Martin Miler: Výprava na kukuricu

Každý rok, bola niekde v okolí, nasadená kukurica. Tento rok to bolo, na poli, za cintorínom. Ísť na kukuricu, z družstevného, samozrejme, nebolo v poriadku. Na druhej strane, babka vždy hovorila, že veď sú tam aj naše role. Nejako som tomu nerozumel, kde tam sú, a prečo sú tam, prečo ich nemáme doma, ale predsa len ma to trochu zbavovalo pocitu viny, že kradnem.

Na kukuricu sa bolo treba pripraviť. Babka vždy hovorila, že najlepšie je, kukuricu v taške prekryť natrhanou trávou a ak by sa niekto pýtal, tak povedať, že to je tráva pre zajace. Žiadne zajace sme nikdy nemali, ale to babku netrápilo. Isté bolo, že potrebujem tašku, ktorá je pevná a zároveň nepriehľadná. Kukuricu som miloval, preto som si zaumienil, že zoberiem najväčšiu akú nájdem. Bola to taká červenohnedá nákupná taška z hrubej koženky.

Poskladať takúto hmotu do rozmerov neviditeľných vo vrecku bola výzva hodná kúzelníka. Tých som vždy obdivoval, ale nikdy som ich triky neodhalil. Keď bolo jasné, že do vrecka ju nezmestím, rozhodol som sa, dať si ju pod tričko, spredu. Uši tašky, zasunuté v kraťasoch, viseli blízko častí, kde brucho už dávno stratilo svoje dobré meno, spodné rohy na hrudníku, pod tričkom, vytvárali efekt poprsia, čerstvo hormonálne prebudenej pätnástky. Nenápadné.

„Babka, idem sa poprechádzať, za dedinu. Dobre?“

„Dobre, len si daj pozor, nech ťa auto nezrazí. A čo ti to tam pod tričkom trčií, aké cicúchy?“

„To nič, to mám len, aby mi nebolo tak teplo,“ povedal som prvú výhovorku, ktorú mi myseľ na jazyk priniesla. Opak však bol pravdou. Za tých pár sekúnd rozhovoru a cesty k bráne som bol mokrý, ako plavec v olympijskom bazéne. Tašku som napriek jej bambuľatosti musel presunúť do vrecka. Cesta na pole netrvala dlho, bolo to len kúsok, dole za cintorínom a ja som sa už tešil, ako sa bude kukurička variť a ja sa nebudem vedieť dočkať, kedy bude hotová.

Vnoril som sa do poľa a začal som preberať. Z kraja sa zdalo, že nie je nič moc. Vedel som, že vlasy majú byť tmavé zoschnuté a klas tučný. Pre kontrolu som občas odkryl kúsok šúpolia, aby som videl či sú zrná krásne žlté. Išiel som teda kúsok hlbšie. Tam boli klasy nádherné a taška sa začala plniť. Po chvíli sa mi poloprázdna taška zdala trochu ťažká na prenášanie, tak som ju nechal na mieste a začal som klasy z okolia znášať do nej.

Koženková taška bola dostatočne pevná, no zároveň, najmä v stredných partiách, elastická, takže sa toho do nej zmestilo neúrekom. Bol som nadšený. Vedel som, že sa konečne najem kukurice do sýtosti. Keď bola taška takmer plná, uvedomil som si, že ešte musím nechať priestor na maskovaciu trávu. Tá však medzi kukuricou nerástla, musel som vyjsť von a natrhať ju pri ceste. Zdvihol som tašku a zistil som, že nie. Uši sa natiahli, ale taška sa od zeme ani neodlepila.

Do kelu, pomyslel som si. Zároveň som bol absolútne presvedčený, že všetku tú kukuricu rozhodne premiestnim z poľa domov, aj keby som ju mal nosiť po kláskoch v vreckách. Odmietol som sa však vzdať po prvom nezdare. Čupol som si chrbtom k taške, cez ramená som chytil uši na taške a pomocou drepu som sa pokúsil postaviť. Podarilo sa. Zapotácal som sa ako vzpierač s činkou nad hlavou a na chvíľu som mal pocit, že sa zotmelo a vyšli hviezdy, ale stál som a kukuricu som mal na chrbte. Vzpierač to má ľahké, musí udržať činku niekoľko sekúnd, mňa čakala nekonečná cesta domov.

Keď sa opäť rozvidnelo, pomaly som vyšiel z poľa von a nadobudol pocit, že vzdialenosť k domu vzrástla s treťou mocninou hmotnosti kukurice. Našťastie prišla nútená prestávka, kvôli trhaniu maskovacej trávy. Keď som zložil tašku z chrbta, zdalo sa mi, že môžem poskakovať ako kozmonaut na Mesiaci. Natrhal som trávu a prikryl ňou klásky kukurice. S trávou na vrchu, vyzerala taška oveľa ľahšie. Na chvíľu som podľahol tomuto klamu a cesta domov bola opäť iba na skok. Nebolo to tak.

Vzpieračský drep, bol oveľa ťažší, ako prvý raz. Cesta ubiehala rýchlosťou korytnačky, pod vplyvom sedatív. Aj tá taška na chrbte mi pripadala, akoby bola z panciera. Úspešne, som doposúval, až hore ku kostolu. Už ma čakala len rovinka a domov. Zložil som tašku, aby som si pred poslednou etapou na chvíľu oddýchol. Efekt kozmonauta som už nemal chuť testovať. Nanešťastie, v tej chvíli, skončila večerná omša a z kostola sa začali hrnúť ľudia.

