Magazín 40plus Prinášame rozhovory o ľuďoch a s ľuďmi: Magazín 40plus pre ľudí, ktorí hľadajú odpovede, rady a inšpirácie v pracovnom i osobnom živote.
Ako mladé dievča, (už je to za nami), rada som sa ukrývala v maminom šatníku. Vliezla som si dnu, zatvorila za sebou dvere a snívala. V tých snoch a v tých šatách, bola moja mama kráľovná krásy a ja, jej dvorná dáma.
Končekmi prstov som sa dotýkala jej jemnulinkých šiat a vdychovala vôňu jej pokožky na nich. Voňali po nej. Vždy.
Na ramienkach tón za tónom poukladané ako farby dúhy.
V skrini bola tma. Ale v tej tme, žiarili ešte viac. Samozrejme, na nej žiarili najviac. No nenosievala ich často. Boli to šaty na výnimočné príležitosti.
V pravidelnosti tikajúcich hodín si obliekala kuchynskú róbu, ktorá voňala viac od škvareliny ako od nej. S vysávačom v ruke deň po dni makala vo svojom domácom fitku. Naplnila starodávnu pračku, snáď to bol prvý prototyp na Slovensku. Plnila sa z hora, keď žmýkala triasol sa celý dom a zakalená horúca voda, ktorá z nej vytekala zaliala celú kúpeľňu.
Keď z nej vyťahovala holými rukami horúcu bielizeň, všade naokolo bola voňavá para. Kúpelňa sa vtedy premenila na saunu. A ona sa v tej wellnes chvíľke potila do úmoru.
Čas od času však odložila svoj domáci outfit a pristúpila k svojmu čarovnému šatníku. Vytiahla z neho šaty dlhé až po zem. Mali leopardí vzor, čo bolo v tej dobe uniformity veľmi neobvyklé. Ušité len z jemnulinkej látky so zaväzovaním okolo pásu. Len nedávno mi stihla prezradiť, že si ich šila vtedy sama.
V leopardích šatách bola mama na chvíľku ozajstná kráľovná našej džungle. A aby podčiarkla honosnosť danej chvíle, chodidlami ladne vplávala do zlatých ramienkových sandáliek na vysokom podpätku.
Ako som na ňu tak detsky sväto hľadela, videla som aj korunu na jej hlave. Bola uvitá z divokých orchidei, lián a kvetov jasmínu.
„Moja mama je kráľovná!“ Povzdychla som si.
Bola ňou vtedy, keď mala len sotva niečo po tridsiatke ako ja teraz. Bola ňou i vtedy, keď oslávila 40 a je ňou i dnes. Dáma po päťdesiatke, ktorá nosí korunu uvitú z orchideí či varí večeru, alebo sa hrá s mojimi dvoma opicami. Jasmínka ju dnes vidí rovnako krásnu, ako som ju videla ja kedysi. A Sebinko, ten z jej nevypŕchajúceho ženského čara býva úplne paf.
Áno, už má vrásky okolo pier od smiechu a od únavy opuchnuté viečka. No jej zlaté vlasy postriebrené časom nevybledli. Naopak, rokmi akoby ožili. Je krásna.
Keď som v puberte zabudla na jej vzor skutočnej dámy a začala som nosiť vybíjané opasky, koženú bundu a piercing v nose, používala na to také slovo: „dogabať sa“.
Hovorila, že niektorí ľudia sa v snahe o to zapáčiť sa iným, vedia riadne dogabať. Znamenalo to, že si dajú na seba aj to, čo sa nehodí k ich osobnosti.
Aj dnes, keď som už veľká, a všetko viem a všetko viem, i ja sa občas riadne dogabem. A občas, dovolíme iným, aby dogabali naše vlastné Ja. Nech je to už akokoľvek boľavé s tým, čo sme si na sebe dovolili dovoliť, vždy je tu čarovný šatník otvorený aj pre nás. Vždy, je ešte čas zmyť zo seba všetko to, čo sa nám snažilo vrásť pod kožu. To, čo sme si obliekli na seba v snahe zapáčiť sa a riskovali tak nebezpečenstvo straty vlastného ja. Slová. Miesta. Vzťahy alebo situácie do ktorých sme vkročili bez zlatých črievic. Nevadí!
Niekedy stačí len znova postaviť sa, obliecť si ľudskosť (aj voči sebe samému), našuchnúť na nohy tú správnu obuv a zodvihnúť hlavu do nebies. Tá kráľovská koruna, na našej hlave ešte stále je. Nepočíta roky, pády ani prehry. Stále žiari!
Martina Kavuliaková Stríbrnská
Páči sa vám ako Martina píše? Vydala svoju zázračnú knihu. Knihu zázrakov. Ak si ju chcete kúpiť, klik TU
Mohlo by vás zaujímať
