fbpx
Domov / FOCUS / MARTIN VACHO: PRIPRAVUJEM PRE DETI UNIKÁTNY PROJEKT INTERAKTÍVNYCH POVIEDOK

MARTIN VACHO: PRIPRAVUJEM PRE DETI UNIKÁTNY PROJEKT INTERAKTÍVNYCH POVIEDOK

Naše prvé osobné stretnutie bolo neplánované. Dokonca to ani nebolo stretnutie v pravom zmysle slova, skôr napadnutie odzadu. Dobre, tak ani úplné napadnutie to nebolo. Proste si tak idem na seminár, vbehnem do budovy kde zistím, že nie som správne a keď z nej vychádzam, zozadu sa ozve – „Vás ja poznám pani Valachová. Idete tiež na seminár?“ „Pozná ma?“ – nedalo mi a pýtam sa, že odkiaľ. „Predsa 40 plus!” A tak mi urobil dobrý deň.

Zoznámili sme sa a ja som sa dozvedela o jeho snahe vytvoriť zaujímavý projekt. Mala som pocit, že by to bola dobrá téma. A čo si budeme nahovárať, konečne ďalší muž, lebo 40plus nemá byť iba o ženách a pre ženy. Môj záujem uzemnil skôr ako som ho povedala nahlas, a to slovami „možno neskôr sa bude o čo podeliť.“

Prešiel nejaký čas a dnes vám prinášam rozhovor s Martinom Vachom, ktorý sa bude týkať detí a budovania vzťahu s nimi. A nielen tých jeho. Martin totiž pracuje na projekte interaktívnych poviedok, ktoré zahŕňajú témy, s ktorými sa deti pri svojom vývoji stretávajú.

Martin, chceš prispieť k zlepšovaniu vzťahov medzi rodičmi a deťmi – ako si sa dostal k tejto myšlienke?

Osobne som si nikdy nemyslel, že by som mal zdieľať nejaké múdro ohľadom výchovy detí, ale moje okolie sa ma často pýta na tri oblasti života. Jednou z nich je práve vzťah s deťmi, ktorý mám naozaj veľmi dobrý. Mám dve pubišky, s ktorými máme silné puto a dôveru.

Viem, že sú oblasti, ktoré som mohol zvládnuť aj lepšie, ale každé hodnotenie prichádza až časom. Podstatné je, či si svoje pochybenia vieme uvedomiť a priznať, alebo nám v tom naše ego dá červenú a okradneme sa. K myšlienke pokúsiť sa pomôcť k zlepšeniu vzťahu medzi rodičmi a deťmi, resp. dospelými a deťmi ma teda podnietilo moje okolie.

Čo je podľa Teba kľúčové pri výchove detí?

Určite dôvera. V mojom ponímaní dôvera predstavuje niečo ako dvere, ktorými sa dostaneme všade. Alebo ostaneme za nimi. Nie je to iba vo vzťahu medzi dospelými a deťmi – je to tak vo všeobecnosti. Ak nám nedôveruje niekto cudzí, je to normálne, lebo nás nepozná a dôveru si treba zaslúžiť/vybudovať. Ak nám však nedôveruje niekto, na kom nám záleží, s kým zdieľame náš život, zabolí to. Ak sa to opakuje začneme sa uzatvárať, a to sú tie pomyselné dvere.

Ako si budovať a hlavne nestratiť dôveru u detí?

Komunikáciou. Presne tak, ako to funguje medzi dospelými. Rozdiel je iba v tom, že komunikujeme s deťmi, ktoré majú ešte čistú myseľ, nedomýšľajú si, nesúdia, nemajú predsudky, veria na rozprávky s dobrým koncom a naopak, majú obmedzený vnemový slovník. Preto nám, dospelým, nemusia rozumieť. Komunikácia sa teda vždy musí prispôsobovať detskému svetu a ak to chceme dokázať, potrebujeme sa veľa pýtať.

Často počuť zo strany rodičov otázky, ktoré by nemali byť nikdy vyrieknuté a odpovede, ktoré nie sú odpoveďou. Príklad: ‚Čo si sa zbláznil/-a? To prečo si urobil? Mám ti to teraz ja urobiť?‘ alebo ‚To prečo sa pýtaš takú sprostosť? Musíš sa stále pýtať? Ty nerozmýšľaš? Si ako tvoj tatko/tvoja matka.‘ Niekedy ma dokážu rodičia úplne resetnúť

Zlepšovať vzťahy medzi rodičmi a deťmi nie je jednoduchá misia. Máš to konkrétne premyslené?

Čítať múdrosti neznamená ešte ich správne pochopenie. Všetko sme totiž schopní vnímať iba cez naše životné poznania a tie sa od autorov publikácií môžu výrazne líšiť. Každý kto niekedy čítal edukatívne zdroje vie, že s niečím sa dá ľahko stotožniť a niečo nás môže až iritovať. Dôvodom je odlišná cesta jednotlivcov a tiež jazyk, akým komunikujeme.

Mojou snahou teda nebude vzdelávať, ale sprevádzať vlastným poznaním. Pracujem na zbierke interaktívnych poviedok, ktoré budú pomáhať rodičom v komunikačných zručnostiach a deťom zas pomôžu získavať dôveru voči rodičom.

