fbpx
Domov / ZAMYSLENIA / Martina Javůrková: ŠEDIVÍ MUŽI ÁNO. ŽENY NIE. MÁRNOSŤ ŠEDIVÁ!

Martina Javůrková: ŠEDIVÍ MUŽI ÁNO. ŽENY NIE. MÁRNOSŤ ŠEDIVÁ!

Temperamentá Írka Sarah, u ktorej som bývala v Londýne, mala energiu, sebavedomie a husté, dlhé – šedivé vlasy. Mala dvanásť detí žijúcich na najrôznejších miestach zemegule, a tak sa chodievala starať o vnúčatá podľa harmonogramu prázdnin od Kanady po Austráliu. Silvestera odišla osláviť do Karibiku, so striebornými šatami s výstrihom po zadok a v sandáloch s vysokánskymi podpätkami. Viem to, lebo nám ukazovala fotky a učila nás namiešať mojito s rumom, ktorý odtiaľ priviezla.

Šedivé vlasy mal aj James, majiteľ kaviarne, kde som brigádovala každú sobotu. Farbil si ich čiernou bio-hennou, aby nevyzeral jemne a láskavo. “Grey hair” boli metaforou pre skúsenosti a odbornosť v rakúskej konzultačnej firme, kde som začínala svoju kariéru po návrate z Londýna. A hoci som vždy vedela, že raz ošediviem aj ja, nepripisovala som tomu absolútne žiadnu váhu. Veď vlasy si predsa farbím, takže to je aj tak fuk.

Keď sme sa presťahovali do nášho vinohradu na južnej hranici Slovenska, o vlasy sa mi začala pravidelne starať výborná nová kaderníčka. Má zlaté ruky. Keď prišlo do módy farbenie na šedivo, povedala som si, že by som to mohla vyskúšať. Avšak moja Soňa ma rázne uťala, že nie, nebude zo mňa robiť staršiu ako som. Hm, ona asi nevie, koľko mám rokov, pomyslela som si.

Že krátko po štyridsiatke priznám farbu som nijako neplánovala. Nebol to manifest ničoho, ani hľadanie svojho skutočného ja. Skrátka žiadna hlbšia alebo povznášajúca myšlienka. Jednoducho jedného dňa farbenie vlasov prestalo dávať zmysel. Keď som šla ako zvyčajne ku Soni, požiadala som ju, nech tentokrát nefarbíme. Vlasy odrástli dosť na to, aby sa z nich dal vyformovať účes a ja som strašne chcela vidieť, ako to bude vyzerať.

Jedna vec je povedať si, fajn, tak mám šedivé vlasy, druhá vec je vyjsť s farbou von na verejnosť. Vtedy totiž nielenže ste šedivá, ale aj to každý vidí! V prvé dni som sa, pravdu povediac, cítila dosť zraniteľná, ale to mohlo byť spôsobené viacerými zmenami, ktoré sa vtedy udiali. Bez maskovania blond farbou som sa cítila ako nahá. Vlastne nie, ako neviditeľná! No čudne som sa cítila, fakt!

Svet je pripravený a zvyknutý na šedivých mužov, prijíma ich bez predsudkov. Šedovlasý muž sa môže dokonca stať aj sexsymbolom. Šedovlasá žena, ak nie je chorá alebo nad hrobom, je spoločensky tak trochu za exota. Keď vyšla s farbou von Cameron Diaz či Salma Hayek, svet sa šiel zblázniť. Bolo publikovaných množstvo článkov s komentármi, ako im tie šediny (ne)pristanú, čo to asi tak môže znamenať, čo sa asi stalo v ich živote, že prestali šediny tajiť. Niektoré, hlavne ženské portály, nezabudli vyzdvihnúť, že napriek šedinám vyzerajú skvele, že majú dobrú náladu, že z nich vyžaruje spokojnosť a vitalita. To ako fakt môže dobre vyzerať, mať dobrú náladu a vyžarovať spokojnosť len nešedivá žena? Pri fotke bielovlasého Belmonda a Delona svet nevzdychal, že super, že sa ešte smejú, tí dedkovia.