Kukuricu zhora síce maskovala tráva, ale elastická koženka obopínala klasy tak dokonale, že bolo snáď vidno, jednotlivé zrná pod šúpolím. Ľudia sa na mňa usmievali a ja som všetkých za radom zdravil.

„Pre zajačiky?“ pristavila sa s otázkou akási pani.

„Dobrý deň, hej, hej,“ pritakal som.

Pokúšať sa o ďalší drep v húfe ľudí mi pripadalo, ako nemiestne hazardovanie s dobrým menom našej rodiny. Tak som stál pred kostolom a ľudia okolo mňa prúdili, ako Dunaj okolo signálnej bójky. Vždy ma fascinovala Einsteinova teória relativity, ktorá okrem iného hovorí, že plynutie času v spojitosti s rýchlosťou nie je konštantné. Neviem ako to Albert presne myslel, ale mne sa zdalo, že čas neplynie rovnako, ani keď stojím.

Keď teda, podľa mňa, po troch hodinách, konečne všetci odišli, mohol som sa vydať na domov. Lenže to už nešlo. Zrejme, za ten čas, kukurica zapustila do asfaltu korene. To nebolo optimálne a už vôbec nie podľa plánu. Rozhodol som sa nechať tašku tam kde bola a zbehnúť domov pre starý kočík, ktorý sme používali na preteky. Myslím, že by to bol spokojne svetový rekord, v behu na sto metrov, so starým kočíkom, tak rýchlo som bol späť.

Pomocou naklonenej roviny, nakloneného kočíka sa mi podarilo tašku s kukuricou dostať tam, kde sa normálne vozia bábätká. Potom už to bola pohoda. Keby som to bol vedel na začiatku, mohol som si ho zobrať hneď. Vo chvíli, keď som vošiel s kočíkom do dvora, som si uvedomil, že celá tá maskovacia procedúra s taškou na začiatku, bola úplne zbytočná. Lebo veď odkiaľ, by sa nám len tak, zrazu, zjavila doma kukurica.

Rozhodol som sa, že sa budem tváriť úplne prirodzene a dúfal som, že si babka nič nevšimne. Vytiahol som obrovský, desať litrový hrniec a začal som doň ukladať olúpané klásky. Zmizla v ňom asi polovica tašky. Bolo mi smutno, že ju nemôžem uvariť všetku naraz a konečne sa do sýta najesť. Nevadí, povedal som si, uvarím prvý hrniec a kým budem jesť, tak uvarím ďalší. Keď som niesol hrniec s kukuricou na sporák, tak mi vôbec nepripadal taký ťažký. To bude asi tým šúpolím, pomyslel som si. Postavil som kukuricu na sporák, zalial vodou a mohla sa variť.

„Čo to ideš variť?“ opýtala sa babka.

„Ále, kukuricu,“ odpovedal som, akoby bolo jasné, že ju máme.

„Kukuricu? A odkiaľ si ju doniesol?“

„No od cintorína.“

„Dúfam, že si nikoho nestretol?“

„Nestretol,“ zaklamal som.

„A nie, že tú vodu osolíš, lebo ti tá kukurica stvrdne.“

„Neosolil som.“

Čakanie na uvarenie kukurice opäť testovalo relativitu plynutia času.

„Babka? A ako dlho sa varí kukurica?“

„Asi pol hodinku.“

Pol hodinka, to je nič. Teda, tak sa to zdalo, keď človek pozeral Filmárika a Filmušku. Ale keď sa varila kukurica, tak pol hodinka na našich elektronických hodinkách z NDR, určite netrvala krátkych tridsať minút.

„Idem pozrieť uhorky,“ povedala babka a pomaly, o paličke, sa odobrala do záhrady.

„Dobre, ja budem strážiť tú kukuricu.“

Keď sa babka vrátila, tak skonštatovala:

„Ako rýchlo sa tá kukurica uvarila.“

Áno, babka sa hýbala, aj keď nie rýchlosťou svetla, tak pre ňu čas plynul inak. Prekliaty Einstein. Každopádne kukurica bola uvarená. Bola krásna, žltá, teda vlastne skôr oranžová.

„To je kŕmna,“ skonštatovala babka.

To ma potešilo, veď som sa s ňou chcel nakŕmiť. Povyberal som taniere a rýchlo nakladal kukuricu. Bola strašne horúca.

„Musíš chvíľu počkať, kým ochladne.“

Počkať? Počkať? Však som čakal celú večnosť. Kým som ju nazbieral, kým som ju dovliekol, kým sa uvarila a ešte mám čakať kým vychladne! Napriek zjavnej nespravodlivosti fyzikálnych zákonov plynutia času a termodynamiky, predsa len v istom okamihu nastal moment, kedy sa kukurica, konečne dala jesť. Začal som do seba, hádzať jednu za druhou.

Zrná boli trochu tvrdšie, ale nič to, chutili výborne. Zjesť prvé tri nebol žiadny problém, mal som však vyššiu métu. Chcel som zjesť všetky, ktoré nezje moja sestra. Pri siedmom, sa môj sen, začal rozplývať, ako komunistická budúcnosť našej socialistickej vlasti. Nezvládol som zjesť všetku kukuricu, ktorú som priniesol.

Deň sa začal zvažovať k noci a pre mňa nastali ťažké časy. Pôžitok z jedenia kukurice vystriedali kŕče. Úľavu prinieslo až ranné posedenie na latríne. Zdalo sa, že všetko čo som včera zjedol, ma dnes opúšťalo v nezmenenej podobe. Koľko sa len človek niekedy nadrie a výsledkom je na koniec, len malá kôpka.

Martin Miler