Ak s poviedkami budú rodičia pracovať podľa sprievodných materiálov, budú vtiahnutí do vnímania sveta očami detí a časom sa zdokonalia v tom, aby slová neboli hádzaním hrachu o stenu. Poviedky a práca rodičov s deťmi môže prispieť k aktivovaniu detí bez potláčania fantázie a pritom ich usmerňovať aj budovať v deťoch zodpovednosť za svoje konanie.

Mnohí rodičia si uvedomia, že pre dieťa je slovník dospelých ťažký na pochopenie a že dieťa sa životu učí na základe poznávania a nie na základe údajov.

Mohol by si uviesť nejaký príklad?

Asi nemyslíš poviedku, lebo ten priestor tu nemáme, ale skúsim to opísať na jednom z príkladov, ktorého témou by mohlo byť pochopenie a identifikovanie šikany.

Keď som chodil do školy ja, na otázku, čo bolo v škole som vždy odpovedal NIČ, alebo v horšom prípade sa riešili známky a poznámky. Nikto sa nepýtal na môj život. Moje deti vedia, že známky sú pre mňa ukazovateľom, či s niečím potrebujú pomôcť a aký vzťah majú k akým predmetom a zároveň, aký vzťah s nimi má učiteľ. Preto na otázku ako bolo/čo bolo v škole mi vždy hovorili čo sa dialo v škole.

Jedného dňa, keď boli druháčky, povedali: „Dnes bolo dobre. Zase sme tam mali takú policajtku, ktorá nám rozprávala o šikane.“ Vedel som, že to bolo už druhý raz v relatívne krátkom čase, preto som bol zvedavý čo si hovorili a ako pochopili tú šikanu. Zároveň som si uvedomil, že asi na škole vnímajú problém keď je to opakovaná téma.

Pýtam sa: „A čo je to tá šikana, ako ste to pochopili?“

Deti: „To keď niekto niekomu robí niečo zlé. A dnes nám aj rozprávali o kyberšikane.“

Fíha, také slovíčko si zapamätali – povedal som si v duchu. Príklady, ktoré im v škole spomínali boli o útokoch niektorých žiakov na iných žiakov a tiež učiteľov cez sociálne siete a ešte niečo, čo robili žiaci prevažne v 7. až 9. triede. Pre malých druháčikov to bolo neuchopiteľné. Pýtal som sa, čo im to dalo a čo majú robiť ak by videli šikanu. „No nemáme robiť druhým zle a keby nám niekto robil zle, tak to máme povedať.“

Z môjho pohľadu nič hmatateľné a žiadne riešenie. Deti v ich veku si bežne robia zle a nie vždy je to šikana – je to súčasť spoznávania a vývoja. Učitelia a dospelí majú značne potlačenú empatiu, nie sú trpezliví a očakávajú od detí slová ako od dospelého. Výsledkom je, že deti si vypočujú studenú slovnú sprchu „nežaluj stále“ a keď je naozaj problém, všetci mlčia.

To ma podnietilo vymyslieť poviedku, ktorú by som im porozprával a obsahovala by aj riešenie. Poviedka bola o dvoch hrdinoch – jeden bol prirodzenou a druhý vynútenou autoritou. Príbeh opisuje konanie dvoch ľudí, kde jeden svojim správaním sa k druhým napĺňal skutky šikany prostredníctvom manipulácie, príkazov a rozkazov, s vyhrážkami aj vydieraním a druhý bol priateľský, láskavý, nápomocný a inšpiratívny.

Ten prvý mal okolo seba veľa ľudí, ktorí sa jeho konaniu podriaďovali z rôznych druhov strachu. Druhý bol inšpiratívny, podnecoval k zlepšeniu, podporoval a pomáhal. Spočiatku mal okolo seba veľký okruh ľudí ten šikanista a neskôr sa pomer zmenil. V závere aj ten, ktorý šikanoval, prestal, lebo sa prirodzene naučil konať inak. Deti vďaka tomu pochopili, že chcú byť tými podnetnými hrdinami, aby aj tým druhým vedeli pomôcť, lebo vo svojej podstate sú dobrí a majú oveľa viac strachov a pochybností ako ostatní.

Finálnym výsledkom bolo, že som sa presne dozvedel, kto robí v triede zle a kto šikanuje. Netrvalo dlho a moje deti „vystúpili z davu“ a začali byť žiadané aj tou najkomplikovanejšou osobou, ktorú mali v triede.

Projekt bude predpokladám časovo náročný. Budeš to zvládať popri práci?

Rád sa venujem tomu, čo má zmysel a čo nie je tak ľahko pominuteľné. Mňa osobne veľmi obohatil čas venovaný deťom. Som si istý, že aj vďaka deťom a práci s nimi som lepším človekom a naša spoločnosť potrebuje lepších ľudí, aby sme mali šancu aj na lepšiu budúcnosť. Jednoducho chcem iba prispieť zasievaním toho dobrého. Verím totiž v to, že čo zasejeme, to budeme aj žať. Samozrejme za predpokladu, že sa o úrodu budeme celý čas riadne starať.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Foto: Archív Martin Vacho