je vždy na mieste pri hľadaní objektivity.

Nemusíme byť žiadni experti v psychológii, aby sme si uvedomili, že ľudské myslenie a rozhodovanie sa funguje lepšie, ak je slobodné, než keď je pod nátlakom. Ak viac ľudí nepresvedčíme v pokoji, s nátlakom je to len horšie. Tento rozkol v spoločenskom myslení je rovnako zákerná a zlá infekcia ako tá covidová. Covid nepostihol ešte každého, ale touto infekciou trpia všetci.

Navyše, pri tejto pandémii „jedna pravda“ nie je. Odporúčania a veda sa neustále vyvíja spoločne s vírusom. V počiatkoch odborníci tvrdili, že nás vakcína na 90 % ochráni a zabraňuje šíreniu, potom zistili, že vakcinačná ochrana stráca časom účinnosť a hoci zvyšuje imunitu, nezabráni šíreniu a tiež úplne neochráni pred vírusom. A tak treba dať booster, najmä seniorom.

A najnovšie booster pri omikrone nič na ochrane nepridáva. Výskum sa robí za pochodu. Prirodzená imunita pri prekonaní má tiež ochranný efekt, ale ako veľký a ako dlho, je akademická debata.

Naďalej sa nevie, koho covid zlomí, alebo prečo niekto dokáže infekcii prirodzene odolávať. Aj Ibuprofen má nežiaduce vedľajšie účinky a má ich aj táto experimentálna vakcína, ale rozprávanie sa o možných rizikách je neprípustné a rozširovanie vedomosti aj týmto smerom je považované za „anti.“ Pritom účinky a riziká sú nutné prebrať s pacientom pri každej chorobe a pri každej liečbe, iba pri tejto experimentálnej vakcíne to nie je štandard.

Pozitívne správy sa však šíria aj ohľadom pandémie, a hoci omikron sa šíri veľmi rýchlo, vedci tvrdia, že nie je tak nebezpečný ako jeho predchodcovia na počiatku. Tak si držme palce, že odborníci to majú správne, a že z pandémie bude čo chvíľa endémia. Prvé odvážne signály od Angličanov či českých susedov už prichádzajú. Prichádzajú na to, čím sa v Texase riadime, odkedy vakcíny uzreli svetlo sveta.

Vakcinácia a osobná ochrana maskami je v rukách ľudí, nie politikov, napriek tomu, že predstavitelia federálnej vlády sa neustále snažia presadzovať vakcinačné mandáty a rozhodli sa teraz, že každej domácnosti rozpošlú 4 ks jednorazových N95 a každá domácnosť si môže objednať 4 ks antigénových testov. Záver o tomto nech si spraví každý sám.

Veľmi by som si priala pre nás všetkých, aby sme našli v sebe silu a vôľu opäť rozvíjať spoločnosť, ktorá je otvorená k nenátlakovej debate, kde sa ľudia nedelia na zlých a dobrých, kde je rešpektovaný iný postoj, ako ten označovaný za „mainstream,“ a kde sa ľudia nebudú báť jeden druhého. A to nemyslím len fyzicky (nákazou).

Pre naše deti – našich mladých športovcov, všetkých tých bez volebného hlasu, ale s veľkým spoločenským významom, chráňme ich nielen od covidu, ale aj od tejto spoločenskej infekcie. Chráňme ich tým, že ich prestaneme nálepkovať a dovoľme im budovať imunitu prirodzene a zdravo – športom a pohybom! Otvorme a nikdy nezatvorme športoviská a bazény! Nechajme ich žiť, učiť sa a športovať bez očkovacích statusov a delenia! Vo veľa krajinách sveta (aj u našich najbližších susedov) deti a šport fungujú bez obmedzení, len u nás nie.

Máte životné motto, ktoré sa vám osvedčilo a mohlo by inšpirovať ľudí aj v tejto dobe?

Správaj sa tak, ako chceš, aby sa ľudia správali k tebe. A ešte jedna pre dnešný svet: „The less you respond to negative people, the more peaceful your life will become.“ Čím menej odpovedáte (zapodievate sa) negatívnymi ľuďmi, tým viac bude váš vlastný život pokojnejší.

Ďakujeme za rozhovor.

Pripravila: Martina Valachová

Dôvetok:

Tento text je autorizovaný Martinou Moravcovou. Žiadam všetkých, nielen novinárov a pracovníkov v médiách, aby z rozhovoru nevytvárali svoje vlastné články alebo statusy vo svojich médiách a na sociálnych sieťach – či už jeho kompletným kopírovaním alebo vytrhávaním častí myšlienok Martiny Moravcovej z kontextu. Bulvarizovanie, vytrhávanie z kontextu a palcové ohromujúce titulky v honbe za čítanosťou a senzáciami nás za posledné dva roky doviedli z veľkej časti tam, kde sme dnes. Porušenie tejto zásady budeme riešiť právne.

Zdieľanie celého článku na sociálnych sieťach je samozrejme vítané. Ďakujem za pochopenie a dodržanie. Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Katarína Málková, jazyková korektorka

Máte firmu alebo projekt, kde potrebujete pomôcť s textami a korektúrami? Katarína Málková vám s nimi veľmi rada pomôže. Kontaktovať ju môžete tu: https://www.facebook.com/Corectus/

 

 

Mohlo by sa vám páčiť…

Strach paralyzuje… Zároveň ide o silnú manipulatívnu techniku. Ako sa ho zbaviť?

Mohlo by vás zaujímať