fbpx
Martin Vacho: Zaujímať sa o druhého nie je gesto
Domov / ZAMYSLENIA / Martin Vacho: Zaujímať sa o druhého nie je gesto

Martin Vacho: Zaujímať sa o druhého nie je gesto

„Pamätáš si, ako sme sa vždy rozprávali o vzájomnom vnímaní sa, čo by sme mohli robiť inak z pohľadu toho druhého“ – opýtal sa ma Oliver, s ktorým sme sa dlhšie nevideli.

Usmial som sa nostalgicky a dodal – „tie časy, kedy sme spolu prežili veľmi veľa hodín rozhovormi, pamätám si“

„Veríš, že som od tej doby nemal už žiadneho kamaráta ani kamarátku, s ktorou som sa tak otvorene mohol rozprávať?“ – nadviazal ďalšou úvahovou otázkou.

„Verím tomu“, odpovedal som. „Rozhodol si sa tak z nejakého dôvodu.“

Oliver: „Rozhodol? Blázniš! Nedá sa! Skúšal som, ale ľudia sú zahľadení do seba, majú svoje starosti a svoj život. Jasné, že by som chcel mať takú komunikáciu.“

Bol som ticho a čakal čo bude nasledovať. Po chvíli sa opýtal – „Ty si sa ako rozhodol?“

Usmial som sa a povedal „Oli, Ty si to pochopil. Opýtal si sa. Tak som sa rozhodol aj ja. Stále sa pýtam a zaujímam. Nedávam ľuďom spätnú väzbu tak, ako sme si my dávali navzájom, ale ja dostávam tú múdrosť, ten dar od ľudí, ktorý ma najviac vždy fascinoval a ľudia si odpovedia aj bez mojej spätnej väzby. Už prežili so sebou veľkú časť života a nik im lepšiu spätnú väzbu nedá – majú ju v sebe.“

Potom sme sa ešte dlho rozprávali a dospeli k poznaniam, ktoré sme si uvedomili len vďaka komunikácii.

Zaujímať sa o druhého nie je gesto.

 Fakt, že ten niekto s nami zdieľa svoj čas a hlavne svoje vnútorné pocity a myšlienky, je skutočná hodnota. Získavame tak najviac – priateľa, príbeh, poznania, lekcie, úspechy, neúspechy a všetko možné súvisiace so životom očami niekoho iného. Ak pozorne počúvame, prežívame v tých krátkych okamihoch životy druhých. Empatia sa v zvyšuje a zároveň sa výrazne vzďaľujeme súcitu a ľútosti.

Nestávame sa otrnulými, zatrpknutými ani bezcitnými. Stávame sa bytosťami, ktoré si začínajú uvedomovať prepojenia, súvislosti a vďaku. Začíname byť vďační za to všetko, čo sa k nám dostáva, za všetko to, čo sa nám vyhýba, za všetko to čo sme si predtým ani neuvedomovali a za všetko to, čo nás čaká. 

Súcit a ľútosť vystrieda radosť a schopnosť povzbudiť do ďalšieho života druhých a tým posúvať aj seba. Počúvať druhých, úprimne sa zaujímať neznamená, že naše JA nie je dôležité, znamená to, že naše JA sa stáva pre druhých rovnako dôležité ako pre nás samých.

Áno, budú ľudia, ktorých nebudeme chcieť počúvať, lebo jediné čo z úst vypúšťajú je hnev, zloba, nenávisť, ohováranie… To je v poriadku. Je to ich cesta a majú si ňou prejsť, aj keby mali ostať opustení. MY, JA, TY proste každý z nás má svoju cestu a máme právo si ju prejsť tak, ako chceme.

Keď sme náš rozhovor s Olim končili, nedohodli sme sa na ďalšom stretnutí. Prečo? Lebo život je o momentoch a súčasnom okamihu, o prítomnosti, ktorá je práve teraz. Snívať a dívať sa dopredu je potrebné, ale žiť môžeme jedine teraz.

Priatelia, moji alebo kohokoľvek iného, prežite dnešný deň tak, ako by bol posledným, lebo on posledným je… Zajtra bude totiž ďalší deň a ani ten sa nebude opakovať.

Martin Vacho