Je pravda, ja osobne som si musela tiež pár dní zvykať nielen na svoj nový vzhľad, ale aj na rôzne situácie, ktoré sa mi začali diať. Napríklad v bazéne v Dudinciach ku mne plávala pani, ktorá si chcela pokecať a jej nechápavý výraz, keď sa na mňa pozrela lepšie, hovoril za všetko. Vlasy som mala striebornejšie ako ona, ale som o dobrú generáciu mladšia, čo ju teda dosť vykoľajilo.

Celkom ma bavia aj situácie, keď sa so mnou niektorí ľudia bavia ako s debilom – začnú hovoriť pomalšie a zjednodušujú. Moja vlastná dynamika sa stretáva s nevysloveným podozrením, že asi na niečom fičím. Reč tela viem totiž čítať dosť dobre a intuícia je najviac vyvinutá funkcia mojej psychiky. Učím sa kalibrovať tieto situácie, doslova sa učím komunikovať nanovo. Zisťujem totiž, že reakcie môjho okolia na to, čo hovorím ako šedovlasá sú dosť odlišné od reakcií na blondínu, ktorou som bola. Čo bolo, to bolo, terazky som šedivá.

Z psychológie vieme aj to, že existuje čosi ako kolektívne archetypy. Jedným z nich je “vedma” alebo “striga”. V množstve rozprávok z rôznych kultúr z celého sveta sa dočítame, ako populárna táto persona je. Nijako. A dnes už tuším prečo. Kto už by sa len chcel dobrovoľne konfrontovať so starobou, s rozpadom, so smrťou, ktoré symbolizujú? Ako hovorí starý bonmot, každý chce byť nesmrteľný, ale nikto nechce zostarnúť.

Keď tak na to spätne pozerám, určite aj v mojom prípade zohralo svoju rolu podvedomie. Počas posledného roka umrelo niekoľko mojich priateľov, všetci mladší odo mňa. A tiež závážne ochorel môj otec. Toto všetko vtesnané do menej ako roka, mnou, úprimne povedané, otriaslo. Udalosti mi nepríjemne priamočiaro dali pocítiť, aké krehké je zdravie, aký krehký je ľudský život a ako málo kontroly máme nad tým, kedy skončí. Môj rebríček hodnôt sa zúžil na jediné – akokoľvek, ale prežiť.

Keď opadol prvotný šok a strach, rozhodla som sa ďalej už venovať pozornosť a energiu len tomu, čo je podstatné a dôležité pre mňa osobne. Kvôli svojej práci dosť veľa cestujem, najčastejšie autobusmi alebo vlakmi. Na staniciach sa premelie množstvo ľudí všetkých vekových kategórií. A ja sa často pohrávam s predstavou, ako by asi vyzeral náš svet, keby sme si všetci prestali farbiť vlasy. Viete si predstaviť všetky tie zmeny? Aké ďalšie masky a spoločenské hry by padli? Keby sme si začali hovoriť pravdu, tak podľa mňa by sme sa ocitli v úplne inom svete. Pri zistení, že svet je vlastne plný šedovlasých ľudí by sme sa smiali ako sa smejú deti, keď sa im podarí schovať sa tak, že ich nenájdete.

Som si takmer istá, že v medziľudských vzťahoch by došlo priam k revolúcii – je dosť možné, že keby sme si nemuseli nič predstierať, stali by sa jeden voči druhému láskavejšími a súcitnejšími. Podľa vlastnej skúsenosti môžem povedať, že odkedy som oslobodila svoje vlasy od falošných farieb, oslobodilo sa aj čosi vo mne. Nečakala som, že sa budem cítiť o toľko … ja neviem ako to pomenovať, ale je to super pocit – zmes ľahkosti, hravosti a slobody. Dovoľujem si nič nepredstierať, nič nedokazovať, dovoľujem si len tak byť. Ahoj, toto som naozajstná ja.

Martina Javůrková

Autorka je lektorka a konzultantka

Pripravujeme projekt Stážista po štyridsiatke!

Inšpirovaný rovnomenným filmom a prenesený do reality slovenských firiem. Tu je úvodné video.